Kam vietor, tam veterný mlyn

Tak, ako sa v Európe hovorí o Taliansku ako o krajine hudby a piesní, rovnako sa to v Estónsku hovorí o Muhu. Piesne z Muhu sú mimoriadne krásne. Krásne a výnimočné sú aj kroje.

Typická oranžová

Muhujské kroje majú typickú oranžovú farbu. Aj pre kroje z Muhu však platí, že móda je vrtkavá a mení sa. V 19. storočí sa farba typického odevu ľudu zmenila z čiernej na oranžovú. Začiatkom 20. storočia vystriedali oranžovú kvetinové vzory. Čo sa však nezmenilo, sú malé zvončeky a rolničky na zástere nevesty. Pri chôdzi zvonia a odháňajú tak vraj zlých duchov. Na zástere nevesty musí tiež byť vyšitý osemuholníkový vzor – symbol šťastia a plodnosti.

Okrem oranžovej farby sú pre Muhu typické otáčavé veterné mlyny. Vyzerajú ako domčeky na stračej nôžke. Chlapi ich otáčali pomocou silných brvien okolo vlastnej osi, aby lopaty mlyna nastavili podľa smeru vetra a mlyn tak mohol podať lepší výkon. Jednoducho – mlyn sa krútil podľa toho, odkiaľ vietor fúka... Estónci, a špeciálne Muhujčania, však nie sú z tých, ktorí sa krútia podľa toho, od-kiaľ vietor fúka.

Na Muhu bola väčšina obyvateľov pôvodne luteránov. Neskôr sa tento pomer zmenil a až 70 percent ľudí bolo pravoslávnych. Väčšina nevoľníkov z ostrova prestúpila na pravoslávie preto, aby od cára dostala pôdu.

Výnimkou je dedinka Koguva. Tá bola už od stredoveku slobodnou dedinou, hoci poddanstvo na estónskych ostrovoch zaniklo veľmi neskoro, až v 19. storočí. Koguvčania, keďže nemuseli vymeniť svoje náboženstvo za koruny, zostali luteránmi.

Nakoniec, aby sme dokončili tému veterných mlynov, neďaleko Koguvy, v skanzene v Linnuse, je jediný stále fungujúci veterný mlyn v celom Estónsku.

Dedinu Koguvu by sme mohli prirovnať k slovenskému Vlkolíncu. Je to totiž tiež živý skanzen. Celá dedina je jedným veľkým múzeom. Živým, pretože okrem exponátov tam stále žijú ľudia. Nedá sa presne určiť, kedy turista prechádza okolo historického exponátu a kedy okolo domu, kde sa býva a normálne žije.

Hospodárstvo malo a má tradične veľký dvor a neodmysliteľne k nemu patrí letná kuchyňa. Zväčša je vystavaná z vápenca, čo je typický kameň ostrova. V letnej kuchyni sa varilo, chystalo sa tam krmivo pre zvieratá a slúžila aj ako práčovňa. Varilo sa tu tiež typické domáce pivo z jačmeňa. Potraviny sa skladovali hneď vedľa letnej kuchyne, v akejsi špajzi, chladnej budove z kameňa. Kameň plnil funkciu chladničky, preto napríklad mäso na uskladnenie stačilo len nasoliť.

Najstarší dom v Koguve je drevený a pochádza z roku 1778. Stále však slúži ako sýpka. Pri dome, na nízkom kamennom múriku, je položená drevená loďka hore dnom. To bol spôsob, ktorým si Koguvčania, väčšinou rybári, uctievali staré lode. Odpočinok hore dnom bol spôsob, akým lode strávili svoj dôchodok.

Špeciálny bol tiež spôsob, akým Muhujčania ťažili drevo na stavbu lodí a domov. Drevo sa muselo rúbať len v istom období: muselo to byť v zime a v noci, keď bol mesiac starý, teda na ústupe. Muselo to byť len v piatok a na les musel viať severný vietor. Iba vtedy bolo drevo najlepšie, len z takého dom vydržal takmer všetko.

Nie sú studení, len plachí

O Estóncoch sa hovorí, že sú studení. Možno je to vlastnosť severských národov. Estónci – a dvojnásobne to platí o Muhujčanoch – sú však skôr plachí. Muhu bolo v časoch Sovietskeho zväzu uzavretou oblasťou. Je to zvláštne – ale Muhujčania neovládajú dobre ruštinu. Keď sme oslovili našu sprievodkyňu po Koguve, pani Kääti, po rusky, vystrašila sa.

Muhujčania sa venujú najmä rybolovu a poľnohospodárstvu. Estónsko je však internetovou veľmocou – takže aj na zabudnutom Muhu nie je žiadny problém vidieť v každej dedine modrú značku so znakom zavináča – znamená to, že neďaleko je internetová kaviareň.

Najznámejší Muhujčan, a zároveň Koguvčan, je estónsky spisovateľ Juhan Smuul. Narodil sa v roku 1922 v Koguve a zomrel v roku 1971 v Tallinne.

Jeho najslávnejšou knihou sú Muhujské monológy. Tieto humoristické poviedky prežili všetky režimy a boli preložené do vyše 30 jazykov. Romány Dobrodružstvo v Japonskom mori a Muž so zlatým mesiacom na chrbte vyšli aj v slovenčine. Neboli však preložené priamo z estónčiny, ale cez ruštinu.

Juhan Smuul bol tiež prvým Estóncom, ktorý dobyl Antarktídu. Najprekladanejší estónsky autor je však aj najkontroverznejší. Vyčítajú mu lojálnosť k sovietskej nadvláde.