Lötschentalská dolina sa nachádza na juhu švajčiarskych Álp v kantone Wallis, neďaleko miestnej metropoly Brig. Do Brigu je jednoduché spojenie vlakom z Bernu. Spojenie do doliny zabezpečujú poštové autobusy z mestečka Goppenstein FOTO - AUTORKA
Jedna z legiend sa z tejto šablóny vymyká. Popisuje dávny pôvod najväčšej miestnej atrakcie. Nie je ňou nič, čo by na prvý pohľad akokoľvek súviselo s okolitou prírodou alebo s majestátom alpských končiarov, ktoré sa vtláčajú do všetkých pohľadníc. Tou atrakciou sú drevené masky.
Žiaden návštevník doliny ich neprehliadne. Vynímajú sa na priečelí domov a sú neopakovateľné svojím výrazom - v širokej škále od podobizní ľudských tvárí, cez diabolské úškľabky, až po animozitné výrazy. Majú všetky veľkosti, od menších než dlaň po vyššie než poldruha metra.
Podľa onej zvláštnej legendy objavili dolinu Lötschental prví usadlíci dávno pred Kristom. Lopotný život na kamennej zemi rozdelil obyvateľov na bohatých a chudobných. Kým tí prví zostávali bývať na dne údolia pri ceste, chudobní boli vytesnení do hôr. Nemali okrem holého zadku nič, a tak začali zbojníčiť. Potme schádzali dolu do dediny a kradli bohatým, čo prišlo. Aby ich však dedinčania nespoznali, prišiel ktosi na nápad zakrývať si tvár drevenou „škraboškou“. Od tých čias sa vraj traduje zhotovovanie masiek. A dochovalo sa, na rozdiel od zbojníčenia, doteraz. V Lötschentalskej doline sa dodnes organizujú akési maškarné hry s názvom „Tschäggättä“, vďačné divadlo pre turistov, ktorí sem hojne chodia na túry a lyžovačky.
Zručných umelcov, čo vyrezávajú masky, nájdete vo Wileri aj teraz. Najznámejšia z nich je rezbárka Agnes Riederová-Jerjenová. Denne ju možno stretnúť v malom ateliéri na hlavnej ceste uprostred dediny. „Pôvod wilerských masiek sa vysvetľuje všelijako,“ hovorí nám pani Agnes a popritom takmer spamäti opracúva dlátom drevený klát, „sú takí, čo hovoria, že vznikli oveľa neskôr, až v 16. storočí, počas ľudového povstania. Povstalci si vraj maskovali tvár, aby ich páni nespoznali a nemohli trestať.“
Dielnička pani Agnes je až po strop pokrytá maskami. Všetky sú na predaj. Od ceny okolo 300 švajčiarskych frankov až po tisícové sumy. Hoci každá sa škľabí iným výrazom, nie je ani jedna, ktorá by bola bezzubá alebo plešatá. Pani Agnes prezrádza, že zuby sú naozajstné, ľudské, pozbierané od domorodcov, keď už prestali slúžiť tam, kde narástli. A „vlasy“ sú zo zvieracích chvostov. Potom nás vovedie do zadnej komory a pyšne nám ukazuje zbierku najvzácnejších masiek - vlastných výtvorov, ale aj historických skvostov, dochovaných v dedine hádam aj z predminulého storočia. Z týchto relikvií nie je na predaj ani jedna.
TÁŇA RUNDESOVÁ, Wiler
