Naše lietadlo začalo klesať na pristátie v Santiagu a aj napriek únavnému dvanásťhodinovému letu z Európy väčšina cestujúcich pozorne sleduje fascinujúce výhľady z okienok lietadla. Niet sa čo čudovať, pohľad von je naozaj úchvatný: práve totiž prelietavame nad Andami, vypínajúcimi sa tesne nad čílskym hlavným mestom.
„Na pravej strane môžete vidieť vrch Aconcagua", informuje nás kapitán o výhľade na najvyšší vrch Južnej Ameriky, vysoký takmer 7000 metrov.
Ako lietadlo klesá, vrcholce Ánd sa zrazu týčia nad nami. O chvíľu pristávame na ich opačnej strane, no aj z letiska je stále vidieť ich veľkoleposť. Také sú prvé dojmy zo Santiaga.
Európskejšie než európske mestá
Hlavné prekvapenie však cestujúci zažije, keď sa z letiska vydá na cestu do mesta. „Som naozaj v Južnej Amerike?" pýta sa v duchu väčšina prichádzajúcich. Santiago šokuje na prvý pohľad. Je to „mesto európskejšie než Európa sama".
Elegantní biznismeni v oblekoch a kravatách, podnikateľky v kostýmoch, metro, čistota, luxus a dopravné riešenia, o akých môže väčšine európskych miest - Bratislavou počnúc - len snívať. S inými juhoamerickými veľkomestami - azda len s výnimkou Buenos Aires - nemá Santiago takmer nič spoločné.
V meste žije minimum pôvodného domorodého obyvateľstva, tradičné kroje, ktoré napríklad v susednej Bolívii ešte stále množstvo obyvateľov každodenne nosí, nájdete v Santiagu pomaly len v múzeu. Namiesto toho je mesto plné sklenených mrakodrapov a moderných nákupných centier s luxusným tovarom svetových značiek.
Mix kultúr
Aj napriek všetkým týmto skutočnostiam má Santiago určité čaro, ktoré mu možno len ťažko uprieť. A nie je to len horami obklopujúcimi mesto zo všetkých strán, dotvárajúcimi podobné pohľady ako v Poprade, kde pomedzi paneláky vidieť mohutné tatranské štíty. Pri bližšom pohľade ponúka mesto naozaj svojskú zmiešaninu Európy a Južnej Ameriky, okorenenú niečím vlastným, čo nikde inde nenájdete.
Historické centrum, ktorého prirodzeným stredom je hlavné námestie Plaza de Armas, má typicky juhoamerické črty. Množstvo nádherných historických budov, pulzujúci život či kopec Santa Lucia - miesto prvého osídlenia Santiaga, dodávajú mestu koloniálny nádych. Námestie Plaza de Armas, ktoré je zároveň symbolickým stredom celého Čile a z ktorého sa merajú vzdialenosti do všetkých končín krajiny, je rušným miestom zábavy a oddychu.
Množstvo stánkarov tu predáva svoje umelecké či remeselné výrobky. Najobľúbenejšou súčasťou námestia však nie sú oni, ale pouliční umelci. Pouličné divadlá sú v Čile veľmi obľúbeným spôsobom zábavy, a tak sú jednotlivci či skupinky predvádzajúci svoje nacvičené scénky uprostred námestia takmer neustále obklopení zvedavým davom.
Hlavné námestie však nie je len centrom turistov, ale tiež vreckárov, a tak treba byť pri sledovaní scénok nanajvýš opatrný. Práve podľahnutie dojmu „európskeho bezpečného mesta" je častá chyba zahraničných turistov, a tak sa stávajú pre drobných zlodejov veľmi jednoduchým terčom.
Súčasťou historického centra je tiež hlavná tržnica, ktorá ostro kontrastuje s modernými časťami mesta.
Množstvo rýb a morských živočíchov návštevníkovi pripomína, že aj keď je v meste obklopenom horami, nachádza sa len malý kúsok od oceánu. A tak priamo tu, v historickej tržnici či pred ňou, s výhľadom na andské šesťtisícovky, si môžete vychutnať čerstvé a vynikajúco pripravené plody mora.
Palác a kongres neobíďte
Pri potulkách historickým centrom sa tiež nedá nespomenúť sídlo kongresu a prezidentský palác. Obidve budovy prežili zaujímavý historický zvrat, súvisiaci predovšetkým s vládou diktátora Augusta Pinocheta.
V roku 1970 sa vlády v Čile ujal prezident Salvador Allende, ktorý sa problémy krajiny snažil vyriešiť socialistickým experimentom. Jeho činnosť, súvisiaca predovšetkým so znárodnením bánk a podnikov na ťažbu nerastov, podnietila vojenský puč vedený neskorším diktátorom Augustom Pinochetom.
11. septembra 1973 armádne jednotky násilne prevzali vládu v krajine, pričom letectvo bombardovalo priamo prezidentský palác. Pri týchto bojoch padol aj prezident Allende. Názory na jeho smrť sa však rôznia, a tak dodnes existujú spory o tom, či padol v boji, alebo spáchal samovraždu. Skutočnú pravdu sa už zrejme nikdy nedozvieme, napriek tomu po páde Pinochetovho režimu postavili Allendemu sochu priamo pred prezidentským palácom.
Pri bombardovaní bol prezidentský palác ťažko poškodený a neskôr ho opäť obnovili. Počas vlády diktátora bolo celé jeho okolie prísne uzavreté. V súčasnosti sa už dá na nádvoria paláca (po prísnych bezpečnostných kontrolách) vstúpiť, čo samotní Čiľania považujú za veľký pokrok a symbol návratu k demokracii.
S vojenským prevratom v roku 1973 súvisí aj história kongresu: po prevrate bol kongres rozpustený a obnovený bol až v roku 1990. Keďže Augusto Pinochet pochádzal z neďalekého Valparaísa a snažil sa spraviť všetko pre obnovu zašlej slávy tohto mesta, začal ešte počas svojej vlády so stavbou novej budovy kongresu práve vo Valparaíse.
Aj keď bol pri návrate k demokracii Pinochet zbavený vlády, jeho plán sa dodržal a obnovený kongres bol naozaj presunutý do Valparaísa. Preto sa historickej budove v centre Santiaga v súčasnosti ľudovo hovorí Ex Congreso.
Kostol na kopci
Najucelenejšiu predstavu o meste Santiago si môžete spraviť pri pohľade z kopca San Cristóbal, týčiaceho sa v jeho strede. Tomuto vŕšku vyčnievajúcemu vysoko nad mestom dali názov ešte pôvodní zakladatelia osady „Santiago de la Nueva Extremadura", z ktorej sa neskôr mesto Santiago vyvinulo.
Svätý Krištof, ktorého meno kopec nesie, je patrónom cestovateľov a pútnikov. Zakladatelia mesta pochádzajúci z kresťanskej Európy teda dali kopcu, ktorý používali ako svoj orientačný bod práve toto meno, aby sa prenesene orientovali podľa svojho patróna.
Z vrcholu kopca, ktorý je mestskou atrakciou a na ktorý sa dá dostať či už pozemnou, alebo visutou lanovkou, je na mesto čarovný pohľad.
Dobre sa odtiaľto dajú rozlíšiť historické štvrte a moderné zástavby, miestni sprievodcovia vám dokonca dokážu ukázať všetkých 32 autonómnych štvrtí, z ktorých sa toto päťmiliónové mesto skladá. Celému výhľadu kraľujú z jednej strany zasnežené vrcholky Ánd, z druhej strany nižšie vrcholy Pobrežnej Kordillery.
Autor: Zuzana Seberíniová-Jánošíková
