SME

Reportáž: Antické ruiny v tureckom Side, ktoré čakajú na svojich objaviteľov

Ak sa chcete aspoň na chvíľu cítiť ako Indiana Jones, tieto miesta sú pre vás.

Do Side sme prišli zo strany Manavgatu. Cesta, ktorou sme prišli pripomínala niečo, čo u nás voláme “tankodróm”. Prašná cesta s výmoľmi, popri ktorej sa vinuli piesočné duny, kopce porastené trávou a nízkymi vysušenými kríkmi a tu a tam trčiacim kameňom.

“Toto je pôvodná cesta, ktorou sa chodilo k pobrežiu,” povedala Sabine, keď sme sa po ceste natriasali.

Onedlho som pochopil, prečo si vybrala práve túto cestu. Spoza kopcov vyliezlo more a krásna piesočnatá pláž dlhá niekoľko kilometrov.

“Tie kopce, čo vidíš napravo, v skutočnosti nie sú iba kopce. Sú v nich stále uložené antické pamiatky.”

“Prečo ich nevykopali?”

“Pretože v Turecku je ich toľko, že nemajú kapacitu vykopať všetky. Radšej ich zatiaľ nechávajú zakonzervované v zemi.”

Pamiatky ukryté pod tonami hliny stále čakajú na svojich objaviteľov

Zaparkovali sme a ďalej sme išli pešo. O pár desiatok metrov sme prišli k pamiatkam, ktoré nebolo možné nechať uchované zemi - agore a amfiteátru. Agora v každom antickom meste slúžila ako administratívne centrum mesta. Ako v Termesse, aj tu následkom zemetrasení doslova nezostal kameň na kameni. Krásne zdobené časti stĺpov tu ležali na zemi, i keď to vyzeralo tak, že už niekto medzi nimi urobil poriadok.

Rovnako aj v amfitétri (vstup 20 lír, asi 5 eur) boli roztrúsené kamene upratané, takže si človek mohol lepšie predstaviť, ako asi vyzeral, kým bol funkčný. V tom čase sa v ňom konali predstavenia až pre 15 000 ľudí. Z najvyššieho stupňa amfiteátru vidno celé okolie: cestu, ktorá vedie do mesta Manavgat, minarety okolitých mešít a v diaľke luxusné rezorty.

Pôvodné Side ležalo na maličkom polostrove s vysokým útesom, ktorý predeľuje pláže na jednej a druhej strane. Zaujímavé je, že ľudia v Side, od jeho založenia, nikdy neprestali žiť. Z materiálu z antických domov si postavili nové domy. Niekedy dokonca materiál ani nerecyklovali - jednoducho použili tie časti, ktoré boli stále zachované, ostatné opravili.

Napríklad, keď prídete ku Chrámu Apollóna (odporúčam nádherný výhľad na more) a pokračujete ďalej k Agore, nájdete aj také reštaurácie, ktoré majú sedenie rozložené priamo medzi ruinami. Tak ako nie je dôležitá iba chuť jedla, ale aj jeho výzor, rovnako je dôležitá aj atmosféra miesta, kde je jedlo podávané. Večere v antických ruinách s výhľadom na Stredozemné more počas teplého letného večera majú určite niečo do seba.

Mimochodom, keď budete mať čas, vyskúšajte reštauráciu Aphrodite hneď v centre Side. Počul som o nej veľa dobrého, i keď som ju sám nevyskúšal.

Od nášho zaparkovaného auta neďaleko Agory to bol iba kúsok na pláž a jednu prechádzku naboso v mori sme si nemohli odpustiť - a ani sme si ju neodpustili.

Chcete tip na výborné ubytovanie? Vyskúšajte Royal Dragon v Side

Lyrbe: Jedinečná atmosféra nedotknutého antického mesta

Pôvodne sme sem vôbec nemali ísť. Na konci jedného dňa sa ma moja sprievodkyňa Sabine spýtala, či by som nechcel vidieť ešte jedno miesto. Bolo neskoro, bol som unavený a bol som naklonený ju odmietnuť. Ale povedal som si, že ak mi ponúka niečo iniciatívne, mimo program a s tým, že tým oberá aj seba o voľný čas, niečo na tom bude.

Tak som uvidel Lyrbe. Asi najsilnejší zážitok, ktorý som si nakoniec z Turecka odnášal.

Kedysi nesprávne označované ako Seleukeia, antické mesto Lyrbe nájdete asi pol hodinu autom na sever od Manavgatu nad dedinou Bucakşeyhler. Nie je úplne jasné, kedy bolo založené, no odhady hovoria, že ešte skôr ako pred tretím storočím p.n.l.

