poznala. Do konca novembra je v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave inštalovaná výstava venovaná jeho tvorbe.
Ak sa k Hudecovi hlásia Maďari aj Nemci, je našou povinnosťou vedieť, že tento vynikajúci architekt i archeológ sa narodil v Banskej Bystrici a po smrti uložila rodina jeho pozostatky v rodinnej hrobke na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici, hovorí profesor Štefan Šlachta, ktorý sa systematicky venuje objavovaniu slovenskej exilovej architektúry. Ako zdôrazňuje, napríklad v knihe Build in China 1918 - 1948 sa o Hudecovi písalo ako o najvýznamnejšom zahraničnom architektovi, ktorý v tomto čase v Číne pôsobil a jeho dielu sa venovali aj mnohí svetoví kunsthistorici.
„My sme však dlho vedeli iba toľko, že nejaký Hudec existoval a vraj niečo staval v Šanghaji. Postupne sa však vytvorila sieť ľudí, ktorí vzájomnou spoluprácou pomáhali odkrývať osudy tejto pozoruhodnej osobnosti. Bola to Henrieta Hatalová, sinologička zo SAV, slovenský konzul v Šanghaji Igor Pacolák, český architekt Jan Benda a Marián Moncman, amatérsky fotograf a básnik, ktorý žije v Šanghaji," opisuje Šlachta.
Už vlani sa konala v Hudecovom rodisku konferencia a prvá výstava o jeho tvorbe. Film režiséra Ladislava Kaboša Muž, ktorý zmenil tvár Šanghaja, bude mať premiéru v októbri 2010 v slovenskom pavilóne na EXPO v Šanghaji.
Ani Číňania na jeho prínos nezabudli. Pri príležitosti 114. výročia narodenia a 50. výročia úmrtia architekta bol z iniciatívy šanghajského výboru pre mestské plánovanie a Generálneho konzulátu Maďarskej republiky vlaňajší rok vyhlásený za rok Hudeca.
Útek do Šanghaja
Hudecov dedo Eduard Miloslav Škultéty pôsobil tridsať rokov v Košiciach ako evanjelický kňaz. Jeho otec si písal meno György Hugyecz a bol významným stavebným podnikateľom v Bystrici. Paradoxne, syn sa v zahraničí vrátil k menu Hudec, ktoré bolo v medzinárodnom prostredí zrozumiteľnejšie. Ladislav či László sa kresliť učil u maliara Dominika Skuteckého, po skončení štúdia architektúry v Budapešti ho zobrali na vojnu. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády padol na ruskom fronte do zajatia a ocitol sa v tábore na Sibíri. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť do Číny. Hoci o tejto jeho ceste vieme len málo, dokážeme si predstaviť, že nebola ľahká.
O architektonických zázrakoch v medzivojnovom Šanghaji čítajte TU.
Po dvoch rokoch dorazil do Šanghaja, kde sa z kresliča prepracoval na vedúceho architekta a partnera firmy. V kariére mu istotne pomohol aj sobáš s dcérou bohatého obchodníka Gisellou Meyerovou. Začiatkom roka 1925 sa rozhodol podnikať samostatne a založil si vlastný architektonický ateliér Hudec - zaoceánska spoločnosť.
Zrejme pre konfiškáciu ich rodinného majetku našou prvou republikou požiadal o zbavenie československého občianstva a v roku 1938 získal maďarské občianstvo. V Roku 1940 sa stal predsedom Maďarského spolku a o dva roky neskôr aj honorárnym konzulom Maďarskej republiky v Šanghaji. Tu strávil takmer tridsať rokov, kým ho opäť nedobehla politika. Tentoraz ho uväznila Čínska ľudová oslobodzovacia armáda, ktorá obsadila mesto.
V roku 1947 teda musel opäť utekať, tentoraz aj s tromi deťmi. Neskôr pôsobil vo Švajčiarsku a v Taliansku.
Zomrel v roku 1958 v americkom Berkeley, kde na sklonku života získal profesúru na tamojšej univerzite. Žiadal však, aby jeho pozostatky preniesli do rodnej Bystrice.
Park Hotel.
Paríž Východu
Šanghaj bol v prvých desaťročiach 20. storočia akýmsi Parížom Východu. Hudec pre toto mesto navrhol šesťdesiat budov - sú medzi nimi divadlá, nemocnice, banky, školy, hotely, ale aj skromné vily či rezidencie.
