Meno im dali rieky, ktoré ich pretkávajú: Tichá a Divoká Orlice. Presne také je toto nenápadné pohorie - zádumčivé, snové, a zároveň drsné a neumelé.
V Orlických horách nájdete všetko, za čím ľudia do hôr obyčajne prichádzajú: hustý, voňavý koberec smrekových lesov, intímne zákutia, v ktorých najhlasnejším zvukom je cvrlikanie hmyzu a spev vtákov, nádherné výhľady. V zime sa tu brodíte závejmi belostného snehu, v lete sa pri prechádzke v oslepujúcom slnku takmer potkýnate o lesné jahody.
V porovnaní s inými českými horami je tu však ešte úžasný priestor; tu neleží víkendová chata na chate, tu vám, na rozdiel od Jizerských hôr alebo Krkonôš, nedýchajú na krk davy rozjarených turistov.
Orlické hory predstavujú Sudety, ako ich poznáme z filmov a kníh: oblé zamatové kopce so striedmo roztrúsenými samotami, zahmlené údolia. Pred zanedbanými kostolmi s barokovými pokladmi vnútri sa týčia kamenné sochy, černejúce od vlhkosti. Ľudia tu na vás pozerajú priamo a s úsmevom, neostýchajú sa dať do reči. Formovalo ich drsné podnebie s dostatkom zrážok, štyri mesiace snehu i príjemná priemerná nadmorská výška okolitých kopcov - 789 metrov. Najvyšším vrcholom je Velká Deštná s výškou 1115 metrov.
Ponuka a kvalita služieb pre aktívnu turistiku je solídna. Najväčšie lyžiarske strediská sú Deštné, Čenkovice a Říčky, menšie vleky a lyžiarske škôlky za rozumné ceny sú napríklad v Českých Petroviciach a Olešnici.
Kilometre bežkárskych tratí striedajú v lete turistické chodníky a cyklotrasy. Naši domáci hovoria, že okrem zimy sú Orlické hory najkrajšie koncom júna, keď do nich oneskorene dorazí jar. A v lete patrí k najatraktívnejším rekreačným lákadlám priehrada Pastviny, ktorú vybudovali na Divokej Orlici v roku 1939, aby zadržiavala povodňovú vodu.
Od bunkra k bunkru
Keď budete chodiť po lesoch Orlických hôr, skôr či neskôr narazíte na nejaký bunker. Niektoré priam bijú do očí, keď zdolávate hrebeňovku, iné sú dobre maskované a z turistických chodníkov ich uvidíte, len ak sa dívate naozaj pozorne. V druhej polovici 30. rokov minulého storočia sa pod vplyvom nebezpečenstva hroziaceho z Nemecka začala po celej dĺžke hraničného hrebeňa Orlických hôr budovať pevnostná línia. Mala byť súčasťou opevnenia štátnej hranice najviac ohrozeného úseku republiky od Bohumína po Krkonoše.
Systém železobetónového opevnenia podľa vzoru francúzskej Maginotovej línie mal udržať prvý nápor nepriateľa až do príchodu Spojencov. Líniu samostatných pechotných zrubov malo posilniť pätnásť delostreleckých pevností na obzvlášť exponovaných miestach obrany.
Prvé bunkre sa v pohraničí začali objavovať v roku 1936. Plánovanú úlohu v histórii však nikdy nesplnili. Do jesene 1938, keď bola podpísaná Mníchovská dohoda a výstavba opevnenia zastavená, bolo dokončených päť delostreleckých pevností. Jednou z nich bola aj Hanička pri Rokytnici v Orlických horách. Aj keď nepatríte medzi military nadšencov, verte, že nevzhľadné, studené sivé kvádre bunkrov a celý kontext ich vzniku nakoniec nenechajú nikoho chladným.
Pevnosť Hanička
K Haničke sa dostanete romantickou, dobre značenou cestou lesom. Pevnosť pozostáva zo šiestich bojových objektov na povrchu, ktoré sú pod zemou prepojené 1500 metrami chodieb a sál. Počas okupácie a v povojnovom období nebola Hanička poškodená tak ako ostatné pevnosti. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov ju sprístupnili verejnosti, neskôr ju zabralo vtedajšie ministerstvo vnútra, ktoré ju prebudovalo na protiatómový kryt. V súčasnosti je Hanička technickou pamiatkou prístupnou verejnosti v sezóne od mája do októbra. V prípade záujmu väčšej skupiny sa exkurzia dá objednať aj mimo pravidelných návštevných hodín. Pri prehliadke prejdete kilometer podzemných chodieb a sál, umiestnených až 40 m pod povrchom. Uvidíte napríklad strohé vojenské spálne, strojovňu s agregátmi na výrobu elektrickej energie či úpravňu vody.
Expozície sa nachádzajú aj v ďalších pevnostných objektoch, ale fajnšmekri ocenia predovšetkým celoročne otvorené Vojenské múzeum v meste Králíky. Ponúka ukážky pechotných zbraní, poľných a protilietadlových diel, munície, vojenskej výstroje, ochranných prostriedkov proti bojovým a otravným látkam i takmer päťdesiat kusov veľkej vojenskej techniky - tanky, delá, obrnené transportéry, nákladné a terénne vozidla, logistickú a ženijnú techniku.
Kostol, ktorý povstal z ruín
Ak máte po všetkých tých latentne bojových myšlienkach chuť na štipku duchovna, určite neoľutujete, ak sa zastavíte v Neratove. Tunajší kostol je skutočne výnimočný a pre návštevníkov Orlických hôr je pre svoju pohnutú povojnovú históriu skoro povinný. Monumentálny dvojvežový Kostol Nanebovzatia Panny Márie nad údolím Divokej Orlice postavili v štýle baroka v rokoch 1723 - 1733. V tom čase bol Neratov známym pútnickým miestom.
Neratovský chrám však 10. mája 1945 vyhorel, keď jednu z vežičiek zasiahla strela z pancierovej pästi. Vypálil ju ktorýsi z vojakov Červenej armády. Požiar za jedinú hodinu zničil strechu, drevené schodisko, roztavil hodinový stroj a zvon. Napriek pokusom o rekonštrukciu objekt celé roky zúfalo chátral. Niekoľko ráz sa dokonca uvažovalo o jeho demolácii. Po roku 1989 bol kostol konečne vyhlásený za kultúrnu pamiatku.
Rekonštrukčné práce vniesli elán do celého Neratova. V roku 2006 získal kostol novú strechu, pričom nad oltárom je strecha sklenená. Pripomína tak dramatické osudy stavby, ale i atmosféru pútí a bohoslužieb pod šírym nebom. Keď vojdete do chrámu, uchváti vás jas a svetlo, ktoré ho napĺňajú, ako aj čistý drevený interiér a podrobná fotografická dokumentácia rekonštrukčných prác.
Autor: Barbora Škovierová, FOTO - IGOR HRNČÍŘ
