cie sa jej vyhýbajú zo strachu, že ich niekto obviní z rasizmu alebo ľahostajnosti.
Toto ticho je nielen neúprimné, ale samozrejme aj nebezpečné. Globálna ekonomická integrácia teoreticky predpokladá svet, kde sú trhy tovarov, služieb, kapitálu a práce dokonale integrované. Hoci celý rad trhov je dnes otvorených oveľa viac než predtým - aj keď na niektorých z nich, zvlášť na poľnohospodárskych, trvá protekcionizmus - proces globalizácie sa integrácie globálnych trhov práce z väčšej časti vôbec nedotkol.
Nie je to vlastne vôbec prekvapivé. Vlády sa celé stáročia snažili chrániť „svojich“ miestnych chudobných a nekvalifikovaných pracujúcich pred konkurenciou imigrantov. Iste, tieto snahy rýchlo miznú s tým, ako krajina bohatne a miestna pracovná sila prestáva vykonávať podradnú prácu. Do tohto modelu napríklad zapadá história väčšiny veľkých migračných vĺn do USA v 19. a 20. storočí. Rovnako to platí pre indicko-pakistanskú a africko-karibskú imigráciu do Británie po povojnovom koloniálnom ústupe Spojeného kráľovstva a pre migráciu Alžírčanov do Francúzska a Turkov do Nemecka počas „hospodárskeho zázraku“ 60. rokov.
Politici a občania tzv. civilizovaného sveta sa však mýlia, ak si myslia, že ekonomickú migráciu možno otvárať a zatvárať ako vodovodný kohútik. Napriek masívnym snahám vlád v Európe a inde s cieľom obmedziť migráciu po otrasoch cien ropy v 70. rokoch začal prílev pracovných síl do bohatých krajín v 80. rokoch stúpať na priemerných 1,4 milióna osôb v Európe a 2,3 milióna v USA. Zahraniční pracujúci dnes predstavujú 25 percent pracovnej sily v Austrálii, 10,3 percenta v USA a 5,3 percenta v Európe.
Tieto toky odrážajú rastúci nedostatok kvalifikovaných síl a pokles počtu obyvateľov (zvlášť v Európe), ktorý začína pomaly, ale iste postihovať rozvinutý svet. A tak napríklad Nemecko láka, aj keď nie práve vrelo víta, programátorov z Indie a Kanada a ďalšie krajiny ponúkajú čínskej strednej vrstve bezpečné útočisko pre svoje investície v prípade, že sa v ich domovine prihodí niečo zlé. Tolerancia sa však týka len kvalifikovaných a bohatých. Pred masívnou imigáciou tých najchudobnejších zatvárajú dvere.
Za touto diskrimináciou stojí predovšetkým v Európe kultúrna averzia voči imigrantom z celkom odlišných kultúr, čím sa možno vysvetľuje, prečo rozširovanie Európskej únie na východ nevyvoláva rozsiahlejší odpor. Ekonomické zdôvodnenie, že kvalifikovaní imigranti bývajú čistými prispievateľmi, kým nekvalifikovaní predstavujú fiškálnu záťaž a ohrozujú nekvalifikovaných domácich, stojí na nepevných základoch. Okamžité sociálne náklady možno napríklad previesť na budúcu generáciu, do ktorej budú patriť aj deti imigrantov. Okrem toho, celkové prínosy imigrácie prevyšujú jej náklady. Napríklad v Británii predstavuje podľa nedávnej správy ministerstva vnútra čistý príspevok imigrantov do HDP 2,5 miliardy libier.
Fakty však zriedka presvedčia zatvrdených, a preto vlády vidia radšej, keď práca ide za ľuďmi v chudobných krajinách, než keď chudobní idú za prácou do bohatých krajín. Otvorené medzinárodné obchodné vzťahy (obzvlášť také, ktoré poľnohospodárom dávajú väčší prístup na trhy bohatých krajín) sú iste najlepšou cestou. Liberalizácia poľnohospodárstva by totiž naozaj mohla byť v celom rade prípadov najschodnejšou alternatívou. Bohužiaľ, vďaka poľnohospodárskym politikám v Európe a Amerike je to takmer nemožné.
Nedávne akademické štúdie Sergeja Gurijeva z moskovskej Novej ekonomickej vysokej školy a Guida Freibela z univerzity v Toulous odhaľujú spojenie medzi prísnymi imigračnými pravidlami a ilegálnym obchodovaní s ľuďmi. Ak sa má podobná trestná činnosť prekaziť, je nutné redukovať beznádej a zúfalstvo chudobných krajín. Politici v bohatých krajinách budú nútení hľadať rovnováhu medzi liberálnejšou imigračnou politikou a zhovievavejším obchodným protekcionizmom.
Pokiaľ ide o neschopnosť naplniť túto výzvu, ponúkajú dejiny trpké ponaučenia. Historik ekonómie Harold James poznamenáva, že najväčšie zástupy emigrantov prúdili z krajín, ktoré sa v 30. rokoch dali na cestu agresívneho militarizmu. Významná časť populácie pred prvou svetovou vojnou opustila Japonsko, Nemecko a Rusko.
Dnes sú najväčšími svetovými „dodávateľmi“ migrantov krajiny Afriky a Ázie. Pokiaľ sa tam neobjaví viac pracovných príležitostí a pokiaľ dvere zostanú pre imigráciu zatvorené, neprekvapí, keď sa javy plynúce z frustrácie a beznádeje budú vyskytovať oveľa častejšie. Liberálna imigračná politika a hospodársky rast sľubovaný globalizáciou - to je cesta, ako predchádzať tomu, aby sa ťaživé podmienky v chudobných krajinách odrážali v násilí doma a vo svete.
© Project Syndicate
Autor: BRIGITTE GRANVILLEOVÁ(Autorka je vedúcou oddelenia medzinárodnej ekonomiky na Kráľovskom inštitúte medzinárodných vzťahov v Lond