Za doteraz vedecky neobjasnené dedičstvo či posolstvo starých etník sa považujú čiary a obrazce, ktoré náhodou objavili letci v 20-tych rokoch minulého storočia v juhoperuánskej pampe medzi dedinami Nazca a Palpa. Na území s rozlohou takmer 250 km2 sa nachádzajú stovky priamych línií dlhých až niekoľko kilometrov (najdlhšia dosahuje 9 km), trapézoidné plochy bez kameňov, približne tisíc špirálovitých zobrazení a asi 70 obrazcov znázorňujúcich zvieratá (opicu, kolibríka, kondora, pelikána, pavúka, ryby…) a rastliny. Tieto útvary, nazývané aj geoglyfy a geomorfy, boli vytvorené pred viac ako tisíc rokmi príslušníkmi kultúry Nazca (2. stor. p. n. l. - 8. stor. n. l.) a pre svoje rozmery sú viditeľné najmä z výšky.
Proces ich vzniku je veľmi jednoduchý - stačí, keď odstránite povrchovú vrstvu kameňov a objavíte biely piesok niekdajšieho morského dna, ostro kontrastujúci s červeno sfarbeným okolím. A ak sa nezmenia klimatické podmienky, keď ročný priemerný úhrn zrážok predstavuje 0 až 25 mm, a ak nezasiahne „ľudský faktor“, zostane vaša stopa zachovaná niekoľko storočí.
O to, že sa geoglyfy stali svetoznáme a že ich UNESCO v roku 1995 vyhlásilo za svetové kultúrne dedičstvo, sa zaslúžila predovšetkým nemecká emigrantka Mária Reicheová (1903 - 1998), absolventka Technickej univerzity v Drážďanoch, ktorá sa od roku 1946 venovala ich výskumu. Nadväzujúc na teóriu amerického archeológa Paula Kosoka presadzovala hypotézu o astronomickom význame línií. Podľa nej existuje súvislosť medzi líniami a súhvezdiami či polohou slnka pri letnom a zimnom slnovrate, čo kultúra Nazca využívala na časovú orientáciu, keďže nepoznala číselný kalendár.
Existuje viacero ďalších hypotéz, ktoré sa pokúšajú vysvetliť zmysel čiar a obrazcov. Podľa niektorých sa územie využívalo na športové alebo umelecké aktivity, podľa Ericha von Dänikena trapézoidné plochy slúžili ako pristávacia dráha mimozemšťanov. Vzhľadom na suchý charakter oblasti sa predpokladá, že niektoré čiary naznačujú prúdenie spodnej vody. Široké navzájom sa nepretínajúce čiary zvieracích a rastlinných figúr mohli slúžiť ako cesty, na ktorých sa meditovalo a tancovalo. Táto hypotéza o religiózno-rituálnej funkcii sa opiera aj o skutočnosť, že napríklad v blízkosti La Paz v Bolívii dodnes existuje rituál, pri ktorom sa dedinčania kráčajúc po podobných „cestách“ modlia za dážď.
V súčasnosti na Hochschule für Technik und Wirtschaft v Drážďanoch verifikujú údaje získané Máriou Reicheovou a vytvárajú databázový systém, ktorý by obrazce zachoval v digitálnej podobe (bližšie informácie na: www.htw-dresden.de/nazca).
MICHAELA PALCÚTOVÁ