Trója prežíva ďalší boom. Obdivujú ju davy turistov, najmä Japoncov, v poslednom čase im kontrujú Rusi. V neďalekom okresnom meste Canakkale ju svojím názvom pripomína asi tucet hotelov a reštaurácií. Existuje autobusová spoločnosť Truva, turecké pivo Troy, parfum Helena. Meno Troy nesie dokonca aj americká značka pánskej ochrany. Aj úspech vlaňajšej putovnej výstavy o Tróji v Nemecku (Stuttgart, Braunschweig, Bonn) možno označiť za závratný. Za rok ju navštívilo neuveriteľných 850-tisíc návštevníkov.
Epochálne nálezy nemeckého archeológa-amatéra Heinricha Schliemanna vyvolali koncom 19. storočia novú vlnu záujmu o Homérovu Tróju. Stredobodom pozornosti sa však stala už dávno predtým. Krátko po údajnej Trójskej vojne aiolskí Gréci v 8. stor. pred n. l. na ruinách Tróje založili svätyňu a neskôr aj celé mesto Ilion. Tróju/Ilion si ctili aj Rimania, ktorí cez hrdinu Aenea odvodzovali svoj pôvod z trójskeho kráľovského rodu.
Po Schliemannovej predčasnej smrti dokončil vykopávky v severozápadnom Turecku jeho spolupracovník Wiliam Dörpfeld, v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia kopali na vrchu Hissarlik ešte americkí archeológovia pod vedením Carla W. Blegena. Z ich výsledkov žili všetci trójológovia až do začiatku osemdesiatych rokov. To viedlo k tomu, že rovnaká suma informácií, vždy znovu a znovu prežutá, začala strácať chuť.
Po desiatkach rokov nečinnosti sa však začala v bájnej Tróji v roku 1988 ďalšia výkopová kampaň pod vedením Manfreda Korfmanna z Univerzity v Tübingene, ku ktorému sa o rok pripojil Charles Brian Rose z University of Cincinnati, Ohio. Súbežne priniesli posledné roky prelomové objavy v chetitskej a lúvijskej lingvistike a v neposlednom rade aj lepšie pochopenie archeologických nálezov v samotnom Grécku. Kombinácia týchto informácií umožnila úplne nový pohľad na trójsku históriu.
Významné stredomorské sídlo
Trója je viacvrstvové sídlisko. Jeho jednotlivé hlavné fázy (vrstvy) označujú rímske číslice I až X. Vzrušujúci trójsky príbeh sa začína okolo roku 3000 pred n. l. Vtedy neďaleko južného ústia Dardanel založili opevnenú osadu. Počas nasledujúcich 500 rokov sa Trója vypracovala na jedno z významných stredomorských centier.
Osídlená bola nepretržite počas celej doby bronzovej až do začiatku 10. storočia pred n. l. (fázy I až VII). Po asi 150-ročnom prerušení pokračuje osídlenie gréckou osadou (VIII) a rímskym mestom (IX). Najnovšie vykopávky odhalili ešte aj byzantské osídlenie a pohrebisko (Trója X).
Paradoxne najviac nálezov sa dochovalo z období vojen a prírodných katastrof. Tie sa končievali veľkým požiarom a tzv. deštrukčným horizontom, čo je vrstva obsahujúca zvyšky rumoviska, ktoré neodstránili, ale zahrnuli novou hlinou. Práve tá zakonzervovala pre súčasných archeológov pamiatky nesmiernej historickej hodnoty.
Napriek celkovej dôležitosti trójskeho osídlenia existujú dve kľúčové obdobia: medzi rokmi 2500-2300 a následne medzi 1400-1200 pred n. l. Do prvého spadá koniec Tróje II a Trója III, ktoré zanikli veľkým požiarom neznámeho pôvodu. Práve v deštrukčných horizontoch týchto vrstiev sa zachovalo mnoho významných nálezov, medzi nimi tzv. Priamov poklad (ale skôr to boli uložené cennosti), ďalej zlaté a bronzové nádoby, veľký zlatý diadém a obrovské množstvo drobných zlatých ozdôb.
Schliemann pôvodne považoval tieto vrstvy za tzv. homérske. Na konci života však pochopil, že sa pomýlil o tisíc rokov. Homérskym je až druhé významné obdobie: koniec Tróje VI a Trója VIIa. Tróju vtedy postihli dve vojny (asi 1450 a 1200 pred n. l.), z ktorých druhá ašpiruje na legendárny prívlastok Trójska, a tiež ničivé zemetrasenie (asi 1300 pred n. l.).
