Autom po Nevade: hlavné je neumrieť

Amerika vynašla automobil, dopravnú zápchu, autokino a v neposlednom rade aj držiaky na nápoje umiestnené na palubnej doske. Ak ju chcete naozaj spoznať, bolo by chybou cestovať po krajine vlakom či lietadlom. A ak chcete konečne zistiť, kde sa nakrúcajú tie úžasné reklamy na autá, v ktorých sa dvaja kamaráti stretnú pri západe slnka a so stiahnutými okienkami pokojne debatujú uprostred cesty, skúste vyraziť na západ USA - do Nevady.

Vitajte v divočine

Spoznať pri ceste z Kalifornie na východ, že prechádzate do Nevady, nie je ťažké. Doprava redne, na vlajkách na trávnikoch strieda Baracka Obamu John McCain a namiesto ekologických hybridných áut Toyota Prius, ktoré si povinne musí zadovážiť každý správny kalifornský liberál, stretávate čoraz viac gigantických dodávok s nárazníkom vo výške vašich očí.

Keď do nás jedna v meste Virginia City nacúva a prestane tlačiť po parkovisku až po taktnom zatrúbení, vodička z toho nerobí veľkú vedu. „Nabúrala som do vás? Sorry, viete, môj manžel je blb,“ ukazuje bez ďalšieho vysvetľovania na nešťastníka vystupujúceho z miesta spolujazdca. „Bude to v pohode,“ konštatuje po krátkej obhliadke vozidiel a odchádza.

Strieborná horúčka

V Nevade žije na území veľkom takmer ako Poľsko len niečo vyše dvoch miliónov obyvateľov. Väčšina z nich v mestách Las Vegas a Reno. Zvyšok krajiny turistický sprievodca rozdeľuje na teritórium kovbojov, teritórium Pony Expresu a pionierske teritórium. Všetky tri však tvorí púšť rôznych odtieňov, taká pohostinná, že americká armáda nemusela mať veľké výčitky svedomia, keď ju pol storočia používala na testovanie zničujúcich jadrových zbraní.

Kto by do Nevady dobrovoľne putoval? V predminulom storočí bola odpoveď jediná: nevadská strieborná horúčka bola menej slávna ako kalifornská zlatá, ale rovnako intenzívna. Prvú striebornú žilu objavili v roku 1859 pod dnešným mestom Virginia City, ktoré takmer cez noc vyrástlo na 30-tisíc obyvateľov (dnes ich tu žije menej než tisícka).

Keď sa dnes po nenápadnej odbočke kľukatiacej sa do hôr cez osady ako Zlatý kopec dostanete až do mesta, začnete Američanom okamžite závidieť krátkosť ich histórie.

Udržať v pôvodnom stave 150 rokov staré mesto je predsa len jednoduchšie, ako napríklad starať sa sedemsto rokov o Spišský hrad. A tak Virginia City na prvý pohľad vyrazí dych autentickosťou. Vpravo vedľa parkoviska je saloon s názvom Kýble krvi, pár krokov od neho stanica pre parné vlaky, oproti cez ulicu postáva figurína Marka Twaina s odkazom, že práve v tomto dome začal ako novinový reportér svoju kariéru.

Natankujte a zahrajte si ruletu

Najväčšia sláva Virginia City trvala len dvadsať rokov - na rozdiel od kalifornského zlata strieborné žily v Nevade nesiahajú hlboko pod povrch, a tak sa dobrodruhovia na jednom mieste dlho neuživia.

Začiatkom dvadsiateho storočia miestni hľadali riešenie nastupujúcej ekonomickej krízy spôsobenej aj upadajúcim baníctvom a našli ho rýchlo: bez okolkov zlegalizovali všetko, čo bolo v susednej Kalifornii zakázané.

Desaťročia sem potom smerovali všetci, ktorí sa potrebovali bez dlhých rečí rozviesť alebo zosobášiť, prehrať peniaze v rulete alebo si užiť v legálnom verejnom dome (dnes je prostitúcia čiastočne legalizovaná len v nevadských okresoch s menej než 400-tisíc obyvateľmi).

Legalizácia hazardu v roku 1931 mala byť krátkodobým opatrením, ale na jej zrušenie si už neskôr nikto nespomenul a kasína sa utešene ujali. Nemusíte za nimi chodiť do Las Vegas, nájdete ich na každej rušnejšej križovatke a hracie automaty dokonca na benzínovej pumpe.

K tomu Nevada postupne pridávala aj ďalšie lákadlá, ktoré mali vyvážiť smrtiacu nepriazeň podnebia. Občania ani firmy tak napríklad v Nevade neplatia vôbec žiadnu daň z príjmu - platí sa len DPH vo výške okolo sedem percent z ceny tovaru.

Na rozdiel od mnohých iných amerických štátov tu neexistuje ani obmedzenie výšky úrokov, takže tú sídlia mnohí vydavatelia kreditných kariet.

Všade ďaleko

Nevadu však rozhodne nemusíte len racionálne strpieť. Ak ste vždy túžili zažiť pocit absolútneho priestoru, kde si pokojne ľahnete na cestu na asfalt s vedomím, že do večera už tadiaľto nepôjde iné auto, tak si krajinu riadne užijete.

Hlavná cesta z mesta Fallon krížom cez štát na východ do Ely je na mape označená ako najopustenejšia cesta v Amerike. Najskôr miniete značku prikazujúcu zažať svetlá – horizont dávno zmizol v mihotajúcom sa horúcom vzduchu a protiidúce autá v ňom nejasne plávajú ako fatamorgána. Ďalšia tabuľa upozorňuje, že na cestu potrebujete nevyhnutne klimatizáciu a veľkú zásobu tekutín. V tabuli vidno priestrely.

Po pár hodinách v horúčave začnete mať pocit, že réžiu vášho výletu má v rukách David Lynch. Dorazíte k značke zákaz autostopu, v blízkosti je väznica a nečudujete sa ničomu: logické, stráže netreba, stačí, ak väzňom (vo vašich predstavách tu budú všetci za vraždu) nezastavíte a sami zomrú na slnku.

Na čerpacej stanici uprostred púšte pumpár počúva policajnú vysielačku namiesto rádia a keď vojdete, práve niekomu úplne bez emócií vysvetľuje: „Na dovolenku nechodíme, pretože moja žena je retardovaná.“ Bez ohľadu na prízvuk vás so samozrejmosťou považujú za zblúdilca z Kanady, pretože z väčšej diaľky by sem nikto nechodil.

Vychádzate von a na chvíľu vám napadne, či nedostanete z nejakého bizarného dôvodu zozadu nožom medzi rebrá. Ale nie: ak by ste sa náhodou miestnym nepáčili, tak v Nevade dostanete určite vždy férovo - spredu päsťou do tváre.

Kto by do Nevady dobrovoľne putoval? V 19. storočí bola odpoveď jediná: nevadská strieborná horúčka.