Vynára sa mi viacero spomienok. Myslím na pozoruhodnú pohotovosť, vynaliezavosť a praktickosť, s akou ľudia zo všetkých kútov Ameriky prejavovali solidaritu postihnutým.
Spomínam, ako sme spolu s mojím mužom po prvý raz po 11. septembri leteli lietadlom. Všetci na letisku sme sa navzájom obzerali, hľadali sme v rozdielnych črtách svojich tvárí a odtienkoch našich pletí možných útočníkov. Hanbila som sa za to podozrievanie a zároveň som sa bála. A vďačne som sa podriaďovala kontrole. Dodnes ma neuráža, keď mi na letisku kážu vyzuť sa, hrabú sa mi v kufri a opakovane mi behajú po tele detekčným prístrojom.
Spomínam aj na to, ako tristo členov prestížneho Rotary klubu v Kansas City neskrylo dojatie, keď počúvali prejav veľvyslanca Slovenska, môjho muža. Prahli po slovách súcitu a solidarity. V tých časoch aj veľmoc ako Amerika potrebovala slová povzbudenia a vôbec nezáležalo na tom, či prichádzajú z malej, alebo veľkej krajiny.
Nezabudnem ani na to, ako sme sa stretli začiatkom novembra v New Yorku so slovenskými maratóncami, ktorí sem prišli zároveň s premiérom Dzurindom práve vtedy. Nezdolné mesto si zo všetkého najviac potrebovalo potvrdiť, že sa nedá zlomiť. Všetci slovenskí maratónci bežali aj za mňa a ja som im za to bola nesmierne vďačná. Mimochodom, stáli sme pred hasičskou zbrojnicou, odkiaľ v službe obetiam jedenásteho septembra odišiel do nenávratna aj Michael Warchola, s koreňmi kdesi na východnom Slovensku.
Prešiel rok. Na svete sú už deti mladých otcov, ktorých skosili lietadlá. Amerika si kladie otázku, či sa tomu dalo predísť a odhodlane pracuje na zvýšení bezpečnosti. Mnohé sa zmenilo. Pribudlo podozrievavosti, predsudkov a negatívnych emócií, ktoré zasahujú do každodennosti. Jeden príklad za všetky. Moslimské ženy v okolí Washingtonu, ktoré sa už roky osvedčili ako spoľahlivé vychovávateľky malých detí, si dnes oveľa ťažšie hľadajú novú klientelu medzi kresťanskými či židovskými rodinami.
Americká politická elita a médiá citlivo registrujú a kritizujú prejavy náboženskej a etnickej predpojatosti a znova a znova ľuďom pripomínajú multikulturálnosť, ktorá je základom Ameriky – krajiny imigrantov. Bez preháňania možno povedať, že sa odohráva zápas o podobu Spojených štátov.
Posledná spomienka ma vracia na začiatok leta. Je prvý jún, vo Washingtone sa desaťtisíce ľudí z celej Ameriky vybrali na masový pochod Race for Cure (Beh za liečbu), ktorý má za cieľ upriamiť pozornosť na prevenciu a liečbu rakoviny prsníka. Kráčame aj s mojím mužom s mladou dievčinou zo Slovenska, ktorá tu pracuje pre medzinárodnú humanitárnu organizáciu. Prišla do Ameriky na štúdiá, stretla tu svoju životnú lásku a dnes je manželkou amerického vojaka. Nedávno bola doma na Slovensku. Takmer so slzami v očiach mi reprodukovala slová niektorých rodákov, ktorých dovtedy pokladala za svojich priateľov. „Tak im treba, tým Američanom, aspoň sa nebudú toľko naparovať. Aspoň vidia, čo všetko sme my tu v Európe prežili.“
Títo mladí ľudia, niektorí s vysokoškolskými diplomami, nepociťovali potrebu postaviť múr medzi svoj kritický postoj k americkej politike a toto, možno nevedomé ospravedlňovanie násilia na nevinných. Dievčina ich nedokázala presvedčiť. V duchu myslela na svojho muža, ktorý nasadzuje život za ideály demokracie a bolo jej smutno.
Nemyslím si, že by takto uvažovala väčšina ľudí na Slovensku. Napriek tomu sa priznám, že neviem, ako by som ja zvládla takúto diskusiu.
Jedenásty september – to sú pre mňa Američania a ľudia mnohých iných národností, čo sa už nikdy nevrátili. A sú to aj tí, čo po nich v nevýslovnom smútku ostali. Asi by som zoči-voči ospravedlňovaniu masovej vraždy takisto onemela. Alebo by som možno začala kázať čosi o ľudskosti, slušnosti a znášanlivosti. A o tom, že tieto zásady treba prejavovať aj voči tým, s politikou či názormi ktorých nemusím vo všetkom súhlasiť.
Kedysi začiatkom 90. rokov sme lístočkami mávali na námestiach, aby sme skrotili vzdúvajúcu sa vlnu intolerancie na Slovensku. Dnes by sme si mali dať pozor, aby nás prípadný kritický postoj voči niektorým aspektom americkej politiky nestrhol mimo priestoru elementárnej ľudskosti. Takéto víťazstvo by sme bez ohľadu na akékoľvek rozpory medzi Amerikou a Európou nemali teroristom dovoliť. Jedenásty september je aj naším smutným výročím.
ZORA BÚTOROVÁ, Washington
