Čo je pre Londýn najdôležitejšie a bez čoho sa nezaobíde? Buckinghamský palác, úrad premiéra na Downing street, lesklé bloky finančníkov v City alebo krásne parky? Názorov aj ďalších tipov by bolo veľa, ale na jednom by sa miestni aj turisti zhodli bez väčších problémov. Bez metra, najvýkonnejšieho prepravného systému, by metropola Veľkej Británie skolabovala v priebehu dňa. Príbeh londýnskeho metra sa začal písať pred 140 rokmi. Parné lokomotívy s nevábnymi drevenými vozňami sa pohli 10. januára 1863 zo stanice Paddington do Farringdonu. Čakala ich šesťkilometrová trať.
Dnes má už systém 280 staníc a viac než 400 kilometrov koľají. Čulý život pod základmi hlavného mesta i na jeho povrchu (len 42 percent trate prechádza tunelmi) každý deň prináša dôkaz demokracie, kde inde môžete stretnúť uhladeného džentlmena v dobre padnúcom obleku s Timesami pod pazuchou v spoločnosti posledného „chuďasa“, ktorý smrdí potom aj librou? Ulice večne upchaté červenými dvojposchodovými autobusmi a čiernymi taxíkmi naučili ľudí bez rozdielu na sociálne postavenie či farbu pokožky uprednostňovať metro ako najrýchlejší dopravný prostriedok .
Na londýnskych uliciach bolo plno už v 19. storočí. Začal sa tu teda pripravovať jedinečný projekt, ktorý priniesol revolúciu v urbanistike a doprave. Práve metro zabezpečilo rast prímestských štvrtí v Londýne - cesta do srdca mesta bola vďaka stále rozvetvenejšiemu stromu podzemných tepien vždy prístupná. Ľudia sa dostali jednoducho do práce, biznis išiel a s metrom tak rástlo aj mesto do dnešnej podoby. Príklad britskej metropoly nasledovali New York (1868), Atény (1869), Istanbul (1874), Chicago (1892) či Budapešť (1896).
Prvú skutočne hlbokú trasu otvorili v roku 1890 a odvtedy sa metru hovorí The Tube. Dnes sa najnižší bod nachádza na stanici Hampstead, 58,5 metra pod povrchom, najvyššie nad úrovňou zeme sa týči viadukt Dollis Brook (18 metrov).
V začiatkoch metru ustupovalo pri výstavbe všetko - zmiatlo každú budovu, ktorá mu stála v ceste, aby mohli postaviť tehlový tunel pre rušne s vozňami. Koncom 19. storočia však od metódy „zbúraj a vyčisti“ stavitelia ustúpili. The Tube začal čoskoro využívať aj prvý tunel vyrazený pod tečúcou riekou. Dodnes sa volá Brunel na počesť staviteľov.
Postupne pribúdali technické vylepšenia. V roku 1905 elektrifikovali trasy Central a District a v 1911 sa na Earl‘s Court objavili prvé drevené pohyblivé schody, z ktorých mali niektorí panickú hrôzu a iní sem naopak jazdili za dobrou zábavou… Dnes vozí ľudí do útrob metra 408 eskalátorov a 112 výťahov. Na schodoch treba stáť vždy vpravo - ináč hrozí šťuchanec od ponáhľajúcich sa pasažierov kráčajúcich na ľavej strane.
Aj image a prezentácia podzemnej dráhy sa rokmi zmenila. V roku 1908, keď tiež zaviedli stroje na cestovné lístky, prepravný systém prvýkrát nazvali „underground“ a opäť rokov neskôr vzniklo slávne kruhové červeno-modro-biele logo.
Medzi dvoma svetovými vojnami prišiel veľký rozmach, ktorý zastavila až druhá svetová vojna. Vtedy sa metro počas hustého nemeckého bombardovania premenilo na najobľúbenejší kryt. Nedokončená stavba jedného z tunelov sa premenila na bezpečnú továreň, v ktorej sa vyrábali súčiastky do lietadiel. Inde sídlili veliace štáby.
Po vojne sa vo výstavbe pokračovalo a The Tube žije svoj uponáhľaný život. Len najrušnejšou Victoria station sa za rok preženie 76,5 milióna pasažierov. Metro má svojich často výborných hudobníkov z celého sveta, zlodejov i bláznov, reklamy, nakrúcajú sa tu filmy aj hudobné klipy.
V hlbokej tme sa za sto rokov vyvinul zvláštny druh komára (Culex pipiens) a na strechách sa niekedy vozia holuby. V 40 už nevyužívaných staniciach vraj zase straší a preháňajú sa tam vlaky plné duchov. Morbídna štatistika hovorí, že najviac samovrážd sa odohráva hodinu pred dvanástou - mŕtvym v metre sa slangovo hovorí „track pizza“. Ale občas sa tam narodí aj dieťa.
V utorok - Prvá intifáda