Uprostred Balkánu spútala v 70. rokoch minulého storočia Dunaj priehrada Železné vráta. Obrovské vodné dielo nazývajú Srbi Džerdap a Rumuni Portile de Fier. Najväčšia priehrada na Dunaji zjednodušila plavbu na rieke a vyrába ohromné množstvo elektrickej energie. Zároveň znemožnila prirodzenú migráciu rýb. Niekoľkometrové vyzy lovili kedysi až v Bratislave. Dnes sa od Čierneho mora dostanú iba po priehradu.
Ešte pred Železnými vrátami si Dunaj razí cestu kataraktmi, skalným kaňonom dlhým stotridsať kilometrov. Z jednej strany má Karpaty, z druhej balkánske hory. Svoje mohutné vody musí vtesnať do úzkej rokliny. Miestami je hlboký až osemdesiat metrov. Ak sa tadiaľto plavíte loďou, máte pocit, že vás vysoké skaliská pohltia.
Kedysi to bol medzi lodníkmi obávaný úsek. Na lode nastupovali miestni lodivodi, ktorí poznali, kadiaľ bezpečne plávať. Ešte dávnejšie lode proti prúdu ťahala parná lokomotíva, kone alebo ľudia. Dnes tieto časy pripomínajú staré obrazy a fotografie.
Pochovaný ostrov
Priehrada Železné vráta divokosť rieky scivilizovala. Vody Dunaja však museli pohltiť celé dediny a pod hladinou nového jazera pri meste Oršova zmizla časť mesta aj ostrov Ada Kaleh. Bolo to také malé Turecko. Rakúski cisári tu pred stáročiami vybudovali pevnosť, aby chránila ich impérium pred Turkami. Ostrov bol striedavo v rukách rakúskej monarchie a Otomanskej Osmanskej ríše – podľa toho, kto ho akurát dobyl a obsadil.
Počas mierových rokovaní po rusko-tureckých vojnách v rokoch 1877 - 78 sa na Adu Kaleh akosi zabudlo. Preto ostrov zostal súkromným vlastníctvom tureckého sultána. A tak to bolo až do mierových rokovaní po 1. svetovej vojne, keď Turecko oficiálne postúpilo ostrov Rumunsku.
No Turci na Ade Kaleh zostali. Architektúra aj oblečenie ľudí bolo exotické, k oblohe trčali minarety. Fungoval tu slobodný prístav a vraj sa to len tak hemžilo pašerákmi. Necelá tisícka obyvateľov žila z rybolovu, pestovania tabaku a neskôr aj z cestovného ruchu. To všetko zmizlo v roku 1970 pod vodou.
Tragédia študentskej lode
Oršova je dnes priemerné, typicky nezaujímavé rumunské mesto, strážené svorkami túlavých psov. Výnimkou z tejto priemernosti je azda iba olympijské tréningové centrum rumunských kanoistov a kajakárov. Veslujú priamo na Dunaji a na novom jazere, ktoré pochovalo Adu Kaleh.
Kedysi však bola Oršova dôležitým obchodným mestom. Potom tu fungovali slávne lodenice aj lodnícka škola. Lodivodov do kataraktov vychovávali práve tu. Lodnícka škola existuje dodnes, hoci musela zmodifikovať svoje odbory. Rumunsko už toľko lodníkov nepotrebuje. Medzi lodníckou technikou a navigačnými prístrojmi sa učia aj budúci ekonómovia.
Profesor počítačov Petre Potosanu je energický muž, pre ktorého Oršova veľa znamená. Pätnásť rokov bol riaditeľom Školy námorného priemyslu a s unudenými študentmi sa tu nervuje dodnes. Miesto v Oršove mu pridelila komunistická vláda v roku 1984, hneď po skončení univerzity. „Presne tak ako som si želal,“ upresňuje robustný muž. Riaditeľom sa stal o desať rokov neskôr. Neboli to ľahké časy. Jeho lodníckym učňom západoeurópske krajiny výučné listy neuznávali. V Rumunsku bola bieda, na nič neboli peniaze. Našťastie, krajina je už v Únii a mnohé sa zmenilo.
„Ako malé dieťa som sa s babkou často plavil na člne na Adu Kaleh, do toho malého Turecka,“ spomína. „V Dunaji s ním zmizlo kusisko kultúry a histórie.“ Dunaj však pochoval aj niečo iné. Pri tragickej nehode školskej lode zahynulo na rieke niekoľko desiatok žiakov školy Petreho Potosanu.
Kde traktory nevládzu
Tu hore sú polia také strmé, že traktorom by sa nedali obrobiť. Ľudia tu stále potrebujú kone. V domoch sa ozýva čeština. V Banáte, rovno nad Dunajom, je šesť českých dedín. Česi sem prišli pred dvesto rokmi. A kým tu budú žiť a budú do pluhov zapriahať kone, bude potrebné aj povolanie kováča. Hoci starý pán kováč Václav Maštalíř hovorí, že mladých táto práca nezaujíma. Netuší, kto po ňom prevezme jeho dielničku v Gerniku.
