Chorváti sa snažia dostať cudzincov aj do vnútrozemia, takmer 90 percent z nich však skončí na pobreží. Pre more, ale aj pre diaľnice.
Píše sa rok 1998. Vraciame sa z dovolenky z Korčule v južnej Dalmácii. Pred nami je takmer tisíc kilometrov, ktoré vedú po Jadranskej magistrále. A to sme si skrátili cestu o dlhých 170 kilometrov, po útrpnej ceste po horskom Pelješaci sme sa rozhodli ísť radšej trajektom do Drvenika.
Vyrazili sme ráno o šiestej a o pol deviatej sme sa vydali po pobreží smer Split. Prechádzali sme všetkými mestečkami Makarskej a Omišskej riviéry, cez dediny platila štyridsiatka, ale aj mimo nich sme nemohli ísť rýchlejšie ako šesťdesiatkou. Okolo Splitu sme stáli v zápche, potom sme odbočili do vnútrozemia. Popri ceste na Sinj a rozstrieľaný Knin boli ešte stále naťahané drôty s tabuľkami Dangerous mines, zmizli až pred Plitvickými jazerami.