Nemajú jednotný štýl. „Najprv to bol neoklasicizmus a eklektizmus, v sociálnych a sakrálnych stavbách sa vracal k neogotike," hovorí Ján Bahna, prezident Spolku architektov Slovenska. Ako vysvetľuje, dôvodom bola čiastočne požiadavka prostredia, pestrosť a koloniálne dedičstvo klientov, ale aj zložitosť doby. V tom čase sa len hľadali nové smery. „V tridsiatych rokoch mal mimoriadny úspech so štýlom art deco, neskôr to boli práce ovplyvnené Bauhausom a Le Corbusierom," hovorí Šlachta.
Medzi najznámejšie budovy patrí jeho 22-poschodový Park Hotel, postavený v štýle art deco v roku 1934, ktorý bol do roku 1963 najvyššou budovou v Ázii a do roku 1983 najvyššou budovou v Šanghaji. „Slávny americko-čínsky architekt I. M. Pei v novinách Šanghai Star v roku 2002 napísal, že to bol práve Hudecov Park Hotel, ktorý ho ovplyvnil v jeho rozhodnutí ísť študovať architektúru," hovorí Šlachta. Hudecovo Grand Theater (dnes Grand Cinema) je mestskou chránenou kultúrnou pamiatkou.
Bol na správnom mieste
Hudecove realizácie sa takmer všetky zachovali v dobrom stave dodnes. Podľa Bahnu aj preto, že boli prepracované do detailov. Hudec si z domu odniesol výbornú remeselnú prípravu. Bahna porovnáva jeho kariéru s Emilom Bellušom, ktorý bol len o šesť rokov mladší a vyšiel z podobného bystrického prostredia a tiež študoval na Kráľovskej technickej univerzite v Budapešti. „Osudy týchto architektonických osobností prerušila a formovala prvá svetová vojna. Ladislav Hudec odišiel na vojnu a do sveta. V Šanghaji našiel najlepšie podmienky pre svoj rozlet, stal sa globálnym internacionalistom. Emil Belluš zostal doma a zaradil sa k domácim regionálnym modernistom," komentuje. Podľa Bahnu žil Hudec síce v zložitej dobe, ale na správnom mieste.
„Na jednej strane to bola schopnosť, talent a pripravenosť Hudeca zvládnuť náročné zadania. Na druhej to boli výnimočné zákazky a kultúrne podhubie tohto najživšieho mesta Ázie, mimoriadne internacionálneho Šanghaja," dodáva. Bahna pripomína, že architektúra je internacionálna disciplína, ktorá prekvitá v priaznivej investičnej, kultúrnej a spoločenskej klíme. To správne miesto pre Hudecov talent bolo zhodou dejinných aj osobných okolností na inom kontinente.
Najznámejšie Hudecove stavby
Jeho prvou významnejšou realizáciou bola veža hotela Cathay - súčasný Peace hotel. Začiatkom dvadsiatych rokov vznikol v štýle novoklasicizmu a eklektizmu Americký klub. Tmavé tehly, ktoré použil, boli neskôr typické pre jeho tvorbu. Apartmány medzinárodnej sporiteľne (dnes budova Wukang) boli prvým arkádovým domom v Šanghaji. Terrace House - rezidencia hongkonského magnáta Roberta Ho Tunga zas kombinovala orientálne prvky. Záhradný dom rezidencie Liu Jishengova mal prezývku Venušina záhrada, keďže Hudec v nej využil aj prvky gréckej mytológie.
Koncom dvadsiatych rokov sa Hudec vracia ku gotike, v tomto štýle stavia Nemocnicu Margaret Williamsonovej, Kostol pamiatky Christiana Moora či budovu Čínskeho baptistického vydavateľstva a Kresťanského literárneho spolku. Začiatkom tridsiatych rokov sa priklonil k modernizmu, práve z tohto obdobia sú vrcholy jeho tvorby, napríklad slávny Grand Theater a Park Hotel, postavený podľa vzoru dekoratívnej školy amerických mrakodrapov. S výškou 83,8 m bol do roku 1983 najvyššou budovou Šanghaja. „Má výborne zrekonštruované interiéry a stal sa symbolom premeny Šanghaja," hovorí Šlachta.
K Hudecovým projektom patrí i modernistická budova Shanghai Beer Company. V tom čase to bol najväčší pivovar v krajine, dnes po rekonštrukcii slúži ako výstavné centrum. „Osobne som však bol očarený rezidenciou Wu Tchung-wena, označovanou za najluxusnejšiu vilu svojej doby v celej juhovýchodnej Ázii," opisuje Šlachta.