Svetelné echá v hmote okolo V838 Mon, ako ich zachytil Hubbleov kozmický ďalekohľad (HST).
Snímky boli získané postupne 30. apríla, 20. mája, 2. septembra a 28. októbra 2002. FOTO - HST
ú (tzv. bieleho trpaslíka). Tá na ňom po čase termonukleárne vybuchne, čo sa v tej istej dvojhviezde môže veľakrát opakovať.
Oveľa mohutnejšie sú výbuchy supernov buď tiež v podobných dvojhviezdach, alebo častejšie na konci existencie masívnych hviezd s hmotnosťou osem Sĺnk a viac. Výsledkom je zánik príslušných hviezd v dovtedajšej podobe. Ich jadro sa gravitačne zrúti na superhustý objekt (najčastejšie neutrónovú hviezdu) a obal spolu s vonkajšími vrstvami je vysokou rýchlosťou vyvrhnutý do okolitého medzihviezdneho priestoru. Supernovy sú hlavnými producentmi ťažších chemických prvkov vo vesmíre, z akých pochádza aj materiál Zeme a pozemského života. Zvláštnym variantom supernov sú takzvané hypernovy alebo supranovy, pri ktorých sa jadro hviezdy zrúti až na čiernu dieru. Takýto výbuch sprevádza mohutný, no iba niekoľkosekundový záblesk žiarenia gama.
Zaradeniu do spomenutých kategórií odoláva záhadný jav z roku 2002. Dovtedy neznáma premenná hviezda označená ako V838 Monocerotis (Mon, súhvezdie Jednorožca) sa začiatkom januára mierne zjasnila, aby vzápätí zoslabla. Na začiatku februára jej jas však prudko vzrástol, najmä v modrom svetle. Po rýchlom poklese v marci a apríli nasledovali dve ďalšie, o trochu menej prudké výrazné zjasnenia, tentoraz však najmä v červenom svetle a dlhšie trvajúce. V máji sa hviezda vrátila na úroveň jasnosti pred januárom a už na nej zostala. Maximálny vzrast jej jasnosti bol asi desaťtisícnásobný. Na rozdiel od novy alebo supernovy však vedci pri V838 Mon nepozorovali žiadne príznaky búrlivého vyvrhovania hmoty. Hviezda sa jednoducho nafúkla a hmotu strácala pomerne pomalým odtokom častíc, takzvaným hviezdnym vetrom. Astronómovia však pri šírení žiarenia zjasnenej V838 Mon do jej okolia zaznamenali svetelné echá, poukazujúce na prítomnosť okolohviezdnej hmoty staršieho dáta, predovšetkým prachu.
Deviati astronómovia z USA, Španielska a Talianska na čele s Howardom Bondom zo Space Telescope Science Institute tieto svetelné echá dôkladne preskúmali Hubbleovým kozmickým ďalekohľadom. O výsledkoch napísali v najnovšom čísle časopisu Nature. Zistená vzdialenosť V838 Mon (najmenej 19 500 svetelných rokov, pričom 1 svetelný rok = 9,46 bilióna km) ukázala, že v maxime zjasnenia bola táto hviezda jasnejšia ako typická nova a dočasne najžiarivejšia v celej Mliečnej ceste. Šírenie svetla v okolohviezdnom materiáli počas zjasnenia hviezdy v roku 2002 odhalilo zložitý systém oblúkov a prstencov koncentrických vzhľadom na hviezdu. To dokazuje, že zjasnenia v roku 2002 boli iba ďalšími v dlhodobom rade. Iné údaje ukazujú, že V838 Mon je vlastne dvojhviezda, skladajúca sa z chladnej a horúcej zložky. Rozpína sa - a teda zjasnieva - tá chladná. No prečo, nevedno. Na takéto správanie zatiaľ „nesedí“ žiadny z fyzikálnych mechanizmov, o ktorých astronómovia uvažovali v podobnom kontexte.
ZDENĚK URBAN