Starý Smokovec, Tatranská Lomnica, Štrbské Pleso a Ždiar sú robustné dediny postavené z vyrezávaného dreva a tehál: nachádzajú sa len niekoľko hodín cesty autom od Viedne alebo Prahy. Predsa však, duch z nich plynúci človeka núti, aby viac myslel na ukrajinské alebo dokonca sibírske planiny.
Jedna z krás týchto stredísk spočíva v ich architektúre. Nie je tu žiadna betónová veža, ktorá by znetvorila krajinu. Zdá sa, ako by sa tu čas zastavil niekde na polceste medzi dobou habsburskej ríše a socializmom s ľudskou tvárou. Domy sú tu nízke, vyzdobené vyrezávaným drevom, mnohé z nich aj maľované.
Miesta, kde sa možno vo Vysokých Tatrách lyžovať, sú výrazne obmedzenejšie ako napríklad v Trois Vallées okolo Avoriazu. Nič to, lebo v tých údoliach, v ktorých sa lyžovať dá, turista znova objaví radosti zimných športov, na ktoré inde už zabudli. Ako napríklad niesť si lyže niekoľko sto metrov, zostať zablokovaný na vleku a čakať, kým starý strojník opraví motor, alebo stratiť sa v lese, lebo chýba ad hoc značenie. Len málo hotelov stojí pri konci zjazdových dráh.
V čase olovrantu, keď už posledné vleky končia, sa mnohí turisti ponáhľajú do reštaurácií, aby si pochutili na kapustnici. Vo veľkých a prehriatych jedálňach tečie pivo potokom a roznášajú ho v pollitrových pohároch. Vyhladnutí lyžiari, keďže pri zjazdovkách nie sú snacky, si objednávajú bryndzové halušky.
Povedzme si čestne: po týždni lyžovania vo Vysokých Tatrách a všetkých drobných sklamaniach - napríklad lanovky s niekedy krehkou mechanikou, jedálne lístky, ktoré sú len zriedkavo aj v angličtine, obsluhujúci personál, síce milý, ale bez akéhokoľvek zmyslu pre zákazníka - sa možno človek nebude mať sem chuť vrátiť hneď na budúci rok. Jedno je však isté: nestrávili sme len týždeň lyžovaním, ale sme prežili aj skúsenosť z obdobia, ktoré odchádza do minulosti.
Libération 10. 2.