SME

Pozor Granada, kazia sa tu autá

Do andalúzskeho mesta Granada sa ľahko vracia. Len odísť sa niekedy nepodarí.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/56/5667534/5667534.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Slávne paláce Alhambry vyzerajú veľkolepo, ale zdobené sú veľmi jednoducho. FOTO - GRANADA AGENCIA[/content]

TEXT: Kristína Kúdelová

Niekoľko náboženstiev, niekoľko kultúr a životných konceptov. Pre Európana je niečo také zväčša nepochopiteľné, pre obyvateľa Granady celkom normálne. Možno práve z toho vychádza tajomná podstata mesta.

Skôr ako začneme, dopredu vystríhame: výlet do Granady si treba dobre premyslieť a zvážiť. Pri návratoch z ciest sa často stáva, že domov najprv príde iba kufor s telom a že hlava s mysľou sa väčšinou trochu oneskorí. V tomto príde sa však môže stať, že ani len ten kufor si so spiatočným lístkom nedá námahu.

Granada síce nie je tým typom mesta, čo by volalo do neba, aké je krásne, historické, ozdobené výnimočnými pamiatkami. Aj keď by mohlo. Je však mestom, ktoré svojho návštevníka potichu zovrie, spolčí sa s jeho podvedomím a neúnavne mu šepká do ucha: sem sa nechodí na návštevu, sem sa chodí žiť.

Zažil to napríklad huslista Peter Biely, ktorý si myslel, že v Granade odohrá niekoľko koncertov a o dva týždne už bude v Bratislave. Medzitým prešlo osemnásť rokov, v Granade sa oženil, stal sa otcom aj druhým koncertným majstrom miestneho orchestra. A keď sa díval okolo seba, zaznamenal viac podobných prípadov. „Stali sa tu rôzne podozrivé veci," hovorí. „Ľudia sa zbalia, napríklad preto, že tu nemajú prácu - a dvadsať kilometrov za mestom sa im pokazí auto. Rozpadne sa až tak, že sa musia vrátiť. Kým čakajú, že ho opravia, nájdu si prácu alebo niečo iné, čo ich znovu opantá a už nemajú viac prečo odísť. A kto predsa len odíde, väčšinou potom veľmi trpí."

Nevie si to vysvetliť inak ako tým, že Granadu ovláda mágia.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/5/56/5667535/5667535.jpeg?rev=2" author=""]Maurská pevnosť Alhambra. FOTO - FOTOLIA[/content]

Svet pre päť zmyslov

Z Granady pochádzal básnik Federico García Lorca. Bol blízkym priateľom Buňuela, Dalího a jeho umelecké nápady výrazne presahovali hranice mesta. Bol zvedavý na New York, Buenos Aires... a predsa aj on napísal: „Tu som sa narodil, tu sa prebudilo moje srdce, tu som začal snívať o diaľkach, tu bude zo mňa zem a kvety. Toto mesto poslúži ako lešenie, kde sa uhniezdia moje mladícke spomienky a myšlienky. Počúvajte aj vy jeho poéziu."

Jednou z čŕt poézie býva, že je neuchopiteľná, aj tá granadská je taká. Nechce sa dať úplne spoznať. Môže za ňu melancholický gitarista, ktorý si brnká pred domom, aj keď všetci ostatní uniknú pred horúčavou a zatvoria sa doma? Spôsobuje ju hory Sierry Nevady, ktoré sa starajú o to, aby aspoň v noci prešiel mestom čerstvý vánok? Alebo za ňou stoja neusporiadané uličky, v ktorých sa cudzinec zakaždým stratí?

Mnohí si myslia, že mágia Granady vychádza z toho, že sa tu stretli viaceré kultúry a náboženstvá. Toto spojenie je v Európe dosť nepochopiteľné, a predsa sa ukázalo, že je možné. Tu sa prechádzka mestom rovná prechádzke medzi rôznymi storočiami, typmi nálad aj rozličnými životnými konceptmi.

Vyjsť na kopcovitú štvrť Albayzín, vidieť klasické domy moslimov so záhradou a premysleným vodným systémom znamená pripomenúť si, že životný pocit by malo vytvárať všetkých päť zmyslov naraz. Zísť dolu do centra a vojsť do ohromnej katedrály zase znamená spochybniť svoj dosah na život okolo. A potĺkanie sa nočnými barmi, kde sa s cigánskym temperamentom a zničujúcou intenzitou tancuje flamenco, je ako poslúchnuť príkaz, že s týmito úvahami treba okamžite prestať a dovoliť, nech sa raz konečne prejavia aj city.

