Ako žijú v Afganistane humanitárni pracovníci z českej organizácie Človek v tiesni

„Prosím vás, nemohli by ste mi zavolať toho pána v okuliaroch? oslovil ma takmer plynulou angličtinou asi trinásťročný chlapec. Chce pracovať pre Čechov zo spoločnosti Človek v tiesni. „Môžem hocičo prekladať, len neviem viesť auto,“ dodáva s nevinným výrazom.

Pán v okuliaroch je Ondrej Zapletal, šéf českej humanitárnej misie v severoafganskom meste Mazáre Šeríf. Našťastie, v tú chvíľu tam nebol, inak by musel chlapcovi, ktorému sa leskli oči od sĺz, vysvetliť, že detská práca je vo svete zakázaná a že by mal radšej chodiť do niektorej zo škôl, ktoré tu Česi pre afganské deti opravujú.

Práca v humanitárnych organizáciách je pre Afgancov životnou príležitosťou. Nikde si nedokážu zarobiť toľko ako u cudzincov. Preto sa hlásia často aj tlmočníci, ktorí neovládajú nijaký jazyk, kuchári, ktorí nevedia variť, inžinieri, ktorí nevedia rátať.

Kým vysokopostavený štátny úradník v Kábule dostáva mesačne asi 30 dolárov, aj to nie pravidelne, vodič v zahraničnej organizácii dostane mesačne od 400 do 900 dolárov.

„Česi platia menej ako ostatní,“ posťažovali sa mi afganskí pracovníci Človeka v tiesni, ale nezdalo sa, že by sa za to na svojich zamestnávateľov hnevali. Veď pracovných príležitostí u cudzincov nie je veľa a konkurencia medzi Afgancami je obrovská.

„Ale na druhej strane, správajú sa k nám lepšie ako ostatní, môžeme si s nimi napríklad posedieť pri obede,“ hovoria Afganci.

„Fungujeme v tej najlacnejšej verzii,“ vysvetlil mi stratégiu českej misie Ondrej Zapletal. Šetrí sa preto, aby sa čo najviac peňazí mohlo dať na konkrétnu pomoc ľuďom, ktorí sa nachádzajú v ozajstnej núdzi.

Spia na matracoch

Na dverách českej misie nevisí tabuľka ako napríklad na vchode do domu Europien Broadcasting Union v Kábule, na ktorej je v angličtine i afganskej perzštine napísané, že Afganci dnu nemôžu.

Atmosféra v sídle Človeka v tiesni je úplne iná než vo všetkých humanitárnych misiách či novinárskych pracoviskách, ktoré som v Afganistane navštívila.

Po dvore pobiehajú afganskí tlmočníci, inžinieri, pomocníci v domácnosti, vodiči a štyria mladí Česi. V malej pracovni sedí Šárka Kuchtová a v ruštine diskutuje so sympatickým Afgancom o oprave miestnych škôl. Dom s dvorom ničím nepripomína, že by tu žili cudzinci. Vari len generátor je známkou toho, že jeho obyvatelia si môžu dovoliť elektrinu aj vtedy, keď ju ostatným vypnú. Ako väčšina domov ani tento nemá kanalizáciu, tá je nahradená stokou uprostred dvora. Aj suchý záchod odlišuje Čechov od ostatných cudzincov. Tí si spravidla nechávajú ešte pred príchodom vybudovať niečo na spôsob európskej toalety, vybavia sa kávovarmi, nábytkom, zásobami dovezených potravín a do terénu vychádzajú v drahých autách. Česi majú autá VAZ a kávovar zatiaľ oželeli. Vodou sa šetrí, pretože sa musí nosiť z neďalekého zdroja. Sprchovať sa môžu len s pomocou nádob, ktorými sa polievajú. V miestnostiach nie je takmer nijaký nábytok. Afganci jedia i spia na zemi, a tak si Česi dali vyrobiť len niekoľko jednoduchých drevených stolov a stoličiek. Spia na matracoch a jedia na zemi, hádam len s tým rozdielom, že používajú príbory.

