ajedáme suchými rožkami. Jasné, že nám chutí, a je to vidno. Robila ich moja mama tesne pred odletom. Žobrák chvíľu zaváha a znechutene nás veľkým oblúkom obíde. Vyprsknem smiechom.
Ani sme si neuvedomili, akou hanbou sme pre hospodárskeho tigra, odkiaľ sme práve prileteli. Niečo podobné sa môže stať len ľuďom, ktorí nejaký rok pracovali v cestovnom ruchu – ako sprievodcovia. Sprievodca je pre slovenského turistu alfou i omegou. Skúšali ste sa už niekedy stratiť v dave? Keď sprievodca objaví svoju stratenú ovečku, pocit úľavy a vďačnosti zo strany turistu je nekonečný. Až do chvíle, než sa začne zhovárať s ostatnými turistami o tom, ako ho „ten zasran naštval, mal ma lepšie strážiť, veď načo ide tak rýchlo“! To už poznáme, patrí to k našej profesii.
Rovnako k našej práci patrí napríklad to, že niektorých turistov musíme učiť, ako treba cikať. Nežartujem. Treba k tomu pristupovať so všetkou dôslednosťou, inak nám turisti obcikajú každú zastávku namiesto toho, aby zašli do niektorej z lacných reštaurácií alebo toaliet. Mne sa raz stalo, že turista označkoval rakúsky hraničný priechod a vyšlo ho to na 90 šilingov. Keď mi ho rakúsky policajt s nebezpečným výrazom na tvári priviedol, myslela som, že ho rovno zavrú... Nezavreli, sľúbila som, že ho zabijem sama. Turista mi bol „nadosmrti vďačný“, že nemusel platiť pôvodných 500.
Ešte lepšie bol na tom kolega. Jedna z jeho zverenkýň tak veľmi chcela šetriť na toaletách, že si na potrebu odskočila na trajekt. Trajekt odišiel aj s ňou.
Inokedy zase turisti trpia pretlakom informácií, ktoré sami chceli získať. Tak napríklad v Ríme: Bolo už neskoré popoludnie, slnko pražilo a turisti mali zaplatenú prehliadku Kapitolského vŕšku. Štyridsaťdva osôb v rade očakávalo infarkt ako dôsledok horúčav a posledných šiestich kilometrov, ktoré prešli. Do schodov za mnou sa už ledva vliekli. Bolo mi rovnako, ale s úsmevom som im vravela, že keď vybehneme tých 30 schodíkov, uvidia konečne Kapitolskú vlčicu. Vyšli. Z posledných síl sa zoradili a ja som nadšene ukázala rukou na duplikát slávnej matky Romula a Réma. „Zuzka! Čo nemáte Boha pri sebe?!“ vykríkla v smrteľnom kŕči jedna z mojich zverenkýň. „Kvôli takejto KOČKE ste nás sem dovliekli?!“
A viete čo – v takej situácii príde sprievodcova chvíľa. V duchu sa pousmeje, pozrie na svoj zmorený dav a povie si: „Zaplatili ste si, tak trpte!!!“