Majú ho napríklad Rím, Barcelona, Kodaň, Praha, Amsterdam i Paríž, občas sa nájdu aj menšie expozície špecializované na regionálnu históriu (Chennonceau na Loire, Karlštejn) či tematiku (Oxford, San Marino). Takmer vždy to býva návšteva zábavná a obohacujúca zároveň.
Múzeum voskových figurín Mme Tussaud v Londýne na Marylebone Road je však medzi nimi doteraz neohrozeným lídrom. Celkom určite je zo všetkých najrozsiahlejšie, najnavštevovanejšie a jeho prehliadka sa končí efektnou jazdou v lunaparkových replikách typických londýnskych taxíkov s názvom Spirit of London – Duch Londýna.
Zlý začiatok, dobrý koniec
Návšteva londýnskych voskoviek sa začína takmer vždy nepríjemným šokom: múzeum je doslova obtočené dlhým radom turistov.
Vlastne sú tie rady až dva. Dlhší patrí individuálnym návštevníkom, druhý je určený väčším a vopred objednaným skupinám. Keďže čas čakania na vstup iba výnimočne neprekročí hodinu, častejšie však trvá oveľa dlhšie, občas sa snažia unavených a apatických návštevníkov udržať v dobrej psychickej kondícii profesionálni animátori - kúzelníci, žongléri či vtipkári na chodúľoch. Rozčarovanie z únavného čakania sa spravidla rozplynie bezprostredne po vstupe. Akoby to čakanie bolo súčasťou.
Prvá sála
Je štvorcová a doslova nabitá mediálne známymi ľuďmi zo všetkých najsledovanejších odvetví ľudských aktivít. Tesne vedľa seba tam postávajú a posedávajú športovci, herci, modelky či tréneri.
Famózny kúzelník David Copperfield tam svojho času visel zo stropu (rozumej: vznášal sa nad ostatnými). Vystavovaní protagonisti sa občas menia či presúvajú, takže nie všetky informácie musia byť počas vašej budúcej návštevy pravdivé.
Počas mojich približne dvadsiatich návštev sa v prvej sále prezentovali napríklad Gerard Depardieu, Arnold Schwarzenegger, Boris Becker, José Mourinho, Luciano Pavarotti, Wayne Rooney, Martina Navrátilová, Tiger Woods, Jamie Oliver, Jean-Paul Gaultier, ale aj množstvo pre Stredoeurópanov takmer úplne neznámych postáv.
Veď kto z vás pozná velikánov kriketu, dostihového športu, amerického futbalu či rugby? Niektorí sú tam dodnes, iných z rôznych príčin vymenili.
Občas sa niekto z nich vráti - najčastejšie po zreštaurovaní či po žiadostiach verejnosti.
V spojovacej chodbe do druhej sály bývajú zvyčajne atleticko - krasokorčuliarske hviezdy a neveľká expozícia o autorke tejto zaujímavej a svojskej techniky na zachovávanie posmrtných masiek - Mme Tussaudovej.
Sála šoubiznisu
Tá je venovaná šoubiznisu, predovšetkým komerčne najznámejším hercom a spevákom. Na pripomenutie nezabudnuteľných scén sú najčastejšie inštalovaní medzi kulisami, ktoré ich slávu pomáhali spoluvytvárať: Indiana Jones „uteká“ pred obrovským rotujúcim nakašírovaným balvanom, Michael Jackson tu vo svojom čierno-bielo-flitrovom imidži pôsobí - paradoxne - ako živý.
Kovboji tasia kolty, Freddie Mercury zviera mikrofón aj s hornou časťou stojana, Julia Roberts sa prezentuje svojím desaťcentimetrovým úsmevom, no a Marylin Monroe tradične bojuje s nezbedným spodným prievanom.
Robbie Williams a Alfred Hitchcock sú v čiernom, Whoopi Goldberg v červenom a ikony módnej závislosti Beckhamovci v snehobielom.
V tomto oddelení sú takmer všetci až notoricky známi a slávni. Dokonca je tam aj niekoľko hviezd indického Bollywoodu.
Keby sa však predsa len stalo, že si niekým nie ste celkom istí, pozor. Často to môže byť zamestnanec múzea s veľmi netradičnou náplňou práce – predstavovať voskovú figurínu a príležitostných príliš neveriacich návštevníkov vystrašiť neočakávaným gestom či žmurknutím.
