Starobylé mesto Krk na rovnomennom ostrove je cieľom mnohých dovolenkárov zo Slovenska. Ponúka nielen históriu a more, ale často aj malé zákutia, kde vás nikto nebude vyrušovať.- FOTO SME - JANA ČEVELOVÁ
Chorvátsko má pre našinca jednu výhodu - k moru sa Slovák dostane autom do 24 hodín. Ako sa však spieva v jednej piesni - aj cesta môže byť cieľ. Netreba sa ponáhľať, ale radšej si naplánovať na ceste zastávky na zaujímavých miestach. Takým sú určite Plitvické jazerá - krajina winnetouovských filmových jazier a vodopádov.
Jedna z najdôležitejších riek, ktorá národný park zásobuje vodou, rieka Korana, je divoká a vďaka tomu veľmi tvorivá ešte skôr, ako sa vôbec dostane k hraniciam parku. Vybúrila sa už pri osade Rastoke v Slunji, na ktorú narazíte, ak idete k Plitvickým jazerám smerom od Záhrebu. Na pravej strane cesty sa odrazu zvýši počet odpočívadiel a výhliadok. Oplatí sa zastaviť, otvorí sa vám nádherný pohľad do rokliny, ktorú vyhĺbila práve Korana. Vodopády a jazerá okolo asi desiatky domčekov a starých vodných mlynov. V Rastoke sa dá aj prespať, vo všetkých domov poskytujú domáci ubytovanie približne za 11 eur na noc. Peniaze od letných turistov sú tu pre ľudí hlavným zdrojom živobytia. Z Rastoky je do Plitvíc len 30 kilometrov, ak ráno vyrazíte, stihnete si ich pozrieť a do večera sa ešte dostať aj na pláž.
Národný park Plitvice je dômyselným prírodným staveniskom. Za svoju krásu vďačí jedinému prírodnému javu - tvorbe travertínu. Celé Plitvice totiž vytvoril vápnik, ktorý sa vylučuje z vody a zachytáva sa na machu a vodných riasach, ktoré obaľujú predmety vo vode - konáre, kmene starých stromov, lístie. Z predmetov sa stávajú travertínové bariéry. Ak by ste park navštívili opäť o sto rokov, už by sa vaše spomienky nezhodovali so skutočnosťou. Travertínové usadeniny zvyšujú stále dno jazier, asi o tri centimetre za rok, tým rastie aj výška vodnej hladiny. Jazerá sa zväčšujú, spájajú, zalievajú staré turistické chodníky, aby na ich okrajoch ľudia vytvorili zase nové. Na miestach, kde travertínové bariéry držia vodu, rastú nové jazerá a tam, kde tlak vody bariéru roztrhne, zase nové vodopády. Tento proces je však možný iba dovtedy, kým niekto vodu neznečistí. Na princíp Plitvíc prišiel v roku 1928 profesor Ivo Pavelka, kým sa však začalo s ochranou prírody, Plitvice ešte stihli vyrábať elektrinu, na brehu jazier vznikli hotely a reštaurácie, vo vode bolo dovolené kúpanie. Plitvice boli vyhlásené za národný park až v roku 1948, dnes je park na zozname kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Na nešťastie návštevníkov, kúpanie je už zakázané. Práve to totiž najviac láka - predstavte si horúce leto a okolo seba nádhernú priezračnú vodu, do ktorej si nemôžete namočiť ani nohu.
Paradoxne vraj prírode v Plitviciach pomohla občianska vojna v bývalej Juhoslávii. Park a hotely či reštaurácie boli zatvorené, prírodu nikto nerušil. Dnes Plitvice opäť navštevuje viac ako pol milióna ľudí ročne.
Plitvice tvorí 16 jazier, z najväčšieho a najvyššie položeného z nich (do neho sa vlieva aj spomenutá Korana) Proscanskeho (vraj od slova prosnja, keď miestni obyvatelia veľmi prosili bohov o vodu. Veľkosť jazera naznačuje, že ich prosby boli vyslyšané.) voda tečie vodopádmi, ale aj podzemnými chodbami a jaskyňami do nižšie položených jazier. Celkový výškový rozdiel medzi najvyšším a najnižším jazerom je 158 metrov a dĺžka parku takmer 10 kilometrov. Pri prehliadke jazier sa pritom nikdy nenudíte - raz sa voda z jedného jazera do druhého valí prudkým vodopádom, inokedy pomaly steká po celej šírke svahu a vytvára akoby vodopád - záclonu. Vy sa raz prechádzate tesne popod neho, inokedy ponad vodu po drevených lávkach. A stále môžete pozorovať základ Plitvíc - tvorbu travertínu, v priehľadnej vode vidíte kmene, ktoré čiastočne ešte pripomínajú stromy, čiastočne už sú obalené sadrou. Akoby pod vodou skameneli krokodíly. Okolo nich sa bez strachu preháňajú kŕdle rýb. Nie sú to pritom jediné živočíchy, ktoré žijú v Plitviciach. V hustom lese okolo rokliny s jazerami sú údajne vlci aj medvede. Samozrejme, bežne ich nevidíte, iba občas narobia starosti zamestnancom parku. Počas minuloročnej sezóny museli zastreliť medveďa maškrtníka, ktorému zachutila zmrzlina. Za svojou pochúťkou vyrážal z lesa k stánkom s občerstvením a k smetným košom.
Národný park má dva vchody - Ulaz 1 a 2. Na druhý narazíte, ak smerujete od pobrežia, teda od Splitu smerom k Záhrebu, vtedy začnete prehliadku priamo na začiatku pri jazere Proscanske. Na záver vás potom čaká bodka - takmer 80-metrový vodopád, ktorým sa do jazier vlieva rieka Plitvica. Svojim výkonom si zaslúžila, že sa park volá práve po nej. Tí, čo sa v parku zastavia cestou na pobrežie, vojdú vchodom 1 a uvidia najskôr tento vodopád. Rovnako dobrou bodkou na záver je však aj jazero Proscanske, ktoré je veľké presne kilometer štvorcový.
Nech začnete z ktoréhokoľvek konca, presne v strede cesty narazíte na druhé najväčšie jazero - Kozjak (údajne podľa stáda kôz, ktoré sa v ňom utopili, keď utekali pred vlkmi). Toto jazero ešte pred 400 rokmi neexistovalo - boli tu dve iné, ktoré sa však spojili keď travertín ukladajúci sa na dne zdvihol hladinu vody. Po jazere Kozjak premávajú lode poháňané elektrinou, jazda je v cene vstupenky.