Skutočnosť je bláznivejšia ako legenda

Granada je veľkým príbehom andalúzskych moslimských dynastií aj španielskeho impéria. Historička Carmen Moralesová napriek svojmu povolaniu vyzýva, aby sme si obraz o meste nerobili z oficiálnych záznamov. Napríklad slávna pevnosť Alhambra. Jej názov by sme si vraj mohli vyvodiť z mena kráľa Alhamara, ktorý ju dal postaviť. Alebo z farby ílu, ktorý sa na ňu použil - pretože áhmar v arabčine znamená červený. Zároveň však ponúka ešte jednu teóriu, krajšiu a živšiu. Čo keby sme si predstavili, ako horúčkovito sa na nej pracovalo deň i noc? Ľudia v meste vtedy videli len to, ako sa spoza množstva vatier dvíha tajomný červený gigant...

Carmen Moralesová sprevádza po Granade zahraničných študentov a hovorí im: „Do hĺbky a intimity mesta zostúpite len vtedy, keď si vypočujete jeho legendy."

Sama Alhambra je príkladom toho, že skutočnosť je niekedy rovnako fantaskná a nepochopiteľná ako nejaká legenda. Po dobytí mesta v roku 1492 začali katolícki králi okamžite potvrdzovať svoju vládu aj v architektúre, a preto sú dnes prosté moslimské paláce a veľkolepý chrám Carlosa V. súčasťou jednej a tej istej prehliadky. A prelínanie sa takých odlišných svetov len ťažko vojde do hlavy.

„Rozdiel medzi moslimskou a kresťanskou kultúrou by sme mohli demonštrovať na prístupe k vode," hovorí Carmen Morales. „Moslimovia budovali jednoduché rozvody a fontánky, pili ju z jednoduchých pohárov, pretože krásu videli už v nej samotnej. Kresťania si mysleli, že ju musia piť zo vzácnych, ozdobených pohárov a oslavovali to, že ju pijú. Sú to odlišné koncepty, napriek tomu však majú niečo spoločné. Oba sú konceptmi krásy."

Tam, kde orchester plače

Z posledných španielskych štatistík vyplýva, že Andalúzia je na treťom mieste v obľúbenosti regiónov. Viac turistov chodí len do Katalánska a na Kanárske ostrovy. V Granade narazia na divokú verziu španielčiny, pretože tu ľudia rozprávajú rýchlo a zároveň tak lenivo, že vyslovovať písmená s a d považujú za zbytočnú stratu síl. Tu človek pochopí, že mesto, do ktorého prišiel, sa vlastne nevolá Granada, ale Grana-a.

Hoci ich bláznivý a nezrozumiteľný prejav môže pôsobiť ako prekážka - ktorú aj v miestnej televízii musia občas vyriešiť titulkami, všetko je presne naopak. Oni myslia napríklad aj na to, aby návštevník nemal žiadne starosti s varením obeda či večere. Stačí, že si len objedná jedno pivo alebo „tinto de verano", teda červené víno s limonádou, a oni už na jeho stôl znášajú jeden tanierik za druhým. Až kým nie je úplne najedený.

V ich spoločnosti je úplne zbytočné správať sa organizovane a napĺňať plány a odporúčania z turistických sprievodcov. Presedieť celé hodiny pri Puerta Real je rovnako zmysluplné, ako vyjsť na kopec Sacromonte, zastaviť sa pri kostole San Nicolás a na drobnom námestí počúvať gitaristov a zasnívane pozerať dole na mesto. Alebo ako prejsť námestím Bib-Rambla, ktoré bolo svedkom inkvizícií aj veľkého paradoxu španielskeho kráľovstva. Aj v časoch, keď bolo najväčšie, ľudia umierali od hladu. Zlato, ktoré prichádzalo z objavenej Ameriky, nikdy nevideli. Z Bib-Rambly si teda vytvorili miesto stretávania, kde si chodili hľadať prácu a čakať, že niekto pôjde okolo a náhodou ju bude aj potrebovať. Dnes by sme povedali: úrad práce.

