z bratislavskej Rače len veľmi ťažko hovorí o jednej z najväčších leteckých tragédií na Slovensku, ktorej bol v roku 1966 svedkom.
Pád bulharského lietadla nikto neprežil, cesta bola osudná pre všetkých 84 pasažierov. O tragédii sa v novinách nemala objaviť ani čiarka. Záležalo na tom bulharskému ministrovi zahraničných vecí, ktorý požadoval od slovenskej strany absolútne informačné embargo, ale aj našej cenzúre. ČSTK však veľmi stručnú informáciu predsa len vydala. Hlavne preto, aby sa predišlo panike, ktorá sa šírila v dôsledku fámy, že na palube bol rádioaktívny materiál.
Po stopách tragédie v lesoch nad Račou dnes pátra štáb Českej televízie, ktorá pripravuje ďalšiu časť dokumentárneho cyklu Osudové okamihy. „Táto udalosť bola výnimočná. Chceme priblížiť, ako sa stala, prečo sa stala, aké boli jej príčiny. K takej veľkej dopravnej nehode dlho predtým nedošlo,“ hovorí režisér a scenárista Miroslav Kačor z Českej televízie.
Čo sa vlastne stalo?
Bulharské lietadlo IL-18 letelo 24. novembra 1966 na svojej pravidelnej linke Sofia-Budapešť-Praha-Berlín. Pražské letisko však pre zlé počasie neprijímalo, a tak Iľjušin sovietskej výroby krátko poobede pristál na bratislavskom letisku v Ivanke.
Bola zima a počasie nebolo priaznivé ani tu, ale lietadlo po niekoľkohodinovej prestávke predsa len vzlietlo. Po štarte z bratislavského letiska približne po 10 km lete v Malých Karpatoch narazilo do vrcholkov stromov a havarovalo. Zo 76 cestujúcich a 8 členov posádky neprežil nikto.
V Rači bolo počuť obrovský výbuch. Do lesov Malých Karpát vyštartovali sanitky. Bol zmätok, zlé počasie. Lietadlo nemohli nájsť. Nevedelo sa, kde vlastne lietadlo spadlo.
Medzi prvými, ktorí sa vybrali na miesto nešťastia, boli aj traja súrodenci Buchtovci, horárove deti. „Rozmýšľali sme, kde to asi mohlo padnúť. Otec bol horár, poznal miestne pomery aj trasy, kadiaľ zvykli lietadlá letieť. A tak sme sa tam vybrali,“ opisuje po rokoch udalosti Dominik Buchta.
Po ceste stretávali ľudí a sanitky, ktoré sa po márnom hľadaní miesta nešťastia vracali späť. Neďaleko kopca Sakra zbadali oheň. Iľjušin padol na svah Kozieho chrbta. Objavila sa pred nimi jedna obrovská paseka, lietadlo po sebe nechalo asi 100-metrový pás polámaných stromov, pôdu stroj úplne rozryl. Zvyšky vraku a tiel boli roztrúsené po celom okolí.
„Nikdy na to nezabudnem, ale ťažko sa mi na to spomína. Všade okolo bolo už ticho,“ hovorí pre SME pán Buchta. „Boli tam dva väčšie zostatky kmeňov. Na nich sme videli roztrhané ženské telo.“
Pršalo aj snežilo. Telá postupne prekrýval padajúci sneh. Najhoršie to však bolo tam, kde bol ešte oheň. „Pohybovali sme sa s neistotou. Nevedeli sme, čo ešte nevybuchne.“
Pokúšali sa nájsť niekoho živého, no márne. Už bola takmer tma, ale jeden obraz sa im navždy vryl do pamäti. „Malý ihličnatý les osvetľoval oheň. V tieni sme videli mužské telo v zvláštnej polohe - v pokľaku. Vyzeralo to, akoby sa modlil. Na základe oblečenia sme dedukovali, že to mohol byť pilot. Prišli sme k nemu, no ani on už nežil.“
Kým sa na mieste objavili záchranári, hasiči a vojaci, prešlo vyše dvoch hodín. Tí spolu so špecialistami zo súdneho lekárstva umiestňovali dotrhané a spálené telá obetí do provizórnych vojenských stanov v lese. Priestor armáda hermeticky uzatvorila.