„Myslel som si, že to bude oveľa horšie, že budeme žiť v nejakej zemľanke bez vody a elektriny,“ hovorí Ondrej. „Toto je nádhera.“

Banky nefungujú, peniaze sa nosia vo vreckách

Dvadsaťsedemročný Ondrej Zapletal je na svojej prvej humanitárnej misii a vyzerá spokojne.

„Asi najdôležitejšie je, aby človek, ktorý chce robiť túto prácu, bol samostatný, pretože tu sa nemáte koho na čo spýtať. Veľa vecí sa musí riešiť rýchlo, takže čakať na príkaz z Prahy nie je možné.“

Priemerný vek českých humanitárcov v Mazáre Šeríf je 28 rokov, čo je pravdepodobne najmenej zo všetkých zahraničných misií v celom Afganistane.

„Nízky vek ostatných až tak veľmi neprekvapuje, skôr neveriacky krútia hlavami, keď vidia, koľko práce robí taká malá organizácia,“ hovoríŠárka Kuchtová, jediná žena v misii.

Šárka má na starosti peniaze a školy. Účtovníctvo v krajine, kde jeden dolár stojí v Kábule 33-tisíc vládnych afganií nazývaných davlati, na severe od 60- do 70-tisíc afganií nazývaných džumbaši a na východe sa platí pakistanskými rupiami, nie je práve jednoduché. Dvadsaťosemročná Šárka sa pohybuje v sumách asi desiatok tisíc dolárov. Keď dáva svojmu kolegovi Petrovi Bašovi 25-tisíc dolárov na opravu škôl v provincii Bamján, robí to tak suverénne, ako keby si kupovala sušienky za pár korún.

Aj s dopravou peňazí do Afganistanu sú problémy. Nosiť vo vrecku napríklad 60-tisíc dolárov nie je najbezpečnejšie, ani najpraktickejšie, ale iná možnosť neexistuje. Bankovky v kufroch si priváža aj OSN. Banky v tejto bohom zabudnutej krajine nefungujú a zdá sa, že spoľahlivo fungovať ešte ani dlho nebudú.

Rozpočet spoločnosti Človek v tiesni sa v porovnaní s ostatnými humanitárnymi gigantmi môže zdať smiešny. Najväčšiu sumu – 170-tisíc dolárov – dostali od nadácie Charlesa Motta, 100-tisíc od českej vlády, 50-tisíc od Medzinárodnej organizácie pre migráciu (International organisation for migration). Napriek tomu je Človek v tiesni prvou organizáciou, ktorá začala na severe Afganistanu s repatriáciou utečencov a opravami škôl.

Len sa pozerajú

Šárka prišla do Afganistanu z Čečenska, takže komfort jej veľmi nechýba. Je to jej druhá humanitárna misia a ako dlho v Afganistane zostane, zatiaľ nevie.

„Som veľmi unavená, nemám žiadne voľno. Ale páči sa mi tu a zatiaľ si neviem predstaviť, že by som sa mala vrátiť domov. Asi až keď to tempo nebudem môcť vydržať.“

Na ďalšie zachraňovanie obetí vojen sa však nechystá.

„Mám dvadsaťosem rokov a toto nie je práve najlepšie prostredie na založenie rodiny.“

Šárka sa po uliciach v Mazáre Šeríf pohybuje zásadne so svojím sprievodcom Abdulom Vahidom. To, že si ju obzerajú muži, ktorí videli počas života odhalenú tvár len svojej matky a manželky, ju už nevzrušuje.

„Len raz sa stalo, že ma jeden muž obťažoval, inak sa len pozerajú.“

Na prvý pohľad na nej vidieť, že do Afganistanu nepatrí. Nakoniec, žiadna Európanka sa nedokáže prestrojiť tak dokonale, aby jej pôvod neodhalili. Šárka sa o to ale ani príliš nesnaží. Má na sebe nohavice a košeľu a keď ide do mesta, prehodí si cez dlhé vlasy šatku.

„Hovoril som jej, že v moslimskej krajine by sa mala obliekať decentnejšie. Rozhodne nenosiť obtiahnuté tričká s krátkym rukávom. Nechcem, aby chodila zahalená, ale tu je lepšie obliekať si voľnejšie veci, ktoré nezvýrazňujú ženské tvary,“ hovorí trochu pohoršene Ondrej.