História na pár štvorcových metroch
Jej prehliadku si celkom dobre viem predstaviť ako povinnú. Historické postavy aj súčasní politici sú tam predstavení v nečakaných spojeniach a súvislostiach. Tudorovské kostýmy má Henrich VIII. aj jeho šesť žien, mnohí si až tam prvý raz uvedomia, aký vysoký bol de Gaulle, aký drobučký bol Mahátma Gándhí, ako približne vyzerala Maria Stuartová.
Ľudia neustále porovnávajú a komentujú výzor protagonistov. Aj keď vo všeobecnosti platí, že čím sú figuríny mladšie (čo sa zhotovenia týka), tým je podoba vernejšia, pravdou však je, že napríklad Gorbačov, Bush či Walesa sú, mierne povedané, dosť odfláknutí.
Mimochodom, dosť nepodarení sú aj Beatles, ktorí sú nainštalovaní práve v tomto historicko-politickom oddelení, ale v ich prípade je to spôsobené skôr rokom „výroby“. Dosť im dávajú zabrať aj početní fanúšikovia, ktorí sa s nimi dosť divoko fotografujú takmer nonstop.
Zrejme najčastejšie sa presúvala figurína princeznej Diany. Postupne sa z miesta absolútneho outsidera na pravom krídle britskej kráľovskej rodiny dostala až po protokolárne správne miesto pri Charlesovi, aby sa po známej tragédii ocitla celkom osamotená oproti – až na druhej strane miestnosti.
Ešte viac prekvapilo, koľko návštevníkov si pri fotografovaní dovolí škrtiť Fidela, ale asi už nič neprekoná jedného jeho jasného obdivovateľa, ktorý sa mu od revolučného nadšenia a šťastia začal takmer úplne podobať.
Bravúrna koncovka
Najnepríjemnejšia časť je tmavý suterén, kde je vo voskovej podobe prezentovaná história ľudskej krutosti, zločinnosti a morbidity. Nájdete tam Hitlera a všetko od gilotíny cez Jacka Rozparovača až po elektrické kreslo. Aj s príslušnou zvukovou kulisou a inými efektmi. Faktom je, že tejto časti sa dá vyhnúť.
Nakoniec ako vyslobodenie prichádza veľké finále. Návštevníci nasadajú do imitácie typického londýnskeho taxíka a pomalou jazdou, pre istotu však zafixovaní pneumatickou bezpečnostnou konzolou, sa po húsenicovom tobogáne vydávajú na technicky, invenčne a aj inak výborne vymyslenú jazdu londýnskou históriou.
Vezú sa temnými ulicami plnými špiny a chudoby, ale spoznávajú aj postavy svetovej histórie, ktoré v Londýne žili. Za stolom sedí Shakespeare, kráľovná Viktória pózuje na pozadí parných strojov - symbolov nástupu kapitalizmu práve za jej rekordne dlhého panovania.
Ešte predtým zažijú chaos počas veľkého požiaru v roku 1666, vďaka ktorému Londýn prišiel aj o pôvodnú a vďačí za impozantnú novú katedrálu sv. Pavla od architekta sira Christophera Wrena. Toto všetko v mierne kinetickej podobe plnej milých efektov (behajúce potkany, letiace vodné stĺpce z hasičskej hadice, zvuky Londýna 60. rokov...).
Jazda sa končí v expozícii vedy a filozofie. Tam ešte vedľa modelov kozmonautov môžete zistiť, koľko by ste vážili napríklad na Mesiaci.
Výnimočne je prístupné aj planetárium, väčšinou však nie, takže potom nasledujú už len suveníry a exit
Ako do múzea
Nabližšia zastávka metra: Baker Street
Najdôležitejšia informácia, ako sa elegantne vyhnúť dlhému čakaniu a prehliadke preplnených expozícií: príchod do múzea si treba načasovať na približne 16,40 a postaviť sa do radu. Ten sa pomaly posúva až k pokladni pomerne hlboko vnútri budovy. Ak prídete k pokladni pred 17.00, prenechávate svoje miesto tým, ktorí sú za vami a presne o 17.00 sa mení cena vstupu z 25 libier na 16 pre dospelých. Pre deti z 21 na 12. Za túto výrazne nižšiu cenu máte na prehliadku ešte takmer dve hodiny (do 19.00), navyše už v režime nižšej hustoty návštevníkov. Toto sa však oficiálne nikde nedozviete, až na mieste a ešte skomolene – o čase zatvorenia sa nehovorí, takticky sa spomína iba posledný vstup o 18.00.
| |
| |
| |
Autor: František Michlík