Na jar sú staré domy ešte studené a vlhké. Maškovci z Gerniku kúria drevom. Spíme u nich pod tučnými páperovými perinami. Vo veľkej škatuli pri peci zohrieva pani domáca práve vyliahnuté kuriatka. Odkedy sa vydala, nosí na hlave šatku. Život Čechov v kopcoch je pomerne archaický.
„Keď som bol malý, mama ma poslala po kyslú kapustu a ja som ju cestou všetku zjedol,“ smeje sa domáci, pán Mašek, ktorému od tejto príhody nikto nepovie inak ako Zelí. Na videu nám púšťa film, ktorý tu o Piemuliach nakrútila v roku 1984 česká režisérka Jana Ševčíková. Je čiernobiely a neuveriteľne patetický. Áno, život v horách nebol jednoduchý, nebola elektrina ani normálne prejazdná cesta, do mesta bolo ďaleko a hospodári mali čo robiť po celý rok. No kde sa žije ľahko?
Zástupy fotografov
Svojich krajanov v Rumunsku objavili pred pár rokmi Česi. Dediny spojil turistický chodník, ktorý značkovali dobrovoľníci z Česka. Mimovládna organizácia Člověk v tísni naštartovala vidiecky turizmus. Infotabule na námestíčkach nabádajú návštevníkov, aby sa správali ako nenápadní hostia a nerušili unikátnu atmosféru archaických dediniek.
V lete sem chodí z Čiech pravidelná autobusová linka, v každej dedine visí na krčme zoznam domácností, ktoré ubytujú turistov. Samozrejme, pekne po starom, ako u Maškovcov, pri peci na drevo a pod tučnými perinami, a väčšinou len s drevenou latrínou na dvore. Kto si priplatí, má to aj s domácou stravou: syr, chlieb, vajíčka, pálenka... Z dediny do dediny prejde turista s batohom tým nádherným krajom zhruba za jeden deň. Každú noc teda môže prespať inde.
Agroturizmus v dedinách dospel občas až do absurdných rozmerov. Zažite autentickú Veľkú noc po starom u našich v Rumunsku, pozývala istá česká cestovná kancelária. Do Svätej Heleny vozila celé autobusy zvedavcov s fotoaparátmi. Na Gerniku vylepili na kostolné dvere oznam o zákaze fotografovania. Vraj to už veriaci ďalej nezniesli. Turisti ich fotografovali nielen vo dvoroch, na ulici či pri práci na poli, ale aj pri modlitbe. A to už bolo príliš.
Odporúčaná cena ubytovania na súkromí je tento rok tristo českých korún na noc a dvoch ľudí. Domáci ju rešpektujú. Pomáha im prežiť, časy v Rumunsku sú neľahké. A Rumuni postavili v Gerniku penzión. Zopár izieb, malá reštaurácia. Desať eur za noc a vykúrenú izbu pre dvoch s teplou sprchou... Podnikanie proti podnikaniu. Rumun navyše ponúka atrakciu: motokáry. Českí gazdovia zvezenie na koni a na voze. Tak si vyberte.
Betónové kúpele
Asi pätnásť kilometrov od Oršovy sú kúpele, ktoré kedysi rada navštevovala aj cisárovná Sisi. Ešte dávno pred ňou si tam podľa legiend liečil rany dokonca aj Herkules. Smradľavá sírna voda s bohatou prímesou sodíka, vápnika a ďalších minerálov priaznivo pôsobí hlavne na pohybové ústrojenstvo.
Ešte pred 2. svetovou vojnou navštevovali toto miesto aj hostia zo západnej Európy. Pôvabné centrum s budovami ešte z čias Rakúsko-Uhorska sa vtedy nerozpadávalo a neobývali ho bezdomovci. Našťastie, mestečko sa snaží o návrat k tomuto slávnemu obdobiu. Bezdomovcov zo starých budov vyháňajú a pomaličky ich rekonštruujú.
Neskôr sa komunistická rumunská vláda rozhodla vybudovať tu obrovské betónové kolosy, aby sa tu mohli rekreovať dôchodcovia a štátni zamestnanci s poukazmi zo zdravotného poistenia. Pozerám na mestečko z kopca a vidím obrie betónové hotely z tých čias. Roman, Herkules1 a 2, Afrodita, Minerva, Diana... Pod nimi sú nové menšie a správne rumunsky farebné „pensiuney“ všemožných tvarov: krikľavozelené, sýtooranžové a výrazne ružové prevládajú. Urbanistický architekt by tu zrejme najradšej spáchal harakiri.
Okolo hotelov prechádzajú ľudia s uterákmi na hlavách. Odkiaľ idú? Dozvieme sa onedlho. To miesto sa volá Sedem prameňov. Aj tam zo zeme vyviera liečivá voda. Miestni si tam vybudovali dva bazéniky rovno na brehu rieky Cerna. Čo na tom, že tam nie sú šatne a k blahodarnému kúpeľu sa treba brodiť blatom? Hlavne, že je to zadarmo. A basta.