Lietadlo totiž prevážalo zásielku rádioaktívneho jódu z Budapešti do Prahy. Špecialisti namerali v lokalite pádu výraznú rádioaktivitu. „O dva dni sme sa tam vybrali pozrieť, no nepustili nás. Hovorili, že tam nemôžeme ísť, lebo sú tam rádioaktívne látky,“ povedal Buchta.
Možné príčiny tragédie
Vtedajšia vyšetrovacia komisia zanalyzovala príčiny havárie jednoducho - zlá navigácia, stačilo, aby lietadlo letelo o 50 metrov vyššie a nič by sa nestalo.
„Najpravdepodobnejšie došlo k nejakému informačnému šumu medzi vežou a pilotom, ktorý zrejme nepochopil pokyny dispečerov v angličtine a namiesto pravotočivej zákruty letel priamo. A narazil do vrcholkov stromov,“ hovorí Kačor, ktorý podrobne skúmal vyšetrovací spis.
Vyšetrovacia komisia sa zhodla na tom, že „najpravdepodobnejšou príčinou nehody bolo nedostatočné zhodnotenie terénnych a poveternostných podmienok v okolí Bratislavy posádkou lietadla a jej neprispôsobenie sa týmto okolnostiam…“
Objavili sa však aj iné verzie, ktoré sú podľa Kačora málo pravdepodobné. Na palube lietadla bol aj bulharský generál Ivan Byčarov, ktorý sa postavil proti zasahovaniu Sovietskeho zväzu do vnútorných záležitostí Bulharska. Práve letel na diplomatickú misiu v Berlíne. Údajne bol nepohodlný pre tajnú službu, ktorá sa ho mohla snažiť odstrániť. Podľa Kačora, je to hypotéza. „Nenašli sa žiadne známky toho, že by tam boli nejaké horľaviny či výbušniny.“
Médiá boli na správy skúpe
Priestor tragédie bol ihneď uzatvorený.
Krátko po nehode prišli na miesto v sprievode pána Buchtu aj dvaja novinári Tibor Michal a Martin Hric z bratislavského Večerníka.
„Chlapci, ani si neškrtnete! povedal nám krajský náčelník bezpečnosti, keď nás tam uvidel,“ spomína dnes Hric. Obaja novinári však boli rozhodnutí o tom napísať. Nad tlačou vtedy dozeral povestný STD - Štátny tlačový dohľad. Informácie o všetkých haváriách sa ututlávali, spomína Hric. „Bulharský minister zahraničia zavolal nášmu do Prahy, aby zariadil, že sa o tom neobjaví v našich novinách ani čiarka.“
Na palube však bola medzinárodná posádka, a tak sa do Bratislavy hrnuli zahraniční novinári. Pred nimi sa to ututlať nedalo.
Hric s Michalom museli najprv priniesť svoju správu hlavnému cenzorovi Jánovi Husovi a naliehali naňho, aby to pustil. Ten, potom ako článok poslal ďalekopisom do Prahy, ho po korektúrach nakoniec do tlače pustil. „Boli sme radi, že to vtedy vôbec vyšlo,“ povedal Michal. „Bolo by absurdné, aby o tom informoval celý svet. A my, čo sme to mali ako prví, by sme správu nevydali,“ doplnil Hric. Z článku však museli vyškrtnúť napríklad to, že došlo k výbuchu.
Československá tlačová kancelária informovala o tragédii len veľmi stručne. Po niekoľkých dňoch vyšla informácia na počudovanie aj v straníckom denníku Rudé právo, ktorý podrobne informoval, že na palube bol jodid sodný. Správa mala upokojiť verejnosť a zabrániť šíreniu fám o ničivých dôsledkoch rádioaktívneho materiálu, ktorý bol na palube.
Osudy cestujúcich
Keďže išlo o medzinárodný let, cestujúci pochádzali z viacerých štátov. V lietadle zahynuli napríklad bulharská operná speváčka a diplomat, 5 zahraničných novinárov.
Šťastie mali tí, ktorí sa po dlhom čakaní v Bratislave rozhodli, že sa do Prahy dostanú iným spôsobom. Takto sa zachránil aj prezident Medzinárodného zväzu novinárov pán Hermann či bulharská ministerka priemyslu Dora Belčevová.