Šárka si však nechá poradiť len od svojho afganského sprievodcu, ktorý jej občas pripomenie, že si má zapnúť ešte aj gombík na krku alebo si schovať vlasy.

Na zábavu niet času

Všetci z misie zhodne tvrdia, že ponorkovou chorobou netrpia. Bude to asi tým, že na riešenie malicherných sporov nemajú čas.

Okrem práce tu veľa zábavy nemajú. Lenže, aj keby mali voľný čas, bol by so zábavou problém. Kiná tu nie sú, na prechádzky sa nechodí, do barov a reštaurácií si v Afganistane tiež len tak nezájdete.

„Sama by som určite nešla,“ hovorí Šárka, ktorá tu, rovnako ako v Čečensku, pracuje aj so svojím priateľom Tomášom Vlachom.

Pozorujem Šárku, ako zvyšuje hlas na najmenej o desať rokov staršieho Afganca. Nezdá sa, že by mu to prekážalo.

„K miestnym mužom som si musela nájsť cestu oveľa zložitejším spôsobom ako moji kolegovia. Tí to majú vo všetkom jednoduchšie,“ hovorí Šárka a posťažuje sa, že afganskí pracovníci jej zakázali jazdiť po ulici na bicykli. Vraj by to znížilo jej vážnosť. Pravdepodobne sa však skôr obávali, že by sa na ňu išlo pozerať celé mesto.

„Ja by som sem svoje dievča nevzal, asi by som sa o ňu bál,“ hovorí Ondrej.

Situácia v Afganistane sa podľa neho v poslednom čase trochu zhoršila. Občas sa strieľa, nedávno bol zranený aj pracovník jednej zahraničnej humanitárnej misie. Ktosi mu prestrelil nohu. Niekoľko humanitárnych organizácií prepadli a okradli. Nevie sa, kto to urobil a ani sa po tom zvlášť nepátra. V krajine, kde za posledné roky zahynuli státisíce ľudí, sa drobné incidenty chápu ako nutné zlo.

Českú misiu strážia v noci dvaja ozbrojenci. V porovnaní s Čečenskom je to však v Afganistane pokojnejšie už len preto, že zatiaľ sa nerozmohla móda únosov cudzincov za vysoké výkupné.

Kontakt s rodinou

Ondrej môže svojmu dievčaťu zavolať, tak ako všetci ostatní svojim rodinám, raz za štrnásť dní. Na rozhovor má len päť minút. Satelitné spojenie je totiž príliš drahé. Raz za tri mesiace majú pracovníci afganskej misie nárok odísť na dovolenku domov do Čiech. Ak však na tom nebudú trvať, ich šéfovia sa určite potešia. Cesta je drahá a práce pribúda. Lenže, ako si povzdychne Ondrej, na chvíľu je to síce dobré, keď sa partneri od seba odlúčia, dlhodobo to však vzťahu neprospieva.

„Trochu si tu zarobíme, takže keď sa vrátim do Čiech, budem mať rezervu, kým si nájdem prácu. To nebude ľahké. Všetky kontakty som za rok, keď som pracovala v Čečensku a potom tu, stratila,“ hovorí Šárka, ktorá pred odchodom do vojnových oblastí pracovala ako televízna regionálna redaktorka pre oblasť Pardubíc.

„Toto je zaujímavejšie,“ smeje sa. Hoci nemá čas sledovať rozhlas, televíziu v dome ani nemajú a nemá prístup k agentúram, dozvie sa vraj o živote Afgancov viac než spravodajca agentúry Reuters v Kábule. Najmä vďaka svojmu sprievodcovi.

„Nedávno mi napríklad vysvetlil, ako pozná pod burkou prostitútku.“

Návraty z utečeneckých táborov

Päť Čechov zorganizovalo spolu s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu návrat už 1276 rodín do svojich dedín. Spolu je to 4732 ľudí. Keď si predstavím, ako ťažko sa aj človek s autom premiestni z jednej dediny do druhej, zdá sa mi úplne neuveriteľné, ako sa podarilo pohnúť s toľkými ľuďmi.

„Celkom bez problémov to nebolo. Napríklad len maličkosť – polovica z nákladných áut, ktoré sme si na akciu prenajali, sa cestou aj s utečencami na palube pokazila a časť nedošla do cieľa ani po opravách. Tí ľudia sa však na nás vôbec nehnevali. Pritom im bolo zle, stále vracali, ale nenápadne, bez sťažovania. Medzi rečou sa vyklonili, urobili to a potom pokračovali v rozhovore so svojím susedom. Asi nie sú zvyknutí cestovať autom,“ hovorí Ondrej, ktorý má program s pracovným názvom „návraty“ na starosti.

Utečeneckých táborov v okolí Mazáre Šeríf naozaj výrazne ubudlo. Ľudí nevyhnala z domovov len vojna, mnohí odišli z hôr dole do miest kvôli hladu. Spolu s utečencami, ktorí utekali pred frontom a bombardovaním, sa usídlili v stanoch a žili z toho, čo mesto nespotrebovalo – z odpadkov, za kus chleba vykonávali pomocné práce, čistili topánky, pracovali ako nosiči.

Humanitárne organizácie sa ich teraz snažia vrátiť späť do dedín a pomôcť im tam prežiť.

„Všetci išli dobrovoľne, nikoho sme nenútili,“ hovorí Ondrej. „Každá rodina dostala 150 kilogramov múky, olej, ryžu a 50 kilogramov osiva. Okrem toho sme im dali dve deky, základné kuchynské riady, sedem kusov mydla a rohože.“

Humanitárne organizácie sa stretávajú aj s afganskou vynachádzavosťou a snahou chudobných získať pre seba čo najviac. Chudoba prináša so sebou aj egoizmus, a tak sa niektorí obyvatelia Mazáre Šeríf nasťahovali do stanov len preto, aby získali nejaký balíček. Iní sa zase snažia dostať pomoc dvakrát, nechajú sa presídliť do svojej obce a o niekoľko týždňov sa opäť objavia v utečeneckom tábore a prosia o pomoc. Evidencia v krajine, kde nemá nikto nijaký plnohodnotný dokument a najmä ženy sú ťažko identifikovateľné, je problematická. Deväťdesiat percent ľudí však pomoc naozaj potrebuje, a tak neostáva iné, než deliť obyvateľov Afganistanu na tých, ktorí sa majú zle, a tých, ktorí sú na tom ešte horšie. Tí, ktorí sú na tom len zle, si musia poradiť sami.

Oblasť Čerken, kam Človek v tiesni presídlil nedávno 150 rodín, je od Mazáre Šeríf vzdialená päť hodín jazdy na koni. V dedine Šodi Jan nie je elektrina, samozrejme ani telefón, ani jedna rodina nemá auto, nie je tu poriadna škola ani lekár. Napriek tomu sa ľudia chceli vrátiť. Štyridsať percent dedinčanov nevie čítať ani písať, ale vybrali si spomedzi seba mladého gramotného muža a poverili ho, aby aspoň časť detí naučil to najzákladnejšie. Mulla Zajmulo sa snaží.

„Dúfam však, že nás vaši ľudia nenechajú napospas. Teraz nám niečo dali, ale až sa nám to minie, zasa sa budeme musieť vydať do nížin a žiť tam na smetiskách,“ hnevá sa, akoby bolo povinnosťou cudzincov starať sa o stále chudobných Afgancov.

„Snažíme sa na tých kamenistých poliach niečo vypestovať, ale máme problémy s vodou a navyše, v tomto roku sa objavili saranče,“ hovorí víťazne, keď sa mu snažím naznačiť, že raz sa bude musieť obec postarať o seba sama. Cudzinci odídu tam, kde bude iná vojna, iný hladomor.

* * *

Je to zvláštna práca byť pracovníkom humanitárnej misie v Afganistane. Mne pripadá trochu márna, ale Šárke zrejme nie. Aj keď jej nedávno strechu na niekoľkých školách zničil červotoč, nezdá sa, že by ju to znechutilo. Strechy dala strhnúť a postaviť znovu.

PETRA PROCHÁZKOVÁ, Mazáre Šeríf