Počas tohoto „skutočného“ homérskeho obdobia bola Trója významným sídlom miestneho vládcu. O dosahu jej moci sa môžeme však len domnievať, neznámym zostáva aj zdroj trójskeho bohatstva. Významná bola určite jej poloha medzi Egejským a Čiernym morom, ako aj medzi Európou a Áziou. Veľmi pravdepodobne bola zapojená do nadregionálneho obchodu s kovmi (meď, cín, zlato), drahými kameňmi, jantárom, s poľnohospodárskymi plodinami a koňmi, vylúčiť nemožno ani obchod s otrokmi.
Všetky tieto obchodné aktivity však nezanechajú v archeologickom materiále prakticky žiadne stopy.
Medzi dvoma svetmi
V tomto období stojí Trója na pomedzí dvoch svetov: egejského a anatólskeho. Vplyv blízkeho egejského sveta, obývaného tzv. mykénskymi Grékmi, je v druhom tisícročí pozorovateľný hlavne na keramike. Dokladá to keramika zdobená v tzv. mykénskom štýle, typickom pre grécku pevninu a egejské ostrovy. Nové štylistické a prírodovedné analýzy však prekvapujúco ukázali, že väčšinu keramiky produkovali lokálne, teda ju neimportovali z Grécka. Jej technologická dokonalosť, vysoká kvalita a široké spektrum tvarov preto naznačuje prítomnosť gréckych hrnčiarov v Tróji. Zaujímavé je, že mykénske keramické tvary kopírovala aj miestna sivá a béžová keramika.
Na jednej strane to bol teda svet mykénskych a minójskych palácov, na druhej prudko sa rozvíjajúca chetitská ríša. Z Tróje samej, žiaľ, neexistujú žiadne písomné pramene, a mykénske lineárne písmo B obsahuje len údaje hospodárskeho charakteru.
Chetiti na rozdiel od Trójanov zaznamenávali a po stáročia uchovávali všetky dôležité udalosti. Informácie z chetitských prameňov čiastočne pomáhajú zodpovedať otázky, kto boli Trójania a akou rečou hovorili. Neboli to ani Chetiti, ale ani mykénski Gréci. Na sever od Tróje sa v tomto období pravdepodobne začína formovať trácke etnikum, ktoré však do Anatólie preniklo až na konci doby bronzovej. O obyvateľstve južnej časti Anatólie pri Stredozemnom mori sa už dávnejšie vedelo, že používalo lúvijčinu, indoeurópsky jazyk príbuzný chetitčine, západná Anatólia však bola v tomto ohľade terrou incognitou.
Až nedávne rozlúštenie hieroglyfických nápisov pri dnešnom Izmire (staroveká Smyrna) nastolilo možnosť používania lúvijčiny aj na západe, čo bolo do istej miery podporené nálezom pečatidla s lúvijským nápisom priamo v Tróji. Najvhodnejšie je asi hovoriť jednoducho o Trójanoch. Ich identita ostáva stále nejasná, pravdepodobne však mohli hovoriť po lúvijsky.
Kto zasadil poslednú ranu?
Bájna Trójska vojna bola podľa Homéra veľkým medzinárodným konfliktom. Podľa antických historikov sa udiala asi v r. 1180 pred n. l., čo by sa teoreticky zhodovalo s pádom Tróje VIIa. Okolo roku 1200 však bola v egejskom svete a v západnom Stredomorí tak či tak veľmi pohnutá doba, lebo tzv. morské národy boli nebezpečné pre všetkých, od Grécka po Levant a od Chetitov až po Egypt.
Kedysi sa zdalo, že všetky veľké civilizácie, ktoré v tomto období končia, boli zničené akosi „jedným šmahom“. Vina sa pripisovala práve morským národom. Dnes vieme, že najprv asi padla Trója, asi o 10 rokov neskôr mykénske paláce a o ďalších 10 rokov aj Hatušša, hlavné mesto Chetitov. V tom istom období bojoval aj Ramzes II s morskými národmi na pobreží Egypta.
Otázka, či to všetko spolu nejako súviselo, ostáva otvorená. Mohlo ísť aj o dominový efekt, keď sa po kolapse jednej veľkej ríše narušuje obchodný reťazec a naštrbuje celý systém, čo väčšinou hneď využije miestna opozícia (povedané dnešným jazykom), ktorá môže zasadiť poslednú ranu.
PETER PAVÚK
(autor je klasický archeológ)