V Kandaháre je terčom každý

Mladík vyberá svojej priateľke prstienok v provizórnom klenotníctve. Obaja sú v džínsoch a bielych tričkách. Bradatý žoviálny predavač v tradičnom afganskom odeve ich obskakuje, ako sa len dá. Bežná scéna z Orientu. Až na malý rozdiel. Mladík aj dievča majú na pleciach automatické pušky M-16 a na opaskoch sa im hojdajú zásobníky plné nábojov. On má na ruke vytetované USMC - Námorná pechota Spojených štátov.

Pred dverami klenotníctva je všetko pokryté hrubou vrstvou sivého prachu jemného ako cement. Každé prechádzajúce auto ho zvíri, hoci sa po cestách sotva plazia. Rýchlosť je totiž obmedzená na 10 míľ za hodinu (16 km/h). Väčšina ciest tu nie je asfaltová, takže oveľa rýchlejšie sa ani ísť nedá. Tri štvrtiny vozidiel sú džípy alebo pojazdné pancierované škatule rôznych tvarov. Aj jemný vietor nafúka prach do domov, do áut, do očí. V nánosoch prachu napriek tomu džogujú ľudia.

Ide hlavne o život

Na najväčšej základni NATO na svete - v juhoafganskom Kandaháre - žije 14 000 vojakov a ďalšie tisícky civilistov, ktorí prišli vypomáhať alebo zarábať do jednej z najchudobnejších krajín sveta. Základňa je naozaj obrovská. Má zhruba 10 krát 20 kilometrov. Domy sú prízemné, najviac jednoposchodové. Základňa Kandahar Airfield, ktorej všetci hovoria iba skratkou KAF, je pretkaná tisíckami kilometrov ostnatých drôtov a rôznych káblov. Ľudia žijú hlavne v unimobunkách rôznych tvarov alebo v klimatizovaných stanoch. Ich obydlia majú jedno spoločné. Sú obohnané betónovými zátarasami a pri každej z nich je betónový úkryt. Po uliciach sa tu medzi betónovými zátarasami pohybujú stovky vojakov i civilov.

Skoro všetci sú ozbrojení - okrem miestnych obyvateľov, ktorí tu vykonávajú pomocné práce. Mnohí majú na sebe nepriestrelné vesty. Keď vedenie základne vyhlási zvýšené nebezpečenstvo, vesty nosia povinne všetci, ktorí momentálne nespia, alebo nie sú v sprche. Aj v obrovských kantínach, ktoré živia toto čudné mesto, je úplne bežné, že si k vášmu stolu prisadne človek a na vedľajšiu stoličku si položí samopal či ostreľovačskú pušku.

Život tu plynie rýchlo pre veľké množstvo predpisov a nariadení, ktoré treba dodržiavať. Ale vo vzduchu cítiť, že všetci čakajú hlavne na to, kedy sa opäť ohlásia sirény. Tie hlásia ďalší z desiatok raketových útokov za posledné mesiace. Taliban obyvateľov základne udržuje v strehu amatérskym vystreľovaním malých rakiet. Strieľajú bez veľkých príprav. Z piatich kilometrov im stačí trafiť dovnútra „mesta votrelcov“.

Nestať sa zbytočne živým terčom je v KAF-e pravidlom číslo jeden. Vojaci tu nezdravia svojich nadriadených, aby si útočníci alebo ich špióni nevšimli, kde je na základni dobrý terč – „šarža“. „Teraz majú Talibanovia módu dať si kradnúť spojenecké uniformy, vyvážať ich so smetím zo základne a potom sa vracať ovešaní výbušninami prezlečení za Amíkov,“ opisuje nové hrozby jeden zo slovenských ženistov. Na otázku, či sa povstalci pokúšajú do KAF-u preniknúť aj násilím, odpovedá: „Pred pár dňami skúšal jeden ovešaný dynamitom naraziť na motorke do plota základne. Bulhari na veži ho však, chvalabohu, stihli zastreliť skôr, než sa mu to podarilo.“

Bojujú aj deti

Medzi obyvateľmi základne nie sú žiadne deti. Výnimkou sú vojaci. Američania aj Briti sem posielajú aj 18-ročných chlapcov. Mnohí z nich vyzerajú na šestnásť. „Oni sem tie deti posielajú úplne bez výcviku. Cvičia ich až tu. Možno preto majú také straty,“ hovorí ďalší slovenský vojak. Na nebezpečné misie mimo tábora chodia hlavne Američania a Briti. Pri jednej z brán sa zhromažďujú opancierované terénne autá Hummer. Strelci si cez tváre preväzujú šatky. V prachu by inak nemohli dýchať. Pred bránou z tábora sa jeden z nich prežehnáva. Kolóna mizne v prachu.

Kandahar Airfield je v prvom rade zásobovacím uzlom juhu Afganistanu. Na poľovačku na Taliban a al-Káidu však odtiaľto denne vyrážajú aj špeciálne jednotky. „Vy ste novinár? Ospravedlňujeme sa, ale s vami sa nesmieme rozprávať,“ vysvetľuje zarastený vojak 601. skupiny špeciálnych síl z českého Prostějova. „Nás nesmiete fotiť,“ upozorňuje príslušník tejto jednotky poľovníkov na Taliban.

Neexistujúci Poliaci

Na základni musia vojaci chodiť v uniformách. Výnimkou sú Američania, ktorí sa po službe prezliekajú do civilu. Medzi vojakmi, ktorí sa trúsia do jedálne, je trojica útlych Poliakov v džínsoch a tričkách. Jeden z nich vyzerá na šestnásť rokov. „To sú poľskí špeciáli. Tí chodia v uniformách, iba keď idú do akcie,“ vysvetľuje SME nemecký vojak. „Minule mi jeden opisoval, ako čakali štyri dni v nejakej jame na chlapa, ktorého mali zneškodniť.“ Na základni vraj poľské špeciálne jednotky vôbec nie sú oficiálne zaevidované. Používajú ich údajne, „keď už zlyhá všetko“. Ako jediným na striktne abstinentskej základni im vraj tolerujú nejaký ten alkohol. „Ale nemenil by som to s nimi,“ hovorí Nemec.

Slnko nad Kandahárom zapadá. Hneď ako zmizne, teplota vzduchu sa zníži z dvadsaťpäť na pätnásť stupňov. Ráno má byť len sedem. Lietadlo do Bratislavy odlieta bez zapnutých svetiel. Pre istotu, keby sa Taliban rozhodol, že sa nás pokúsi zostreliť. KAF mizne v prachu, ktorý je večer ešte hustejší ako cez deň. © SME