Pochytaných utečencov policajti odvádzajú na zberné miesto pri koľajniciach. O deň neskôr to skúsia znovu, píše BBC.
„Musíme jazdiť extrémne opatrne, aby sme mohli kedykoľvek zabrzdiť,“ sťažuje sa vodič vlaku Eurostar. Práce mu ubudlo – namiesto 18 plánovaných liniek popod La Manche jazdí len 5.
Nepomohol ani desiatky kilometrov dlhý plot, desiatky strážcov vybavených v noci infračervenými kamerami, ktorí nespúšťajú vchod do tunela ani na minútu z očí. Zúfalstvo, ktoré ženie utečencov na druhú stranu kanála, je silnejšie. Keď do tunela prenikne naraz celá skupina, niekoľkým sa zvyčajne podarí prejsť.
„Ľudia sa za každú cenu snažia dostať do Británie a stále sem budú prichádzať, aj keď to tu zavrú,“ hovorí pre agentúru Reuters 33-ročný Muhammad Azád z Iraku. „Takí, ako ja, budú spať na železničnej stanici, v parkoch, hocikde,“ dodáva.
Problémy sú aj vnútri tábora. Minulý týždeň musela francúzska polícia zasiahnuť slzným plynom, keď sa po futbalovom zápase pobili miestni Kurdi a Afganci. „Bojím sa, že ma tam zabijú skôr než sa dostanem von,“ hovorí 15-ročný Ahmad Alí, ktorý pricestoval do Francúzska ukrytý na korbe nákladného auta z Iraku. „V Iraku to bolo zlé a ja by som chcel žiť v Európe. Nezáleží mi na krajine, ale vybral som si Anglicko, lebo tam sa dá ľahšie získať pas a práca.“
O Británii sa dlho hovorilo, že má „mäkké“ imigračné zákony. „Dnes sa všetky európske krajiny uzatvárajú, všetky chcú pôsobiť nedostupne, aby odradili utečencov a Anglicko sa snaží dohnať, čo zmeškalo a vybudovať si represívnejší imidž,“ hovorí Jean Pierre Alaux z organizácie na podporu imigrantov.
Azylová procedúra tam trvá niekoľko rokov. Aj v prípade zamietnutia sudcovia len zriedkakedy nariadia deportáciu. Práca načierno prekvitá, potvrdenia a dokumenty sú oveľa menej dôležité ako v byrokratickom Francúzsku.
ZUZANA OČENÁŠOVÁ