Údolie smrti

towns - tu žijú aj ľudia.

V Údolí smrti sme boli v auguste, keď horúčava prekračuje 45 stupňov a škriabe sa k 50-tke. Sprievodca a mapa parku, ktorú dostanete pri vstupe, upozorňujú: "Niekoľko ľudí tu už zomrelo! Keď prechádzaš parkom, určite si nezabudni vziať dosť vody. Nezabudni natankovať plnú nádrž. Pri ceste do kopca vypli klimatizáciu v aute, aby sa neprehrial motor. Ak ideš na túru, zavolaj priateľom, kam presne ideš a kedy sa asi vrátiš. Mobilné telefóny v Údolí smrti nefungujú, nespoliehaj sa na ne!"

Pravidlá pôsobia hrozivo a turisti ich poctivo dodržiavajú. Z auta takmer nikto nevystúpi bez fľašky vody v ruke, hoci piť z nej počas prechádzky nie je nič príjemné, studená a osviežujúca dlho nevydrží.

Vystúpiť z auta sa však oplatí. Death Valley nie je jednotvárna púšť, ktorou sa stačí previezť. Zastávky sú pomerne rozmanité - pieskové duny, more soľných kryštálov, bod najnižšie pod hladinou mora, bývalé bane, dokonca zámok, ale aj infocentrum, kde sa dá ochladiť, nakúpiť suveníry či dozvedieť sa o tomto mieste viac.

Mesto duchov

Cez park vedú v podstate dve hlavné asfaltové cesty - jedna spája sever s juhom, ďalšia západ s východom, bočné cesty k atrakciám sú zväčša len spevnené prašné cesty.

Ak prichádzate z východu, možno bude vašou prvou zastávkou mesto duchov Rhyolite. V rokoch 1905 až 1911 to bolo najväčšie mesto údolia s asi desaťtisícmi obyvateľov. Väčšina pracovala v blízkej bani. V meste bol vraj aj "red light district". Dnes stoja už len dve budovy - bývalá železničná stanica a hostinec. Najfotogenickejšia je však jediná stena, ktorá zostala stáť z trojposchodovej budovy banky. A, samozrejme, biele postavy duchov, ktoré tu postavili umelci. Pocit, že ste v meste duchov, je silnejší, ak tu okrem vás v rovnakom čase nie sú iní turisti. A strach zase vyvolávajú upozornenia, aby ste neschádzali zo spevnenej cesty medzi kríky, pretože tam môžu byť hady či škorpióny.

Ak prichádzate zo severu, prvá zastávka nebude taká skľučujúca. Zastanete pri zámku či akejsi vile - Scotty's castle. Hoci, aj tento zámok pôsobí trochu ako opustený strašidelný hrad z knihy o troch pátračoch.

Scotty nie je meno majiteľa, iba šikovného podvodníka, ktorý údolie miloval. Walter Scott pracoval na ranči svojho brata v Nevade, kde ho objavili ako kovboja pre Buffalo Bill?s Wild West Show. Počas 12 rokov cestovania po Amerike s programom, v ktorom okrem iných bojoval s Indiánmi, sa zoznámil s viacerými biznismenmi a presvedčil ich, že v Death Valley je zlato a oplatí sa investovať do prieskumu. Najdhšie sa nechal klamať chicagsky milionár Albert Johnson. Aj on sa však po čase rozhodol prezrieť si bane na vlastné oči. Keď vraj uvidel údolie, na bane zabudol a rozhodol sa tu tráviť viac času. Samozrejme, pohodnejšie ako v kempe - v novej vile, ktorá mala byť zimným sídlom Johnsona a jeho manželky. Údajne tunajšia klíma prospievala aj jeho zdraviu. Vilu však nedokončil, po pár rokoch sa zistilo, že stavia na federálnej pôde. Vilu ponúkol vláde, najskôr sa z nej stal hotel, dnes tu robia rangeri turistické prehliadky.

Letisko a golfové ihrisko

Americké národné parky sú svojské tým, že autoturistov nasmerujú práve na tie najzaujímavejšie miesta. Zaparkujete, kúsok sa prejdete, vytiahnete fotoaparát a vrátite sa k autu. V Death Valley sú na mape ako najzaujímavejšie zastávky vyznačené najmä - Artist's Drive, teda Cesta umelcov (prejazd cestou mimo hlavného údolia so skalami sfarbenými rôznymi kovmi), Dante's View - Danteho vyhliadka (vyhliadka na údolie a hory v pozadí, vidíte najnižší bod národného parku - Badwater Basin, ktorý je 86 metrov pod hladinou mora a zároveň v diaľke najvyšší bod Telescope Peak s nadmorskou výškou 3455 metrov), The Devil's Golf Course - Diablovo golfové ihrisko (more tvorené zvláštnymi formami kryštálov zo soli) či Sand Dunes - Pieskové duny, ktoré Hollywood pre ich blízkosť využíva vo filmoch. Koho láka fauna, môže zastať na zastávke Saratoga Spring, drevené lávky turistov vedú ponad meandre úzkeho potoka a oni sa snažia zazrieť jedinečnú rybu, ktorá nežije nikde na svete - Saratoga Spring Pupfish. Zostala tu z čias pred 10-tisíc rokmi, keď bolo údolie zaliate vodou. Šancu vidieť ju však majú tí, čo prídu na jar, v horúcom lete potok vysychá. Kto chce, môže si pozrieť to, čo zostalo z baní, v ktorých sa ťažil borax. Kto sa chce

prejsť po okraji krátera sopky, ktorá vybuchla pred troma tisíckami rokov, nech zastaví na Ubehebe Crater. Kto sa chce osviežiť, najesť, ubytovať, alebo natankovať, zastane v mestečku Furnace Creek, kde je aj informačné centrum (klimatizované) a sídlo správy parku. Je tu aj malé letisko pre tých, čo do parku priletia vlastným lietadlom a dokonca najnižšie položené golfové ihrisko na svete (65 metrov pod hladinou mora).

Maratónci

Samozrejme, miesto, pre ktoré sa do parku chodí, je trochu južnejšie - najnižšie položené miesto západnej pologule - Badwater leží 86 metrov pod hladinou mora. Najmä na jar je tu akési malé jazierko, v lete skôr vysušená soľná plošina. A hoci na svete je deväť ešte nižšie položených miest (najhlbšie Mŕtve more 418 metrov pod hladinou mora), Badwater je pravdepodobne najteplejším miestom na zemi. Najvyššiu teplotu doteraz na svete namerali v Líbyi v roku 1922 - bolo to 58 stupňov. Druhú najvyššiu však namerali vo Furnace Creek v 1913, a to 57 stupňov. Oficiálne sa meria teplota v Údolí smrti práve vo Furnace Creek, ale vie sa, že v Badwater býva vždy teplota asi o štyri stupne vyššia. Takéto horúčavy tu však nebývajú celý rok, v zime je tu príjemných 16 až 21 stupňov, takže hory, ktoré obkolesujú údolie bývajú dokonca zasnežené. Práve tie sú príčinou teplého ovzdušia. Zrážky od mora zachytí pohorie Sierra Nevada, takže do údolia sa celý rok takmer nedostanú a hory v okolí údolia zase nepustia von horúci vzduch ani v noci, takže tu stále cirkuluje a zohrieva sa. Napriek tomu tu žijú ľudia, nielen rangeri či turisti, ktorí tu môžu prenocovať v niekoľkých hoteloch a kempoch, ale predovšetkým potomkovia pôvodného indiánskeho kmeňa Timbisha v rezervácii, ktorá však nie je prístupná verejnosti.