Lúčime sa s personálom hotela v Amritsare a vyrážame na cestu. Netrvá dlho, po asi päťsto metroch vidíme miestnu raňajkovú "reštauráciu", kde nám takmer až na sporáku sediaci kuchár pripravuje vynikajúcu omeletu s chlebom a špeciálnym čajom.
Personál kmitá ako o život, samozrejme, že naša objednávka bola opäť domotaná a namiesto troch jedál dostávame jedno. S úsmevom objednávame zvyšné dve a s chuťou sa najeme.
Platba 370 rupií, čo je asi 6 dolárov, musí smerovať do ruky pána v žltom tričku, ktorý sediac na bambusovej stoličke nohami silno zviera veľký kovový trezor s tržbou. Musíme sa s ním odfotiť, poďakujeme za skvelé raňajky, rozlúčime sa a smerujeme ďalej na indicko-pakistanskú hranicu Attari-Wagah.
Po ceste neodoláme ešte jednému veľkému trsu zrelých banánov a míňame posledné rupie na miestnej pumpe.
Hranica medzi Indiou a Pakistanom je upravená a čistá, na indickej strane vybavujú naše dokumenty vcelku svižne a v priebehu hodiny a pol sme na pakistanskej strane, na ktorej najdlhšie trvalo vybavovanie carnetu.
Každý štát nám do carnetu dal na strane či už vstupnej alebo výstupnej dve pečiatky, ale pakistánsky úradník, hoci veľmi milý, trval na tom, že nám jedna pečiatka musí stačiť. Nepomohlo ani pol hodinu ho presviedčať a ukazovať mu ostatné potvrdené strany, tak sme to nakoniec vzdali.
Pomaly odchádzame k autu a pýtame sa, na aké ďaľšie kontroly máme ísť a nechce sa nám veriť, keď počujeme tretíkrát "You can go". Nemáme čo schovávať, ale bez prehliadky auta a batožiny sme odchod z hranice naozaj nečakali.
Už po prvých minútach jazdy krajinou máme vzácne rovnaký názor na krajinu a obyvateľov tejto časti: všade čisto, doprava koordinovaná, príjemné a ohľaduplné obyvateľstvo.
Sledujte postup expedície Vietnamsko.sk
Dohodnuté stretnutie na honorárnom konzuláte v Lahore si vážime, snažíme sa na mieste byť čím skôr, aby sme získali potrebné informácie o bezpečnosti prejazdu krajinou. Pred pár dňami sa totižto opäť rozpútala menšia lokálna vojna medzi Indiou a Pakistanom.
Doslova to volajú "vojenská vojna", do ktorej nechcú zaťahovať civilné obyvateľstvo a strohé informácie nám nepomáhajú v zorientovaní sa, preto sa snažíme získať čo najviac informácií na tom najpovolanejšom mieste, u honorárneho konzula, pána Malika Muhammada Asifa.
Všetci o ňom rozprávajú s úctou a z fotografií na konzuláte začíname chápať prečo, množstvo osobností, s ktorými je pán Asif odfotený sa nevidí len tak ľahko.
Prišli sme si po bezpečnostné rady, hneď sme však pohostení džúsom, vodou, čajom a všetko to prebieha prirodzene, nenútene, ako keby sme boli dlhoroční priatelia pána konzula. Dostávame všetky potrebné informácie, zisťujeme podrobnosti o doprave, cestách, prípadných problémoch.
Chceme sa poďakovať a vyraziť na cestu, keď nás volajú na večeru. Wau. To, čo nás na stole čakalo reprezentovalo typickú pakistanskú kuchyňu a nikto z nás nemal najmenšie výhrady, okrem hostiteľa, ktorý sa zaujímal, že prečo nám nechutí, keď už po troch jedlách nejeme. Vysvetlenie, že sme skutočne dobrotami napráskaní napokon akceptuje. Zostáva iba opäť vyjadriť veľké "SCHUKRIA" za všetko /prirodzene je to Ďakujem/.
Z Vietnamu do Bratislavy za 30 dní?
Pätica cestovateľov na jednom aute a jednej motorke chcela dokázať, že áno. Sledujte ich cestu.
Už len štyria kamaráti na ceste z juhovýchodnej Ázie do Bratislavy autom a bez motorky. pokračuje v Expedícii Vietnamsko. Po Indii ich čaká Pakistan či Irán. Budú ich zážitky za to stáť?
Cesta sa uskutočňuje aj vďaka vydavateľstvu Petit Press a denníku SME, poisťovni UNION, ORANGE, Motoshopu Žubor a Viza travel.
Autor: vietnamsko.sk