V úzkom páse pobrežnej púšte slnko nemilosrdne pripeká. Pre blízkosť rovníka tu človek okolo poludnia prakticky nenájde tieň, a tak je slnečným lúčom vystavený naplno. Vyprahnutá krajina teplo ešte znásobuje, každý krok je poriadne namáhavý. No aj napriek tomu cestami v tejto pustatine odhodlane kráča niekoľko postáv. Sú to návštevníci, ktorí prišli obdivovať rozvaliny hlineného mesta Pachacamac.
Pamiatka ukrytá v púšti Pachacamac je zvláštna pamiatka. Väčšina starých nálezísk, aké poznáme nielen z Európy, ale aj z Peru, býva koncentrovaná na malej ploche. Pachacamac je iný. Obrovská ohradená plocha vyprahnutej krajiny ukrýva veľké množstvo starých chrámových a administratívnych budov, z ktorých ešte stále nie sú všetky plne odkryté.
Budovy stavané z nepálených tehál pieskovej farby v púštnej krajine dokonale splývajú, a tak môže návštevník len tušiť, koľko vzácnych neobjavených pamiatok sa pod kopami piesku ešte ukrýva. Zrekonštruovaná je zatiaľ len jedna budova, ostatné z odkrytých pamiatok sa dajú vidieť v takom stave, ako ich archeológovia našli po stáročiach zabudnutia.
„Najstaršie datované časti Pachacamacu pochádzajú z piateho storočia nášho letopočtu. Je však veľmi pravdepodobné, že niektoré časti mesta môžu byť oveľa staršie," hovorí archeologička Marta Guzmánová, ktorá sa už niekoľko rokov venuje výskumu hlineného mesta v Pachacamacu.
Archeologické práce postupujú pomaly, Marta v najbližších desaťročiach úplné odkrytie a zreštaurovanie pamiatky ani nepredpokladá. „Pamiatka je veľká, ľudí a peňazí je málo," hodnotí súčasný stav prác. Okrem toho, „sme v Peru. Keby bol Pachacamac v inej krajine, venovalo by sa mu oveľa viac pozornosti. V Peru je však také množstvo historických pamiatok, že archeologické práce na väčšine z nich postupujú veľmi pomaly. Nie sú na to ani finančné, ani ľudské zdroje," približuje problémy archeológov v krajine. To, o čom môžu archeológovia v mnohých iných krajinách len snívať, je tu skutočnosťou: priveľa pamiatok ponúka archeológom nepreberné množstvo možností a najťažšie je rozhodnúť sa, na záchrane ktorých budú intenzívne pracovať. No nielen to.
Ako potvrdzuje Marta Guzmán, „každú chvíľu v Peru niekto objaví nové pamiatky. Nikto nevie odhadnúť, aké úžasné nálezy sa tu ešte spravia. No vie sa takmer naisto, že tie pamiatky, ktoré poznáme, sú len malou časťou zo všetkých existujúcich vrátane tých ešte neobjavených."
Chrám niekoľkých kultúr Prechádzame dlhými cestami popri čiastočne odkrytých budovách, ktoré začali budovať ešte dávne predinkské kultúry. Už v čase okolo roku päťsto nášho letopočtu bol Pachacamac najvýznamnejším náboženským centrom v údoliach Rimac a Lurín, v ktorých stálo okrem neho ešte niekoľko desiatok iných náboženských stavieb.
Najväčší rozkvet zažil Pachacamac pod vplyvom kultúry Wari v rokoch 600 - 800 nášho letopočtu, neskôr sa toto hlinené mesto dostalo pod vplyv kultúry Ichma. Jeho vývoj zakončili Inkovia, ktorí ho do svojej ríše zahrnuli len necelých sto rokov pred príchodom španielskych dobyvateľov.
Rôzne kultúrne vplyvy sa odrazili aj na architektúre a význame Pachacamacu, no jeho základná funkcia ostala po celé stáročia rovnaká. Bolo tu významné náboženské stredisko venované bohovi Pachacamacovi, ktorého meno v preklade znamená „stvoriteľ sveta" a po ktorom bolo mesto pomenované, no tiež veštiareň, v ktorej sa rozhodovalo aj o dôležitých veciach štátu.
Domnelý poklad chrámu Po dobytí Inkskej ríše Španielmi v roku 1532 sa noví vládcovia z Európy veľmi rýchlo dozvedeli o slávnej svätyni pri údolí Rimac, a tak sa sem len rok po príchode do Peru vybral brat dobyvateľa Francisca Pizarra Hernando. Mal za úlohu zmocniť sa domnelého pokladu, ktorý malo toto hlinené mesto ukrývať, no nepochodil. Historici sa na tomto poklade Pachacamacu nevedia zhodnúť, a tak o neúspechu Španielov dodnes kolujú legendy.
Novodobé osídlenie údolia Staré hlinené mesto Pachacamac nie je jedinou zaujímavosťou v okolí, aj keď je jednoznačne najvýraznejšou a pre turistov najatraktívnejšou. Ďalšia pozoruhodná stavba sa nachádza priamo v jeho susedstve, no väčšina návštevníkov Pachacamacu o nej ani netuší. Táto zaujímavosť totiž nie je turisticky atraktívna a ani nemá za cieľ, aby ju množstvo cudzích ľudí navštevovalo. Za zmienku však určite stojí: ide o jedinečne skonštruovanú novodobú osadu Villa El Salvador, ktorá bola pre svoju koncepčnosť a prepracovaný komunitný život nominovaná na Nobelovu cenu mieru.
Prisťahovalectvo je pre neďalekú Limu - ako pre väčšinu hlavných miest rozvojových krajín - obrovský problém. Chudobné slumy vyrastajúce na predmestiach často nemajú vodné zdroje ani elektrickú energiu, sú v nich nevyhovujúce životné podmienky a vysoká kriminalita. Villa El Salvador je na prvý pohľad tiež chudobná osada na predmestí metropoly Peru, oproti ostatným osídleniam je tu však veľký rozdiel.
Koncepčná stavba Túto osadu založilo v roku 1971 prvých približne desaťtisíc migrantov. No namiesto chaotického stavania pozliepaných príbytkov začali hneď od začiatku budovať premyslený systém komunít, čo sa odrazilo aj na stavbe osady.
FOTO - AUTORKA
Táto je totiž stavaná v pravidelných blokoch, z ktorých každý obýva presne dvadsaťštyri rodín. Šestnásť takýchto blokov tvorí rezidenčnú skupinu, a dvadsaťdva skupín tvorí jeden sektor. Aj keď tieto informácie môžu na prvý pohľad pôsobiť neprehľadne, systém v praxi vynikajúco funguje. Jednotlivé sektory majú - na rozdiel od klasických slumov - dobre udržiavané cesty, komunitné centrá, ihriská, športoviská, a vo väčšine domov je zavedená voda, elektrina aj kanalizácia, čo je v iných osadách prakticky nepredstaviteľné. Tiež tu takmer neexistuje v Peru ešte stále veľmi rozšírený analfabetizmus, je tu lepšia zdravotná starostlivosť a nižšia kriminalita.
Villa El Salvador, ktorej počet obyvateľov sa medzičasom rozrástol na 350 000, sa stala vzorom nielen pre ostatné slumy v okolí Limy, ale tiež pre budovanie osád v mnohých iných častiach rozvojového sveta.
Autor: Zuzana Seberíniová, FOTO - AUTORKA
