Talianska Cremona pôsobí na hudobníkov ako vysnívaný obchodný dom. V úzkych uličkách 70-tisícového historického mesta vidieť na každom rohu smerovku k miestnemu maestrovi, ktorý kráča v šľapajach slávneho Antonia Stradivariho, vari najznámejšieho výrobcu huslí na svete.
TEXT: Lukáš Onderčanin FOTO: Tibor Somogyi
V Cremone má Stradivari mnoho nasledovníkov - dielňu tu má otvorených asi 150 výrobcov huslí.
Poobede je mesto tiché, z niektorých okien počuť tóny huslí. Len pár ulíc od cremonskej katedrály má dielňu aj Edgar E. Russ. Už spod okien sa ozýva zvuk hobľovania, brúsenia a klepania.
Edgar prišiel do hlavného mesta huslí pred vyše tridsiatimi rokmi z Rakúska. „V pätnástich som vyrobil svoju prvú gitaru - vtedy to bolo preto, že som chcel hrať. Pomáhal mi dedko, ktorý bol veľmi zručný,“ opisuje majster svoje začiatky.
Hoci nemal rodinnú tradíciu, vybral sa do talianskeho mesta a vyštudoval na Stradivariho medzinárodnej škole husliarstva. Po skončení štúdia odišiel do USA. „V Európe má husliarstvo tradíciu, každý je presvedčený, že to robí najlepšie. V Amerike to také nebolo,” hovorí. Nedostal však zelenú kartu a po rokoch sa vrátil do Cremony.
Mladý chlapec po jeho boku práve dlátom vystrúhava telo violy, dievča oproti ohýba okraje huslí. Niektorí prišli do Edgarovej dielne hneď po štúdiu, iní sú tu na stáži.
Nedržal sa tradícií
V meste, kde je asi najväčšia koncentrácia výrobcov huslí na svete, nie je ľahké sa presadiť. Zvlášť, ak nie ste Talian. Hudobníci sem prichádzajú aj na dva týždne, obchádzajú majstrov a skúšajú každé husle. Potom si zhromaždia tie najlepšie a vyberú z nich, prípadne vyberú len majstra.
„Poviete si - dobré husle padnú každému hudobníkovi, ale nie je to tak. Husle sú veľmi osobná vec, niečo ako hlas speváka. Je to súčasťou umenia, kupujete koncept, príbeh, štýl myslenia…“ vysvetľuje Edgar. Každý majster má pritom iný štýl, čo je pre viacerých výhodou. Russ tvrdí, že sa snaží byť otvorený novým myšlienkam a nerobiť všetko tvrdohlavo podľa tradícií. Dnes sa mu to darí - jeho nástroje tvoria 20 percent z predaja v Cremone a jedenásť percent v celom Taliansku.
Začiatky však neboli ľahké. Zhotovoval husle podobne ako ostatní, oženil sa, narodili sa mu dve dcéry a neskôr sa aj rozviedol. „Nebol som práve husľový Bill Gates,“ smeje sa. Začal preto prerábať a meniť nastavenie na nástrojoch z Nemecka a Rakúska. Dnes robí všetky kategórie huslí - obyčajné za cenu asi 2400 eur, za strednú triedu zaplatíte aj 6500 eur. Najdrahšie a najkvalitnejšie z triedy master sa pohybujú od 20-tisíc eur vyššie.
Drevo treba počuť
Poviete si - dobré husle padnú každému hudobníkovi, ale nie je to tak. Husle sú veľmi osobná vec, niečo ako hlas speváka.
Na stene dielne má majster zavesené husle, drevené formy aj nástroje na opracovanie dreva. Niekedy na jedných husliach pracujú viacerí, inokedy sa im venuje ten istý človek. Väčšinou ich výroba trvá asi mesiac a pol. Husle sa pritom môžu robiť v pevnej forme, takzvaným francúzskym štýlom, keď sa jednotlivé časti zliepajú dokopy až neskôr. Cremonský štýl je iný - všetko sa robí postupne, keďže husle nie sú rovnomerné.
Ich príbeh sa však začína už dávno predtým, v lesoch talianskych Álp. Aj Edgar chodí každoročne v zime na prechádzky takzvaným Stradivariho lesom vo Val Di Fiemme. Brodí sa snehom a vyberá si smreky, ktorých drevo používa na hornú časť huslí. „Najlepšie drevo znie, keď je zamrznuté,” hovorí. Majstri často do stromov vŕtajú, vyberať sem chodia ľudia nielen z Talianska. Dno a okraje huslí sú zase najčastejšie z javora, ktorý Edgar kupuje z Balkánu. „Najlepšie je drevo z Bosny, často ho však pašujú z Rumunska,“ dodáva.