Cesta vedie po novej asfaltovej ceste cez borovicové lesy, kde donekonečna bzučia cikády. Po ceste uvidíte schátrané strážne veže a mestské hradby. Keď sme vyšli až úplne hore, uvideli sme, ako si tu práve (podľa všetkého) budúci manželia robili svadobné fotky s antickým mestom v pozadí.

Lyrbe má najlepšie zachovanú agoru v celej bývalej oblasti Pamfýlie, rímskom označení regiónu Antálye. No to nie je to, čo je na tomto meste najzaujímavejšie.

Keďže sa toto starobylé mesto nachádza vysoko nad dedinou a v náročnom teréne, schátrané budovy neboli rozobraté na stavebný materiál. Všetko je tam tak, ako to tam pôvodní obyvatelia zanechali. So Sabine sme sa postavili pred agoru a zistili sme, že sme sami. Žiadni turisti, ani miestni. Žiadne vstupné, ani stánky so šikovnými obchodníkmi a nekvalitným tovarom.

Zhlboka som sa nadýchol a vliezol som dnu

Pod nohami prach, po skalách liezli jašterice a ja som sa rozhodol preskúmať Lyrbe na vlastnú päsť. Dovtedy v čulej konverzácii so Sabine, ani jeden z nás nechcel búrať atmosféru tohto miesta rečami o ničom. Vyliezol som schodmi na druhé podlažie agory, keď som asi o sto metrov zahliadol v kopcoch ďalšiu budovu. Po pár krokoch smerom k nej som po ľavej strane nachádzal ďalšie a ďalšie stále stojace budovy, ktoré neboli sprvu vôbec viditeľné.

Napríklad dom, v ktorom vyrástli dve obrovské borovice. Keď som vošiel dnu, v zemi som uvidel dve diery. Dom mal aj spodné podlažie. Bolo však zasypané a nedalo sa ísť nižšie.

Kúsok od domu, ktorý bol označený ako kúpele, som našiel miesto, kde sa dalo zísť na nižšie podlažie. Zo zeme vytŕčali dva otvory, kadiaľ sa dalo vojsť dnu. Kedysi to museli byť dvere, teraz po zosuve pôdy sa tam ledva vedel prepchať dospelý muž.

Zhlboka som sa nadýchol a vliezol som dnu.

Po ľavej aj pravej strane sa ťahala chodba. Nevidel som kam, stena tmy mi bránila zistiť, kam vlastne chodba pokračuje. Vytiahol som z vrecka telefón, aby som na ňom zažal baterku. Vtedy som si uvedomil dve veci. Prvá, že som svoju sprievodkyňu nevidel a nepočul už minimálne pol hodinu, takže som tu úplne sám. Druhá, že netuším, čo vlastne uvidím, keď zažnem svetlo. Spomenul som si na všetky hororové filmy a v duchu som sa preklínal, na čo som ich pozeral.

Zobral som odvahu do hrsti a svetlo som zapol.

Vlastne ani neviem, čo som čakal. Že v tme uvidím kostlivca v plnej zbroji, ktorého vyruším z večného spánku a vyrúti sa na mňa? Alebo nejaké zviera, ktoré si tam urobilo svoju skrýšu? Chodba bola v skutočnosti iba prázdna obdĺžniková miestnosť, ktorej rohy boli skryté pred svetlom a teda úplne tmavé. Vyliezol som von a snažil sa spomaliť svoj dych.

Miest, ako toto, bolo v celom meste mnoho. Napríklad galéria pod agorou, kde ešte stále boli úlomky pôvodnej mozaiky a lemovali ju temné otvory po miestnostiach. Alebo zosypaný mlyn s odhalenými mlynskými kameňmi. Miesto, ktoré vyzeralo ako krypta, ktorú niekto nedávno zasypal kamením. Alebo miesto, kde zo zeme vytŕčali tri kamenné polkruhy a moja myseľ už videla Hviezdnu bránu.

Po vyše hodinovom túlaní som nakoniec našiel svoju sprievodkyňu. Stála pred vstupnou bránou a ťukala do telefónu.

Neviem, čo mi vtedy povedala, ale viem, že atmosféru tohto miesta som vstrebával ešte niekoľko hodín.

Prečítajte si tiež: Reportáž: Na bazáre v Manavgate. Pozor na takýchto tureckých obchodníkov Čítajte 

Pravidlá pre spoluprácu medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť na tomto odkaze.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu