Veronika a Karol sú sympatická dvojica z blogu She Makes Me Travel, ktorí sa rozhodli zmeniť svoj štýl cestovania. Pomalé cestovanie im prináša intenzívnejšie zážitky, bližší kontakt s miestnymi ľuďmi, väčšiu radosť a spokojnosť.
Veronika nám v rozhovore nám prezradila, kedy nastal u nich zlom a ako môžete spomaliť v cestovaní aj vy.
Ahoj, Veronika, ďakujem, že si si našla čas porozprávať nám o cestovaní z trochu iného uhla pohľadu. Na úvod by si nám mohla vysvetliť, čo znamená pojem “slow travel”, teda pomalé cestovanie.

Slow travel je jednou z viacerých filozofií Slow movement, takzvaného pomalého hnutia, ktoré má svoje korene v Ríme. Všetko to ešte v roku 1986 odštartoval novinár a aktivista Carlo Petrini svojím bojom proti otvoreniu pobočky siete rýchleho občerstvenia na Piazza di Spagna vedľa známych Španielskych schodov. Išlo síce o vzburu voči fast foodu, no tá sa časom premenila na kultúrne hnutie zasahujúce do všetkých oblastí života na celom svete.
A tak dnes hovoríme o slow stravovaní, móde či cestovaní. Tento názov nás však môže zaviesť na nesprávnu cestu, keďže toto hnutie nehovorí výlučne o spomalení.
Slow movement vyzýva k tomu, aby sme sa nad vlastným konaním zamýšľali a aby sme boli zodpovední. Voči sebe, svojmu zdraviu, ostaným, okoliu, planéte. Aby sme nekonali čo najrýchlejšie ako sa dá, ale čo najlepšie. Aby sme preferovali kvalitu nad kvantitou. Aby sme vyrábali čo najpoctivejšie, nie čo najlacnejšie. Aby sme žili zodpovedne, kvalitne a poctivo.
Čo inšpirovalo teba s Karolom naladiť sa na vlnu pomalého cestovania?
Nešlo o inšpiráciu v pravom slova zmysle. Skôr som začala pociťovať, že cestovanie a najmä obraz, aký o ňom dnešná doba vytvára, mi prestáva robiť radosť. Akoby na počte precestovaných krajín záležalo viac ako na intenzite zážitkov. Sami sebe sme vyhlásili preteky a nadobudli pocit, že čím viac toho uvidíme, tým budeme spokojnejší.
Aj ja sama som sa v istom bode dostala do stavu, že som z cestovania bola unavená. Mala som toľko naplánovaných výletov, že som sa ani nestihla spamätať z jedného a už som sa balila na ďalší.
Začala som o tom hovoriť s pár známymi a zistila som, že nie som jediná, ktorá si tým práve prechádza. Kamarátke dokonca prepadli letenky, lebo už jednoducho nevládala cestovať. Niekedy v tom čase som navyše natrafila na štúdiu, výsledky ktorej ukázali, že množstvo mladých ľudí cestuje najmä preto, aby získali úspech na sociálnych sieťach. Dokonca výber destinácie podriaďujú tomu, čo vyvolá väčší záujem u publika.

A tu sa dostávame k masovému turizmu, ktorý môže mať veľmi negatívny dopad na krajinu, jej prírodu aj samotných obyvateľov. Všetky tie nové poznatky a aktuálne pocity ma priviedli k tomu, aby som zmenila svoj pohľad na cestovanie. A keďže o cestovaní blogujem, rozhodla som sa, že sa týmto témam budem venovať aj na blogu.
Práve na vašom blogu spomínate silu blogerov a sociálnych sietí. Sme zavalení množstvom nádherných fotografií, no ľudia v honbe za krásnymi zábermi často nerešpektujú súkromie miestnych ľudí a nectia si pamiatky či posvätné miesta. Mala si počas ciest reálnu skúsenosť s niečím podobným?
Táto téma, najmä teda Instagram ako sociálna sieť založená na fotografiách, do veľkej miery odštartovala môj záujem o pomalé a zodpovedné cestovanie. Všimla som si, že ľudia majú tendencie kopírovať známych blogerov a influencerov. Chcú sa obliekať ako oni, chcú dovolenkovať na rovnakých miestach a chcú mať rovnaké fotografie.
Čo myslíte, keď sa známy influencer postaví na strechu domu na ostrove Santorini, aby získal skvelú fotku, budú ho jeho followeri nasledovať? Alebo keď prekročí plot na ryžových poliach na Bali, ako som to videla aj ja.
No popri tom akoby každý zabudol, že v tom dome môže práve sadať k večeri rodina, ktorej drzo poškodzujeme majetok. Alebo že sme na Bali niekomu pošliapali úrodu. A za akú cenu? Za lajky a uznanie od ľudí, ktorých sme nikdy nestretli.
Cestovanie je krásne, máme právo si ho vychutnávať a aj tie lajky zbierať, ale musíme brať ohľad na okolie. Obzvlášť my, blogeri, lebo či chceme alebo nie, či si toho sme alebo nie sme vedomí, niekoho tam v tom virtuálnom svete možno inšpirujeme. A je len na nás, k čomu ho inšpirovať chceme.

S týmto absolútne súhlasím, keďže som sama veľakrát videla ako ľudia kráčajú po zelených ryžových políčkach na Bali a ničia tak úrodu, ktorá užíví rodinu na niekoľko dní. Pozrime sa na pomalé cestovanie prakticky? Čo robíš inak?
Pomalé cestovanie nie je veda, nemusí byť drahé ani náročné. Dokonca môže byť presným opakom všetkého zmieneného. Možností ako cestovať pomaly je neúrekom. Závisí na každom cestovateľovi, ako sa k tomu postaví.
Namiesto toho, aby počas dvoch týždňov precestoval päť krajín, si môže vybrať jednu, ktorú si omnoho viac užije. Alebo vycestuje ako dobrovoľník a zapojí sa do projektu prospešného pre komunitu. Alebo sa vyberie na jazykový kurz, školu varenia. Niekoľko tipov, ako začať s pomalým cestovaním som spísala aj na blogu, tak sa pokojne môžete inšpirovať.

Vyberáš si teraz iné typy ubytovania, aktivity alebo destinácie?
Ja som nikdy nebola fanúšikom veľkých hotelov, vždy ma najviac bavilo bývať priamo u domácich, či už cez Airbnb alebo v rodinných penziónoch. Rozprávať sa s miestnymi je jedna z mojich obľúbených aktivít na cestách. A tým nemyslím len debatu o lokálnych atrakciách.
Milujem posedieť si s nimi pri pohári vína a baviť sa o živote. O bežných veciach, napríklad o čom snívajú, aký majú školský systém, koľko majú štátnych sviatkov, aké majú v rodine tradície, ako sa u nich oslavujú narodeniny či ako vyzerajú svadby.
Taktiež veľmi často cestujeme za konkrétnymi zážitkami alebo pamiatkami, za vecami, ku ktorým sa mi viaže nejaká myšlienka alebo spomienka. Napríklad som od detstva túžila ísť na Arubu, lebo som o nej ako malé dievčatko čítala v časopise.

V Thajsku som chcela vidieť most cez rieku Kwai, v Kambodži som sa chcela viac dozvedieť o Pol Potovej vláde, na Islande som túžila zažiť noc v aute naháňaním polárnej žiary. Keď sa nad tým zamyslím, k pomalému cestovaniu ma to tiahlo asi odjakživa.
Aké sú z tvojho pohľadu najväčšie pozitíva “slow travel”?
Najväčším benefitom pomalého cestovania je podľa mňa to, že na jednej strane obohacuje cestovateľa, no zároveň zanecháva pozitívnu stopu aj na navštívenej krajine. Alebo sa minimálne snaží eliminovať tie negatívne dôsledky, ktoré spôsobuje masový turizmus.

Pomalé cestovanie je o hlbšom prežívaní zážitkov. Máte z ciest okamih, ktorý bol tak silný, že naň nezabudnete?
Tých momentov je viacero a najviac sa mi spájajú práve s ľuďmi, ktorých sme na cestách stretli. Napríklad na Srí Lanke.
Zoznámili sme sa s chalanom v našom veku, strávili sme s ním v podstate každý deň. Raz sme ostali hore dlho do noci a ako vždy, bavili sme sa o našich životoch, snoch, túžbach. Opýtala som sa ho, aký je jeho najväčší cestovateľský sen. Úplne ma odrovnal odpoveďou, že o tom nikdy ani neuvažoval, lebo vie, že si pravdepodobne nikdy nebude môcť dovoliť niekam vycestovať. Ale že je to vlastne v poriadku, lebo má veľa iných snov, ktoré si môže splniť. Povedal to s najväčšou ľahkosťou a optimizmom, aké si viete predstaviť.
Asi miliónkrát odvtedy, keď som hundrala, že si niečo nemôžem dovoliť alebo že niečo chcem tu a teraz, som si spomenula na ľahkosť a vyrovnanosť, ktorá z neho vyžarovala. Vďaka nemu mám stále na pamäti, že vždy je dôvod na radosť a vďačnosť. Vždy.

Dnes často počujeme príbehy ľudí, ktorí dali výpoveď v práci, cestovali po svete a zažili toho toľko, ako niektorí nezažijú za celý život. Nie každý má túto možnosť, preto by ma zaujímalo, ako si bežný dovolenkár alebo slovenská rodina môžu skúsiť pomalé cestovanie.
Pre jednotlivca, ktorý nemá príležitosť alebo možnosť vycestovať, či už z finančných dôvodov alebo nejakých obáv zo sólo cestovania, môže byť ideálnou cestou dobrovoľníctvo.
Existuje veľa organizácií, ktoré ponúkajú dlhodobé aj krátkodobé projekty tých najrôznejších zameraní. Človek vycestuje, dostane ubytovanie aj stravu, často dokonca aj vreckové, spozná novú kultúru, zdokonalí sa v jazyku alebo sa naučí nový a získa skvelú skúsenosť do života.

Pre rodiny, ktoré by si napríklad chceli vyskúšať krátkodobý pobyt v cudzej krajine, spoznať novú kultúru a zažiť netradičnú dovolenku v oblasti, kde by si to napríklad za bežných okolností nemohli dovoliť, môže byť skvelou voľbou takzvaný home exchange. Jednoducho si vymenia svoj dom s podobne zmýšľajúcou rodinou kdekoľvek na svete. Na mieste sa potom omnoho ľahšie začlenia do života, keďže sa dostanú priamo medzi domácich do ich komunity. Deti si nájdu priateľov medzi rovesníkmi z inej kultúry, čo ich môže veľmi obohatiť. Ale to je, samozrejme, len malá ukážka z milióna možností, ako cestovať inak.
Ďakujem za rozhovor a zaujímavé postrehy.