Huslista Peter Biely by k magickým bodom meste ešte pripojil kláštor San Jerónimo. Najmä vtedy, keď je tam koncert. Tam sa vraj človek najviac vystaví nádeji – respektíve riziku, že sa dotkne granadského tajomstva. „Z tohto miesta to celé musí vyvierať," hovorí. „Hrali sme tu už Bacha aj Vivaldiho Glóriu. Takú silu to malo, že si to neviete predstaviť. V orchestri sme boli samí starí fotri, a aj tak sme všetci plakali."

V súlade s osudom

Federico García Lorca Granade ďakoval za to, že mohol vedieť, ako sa cíti človek, ktorý je prenasledovaný. „Cigánov, černochov, židov, moslimov, tých všetkých si my Granadčania nosíme v sebe," hovoril.

Ako predpokladal, do mesta sa vrátil. Jeho melancholický pocit z ľudskej existencie sa tu naplnil, nie však tak, ako si predstavoval. Počas občianskej vojny ho zastrelili. Španieli dodnes naprávajú udalosti, ktoré sa tvária, že boli jeho osudom. Začali hľadať miesto, kde ho vojaci anonymne pochovali a v centre Granady mu postavili krásny park. Flamencoví umelci sa popritom neustále vracajú k jeho básňam a plagáty v meste pravidelne hlásia: V záhradách Generalife je dnes večer zhudobnený Romanciero gitano. Tam musíš byť.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/8/56/5667538/5667538.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Na vrchu Sacromonte sú ešte stále stopy po časoch, keď patril Cigáňom. Toto je ich typický dom. FOTO PRE SME - GIOVANNI LIGUORI[/content]

Reinkarnácia flamenca

Natrafiť na nevydarenú verziu tradičného tanca z Andalúzie je takmer nemožné.

Cigáni v Granade sú hrdí ľudia a majú na to právo. Ich hudobný a tanečný talent sa nedá imitovať. Huslista Peter Biely, ktorý hrá v miestnom orchestri, dokonca pochybuje, či slovo talent je v tomto prípad to správne. „Oni sami to volajú duende, čo už treba vnímať ako prítomnosť ducha, ako reinkarnáciu," hovorí. „Niektoré deti sa s tým naozaj narodia, vidíte to, aj keď ich porovnáte so súrodencami. Ich bratov ani sestry nemusí flamenco vôbec zaujímať, ony však odmalička spievajú a tancujú ako posadnutí a je neuveriteľné, čo dokážu."

Aj Cigáni patrili v Granade k tým, čo boli prenasledovaní, a tak ako židov a moslimov ich po španielskej reconquiste z mesta vyhnali. Kedysi bývali na kopci Sacromonte, kde obsadili množstvo jaskýň, neskôr sa nechali vytlačiť na predmestia. Napriek tomu je ich prítomnosť v meste stále viditeľná a staré cigánske rody dbajú o to, aby ich tradícia flamenca nevymizla.

Nemusíme sa báť, že možno natrafíme na nejakú nevydarenú alebo gýčovú atrakciu, narýchlo narafičenú pre turistov, tvrdí Peter Biely. „Naraziť na zlé flamenco je ako naraziť na zlú cigánsku hudbu v Budapešti. Je to nemožné."

(kk)

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Narodila sa v Šali. Študovala francúzsku literatúru a žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK. Je členkou Medzinárodnej organizácie filmových kritikov FIPRESCI. Pracovala v televíziách DTV, Luna, v denníku Práca. Redaktorkou denníka SME je od roku 2002. Facebook

Čítajte ďalej

Vydajte sa do oblasti s rozprávkovým nádychom, kde sú príbehy vytesané do kameňa.


Dovolenka v hoteli pre dospelých je zárukou pokoja, kvalitných služieb a jedla.


Vodojemy s inštaláciou

Jedna z nich je jedinečnou raritou pevninskej Európy.


Maroš Puček
Tádž Mahal v Indii

Pripravte sa na dobrodružstvo, ktoré siaha ďaleko za hranicu všednosti.


Nový Hofburg na námestí Heldenplatz

Prezriete si jednu z najväčších etnografických zbierok sveta, ale aj cisárske brnenia a hudobné nástroje slávnych majstrov.


Maroš Puček
SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu