Z Vietnamu na Slovensko za 30 dní? Expedícia Vietnamsko to stihla za 27 dní, 1 hodinu a 2 minúty. Toto je ich cesta.

29 Sme doma

Dorazili sme. Trvalo to len 27 dní, 1 hodinu a 2 minúty. Prešli sme 16.631 kilometrov, spravili stovky fotografií a videí.

28 Do skorého videnia Ázia

Ráno na tureckom pobreží Marmarského mora, niekoľko kilometrov za Istanbulom, bolo sviežo, skvelých 16°C. More je o päť stupňov teplejšie a my sme nabudení na posledné dva dni priameho presunu domov. Už vieme, že keby sme chceli, tak sme doma tesne po polnoci. Nechceme sa ponáhľať na úkor bezpečnosti, skôr sa rozhodujeme pre natočenie odpovedí pre našich fanúšikov, za ktorých otázky a sledovanie našej cesty ďakujeme.

Krátko po desiatej hodine sme už na diaľnici, zo zvyšnej vzdialenosti 1490 kilometrov pomaly robíme trojciferné číslo. Keď na našom expedičnom telefóne svieti vzdialenosť do Bratislavy už iba 1000 kilometrov, tak celá posádka auta napäto čaká na magické tri deviatky. Ten kilometer bol asi náš najdlhší v živote, ale presne o 15:21, ešte na bulharskom území, prichádza vytúžený okamih.

Prechod Bulharskom si spríjemníme obedom pri Sofii, v srbskom Belehrade sa večer zastavíme na jedno pivko s poslednou spoločnou expedičnou večerou. Zajtra si dáme hamburger v Budapešti a neskorý obed v Bratislave

27 Takmer doma

Upršané a studené ráno nás utvrdilo v tom, že sme blízko Európy. Ešte predvčerom v Iráne sme sa potili, dnes už všetci obliekame dlhý rukáv a nohavice. Prechod medzi letom a jeseňou sme zažili v priebehu jedného dňa. Pred sebou máme posledných pár tisíc kilometrov, a aj keď už sme mysľou doma, aj tie posledné "kroky" na ceste musia byť ostražité. Zvuk dažďa v aute a výhľad na Čierne more je uspávajúci.

Onedlho nás však prebúdza ďaľšia z nádherných horských ciest. Dlhé zákruty, kvalitná vozovka, nekonečný výhľad na jednej strane, ostré skaly na druhej. Pre tých z nás, čo sme ešte v Turecku neboli, je to jeden z pohľadov, ktoré nám ostanú pred očami ešte dlho. 

Domov sa ponáhľame opatrne, a podľa predpisov, počas dnešnej jazdy prechádzame okolo policajného radaru aj 15 krát. Značenie na cestách je vynikajúce, a dáva zmysel (50-tka tam kde má byť a podobne). Je to príjemná zmena oproti tomu, čo sme zažívali počas prvých dní v Ázii.

Kilometre nám ubiehajú až po Istanbul, kde prichádzame do večernej zápchy. Síce to máme nasmerované mimo centra, cez severnú diaľnicu  mostom cez Bospor, ale výjazd z mesta ideme krokom.

Zapíname car-wifi od Orange-u a posielame domov každodennú správu a fotografie. Správy od rodiny a priateľov si medzi sebou nahlas čítame. Dobrý pocit z toho, že nás celý čas sledovali online raz dva zmaže frustráciu z toho, že stojíme.

26 V Turecku skoro ako doma, až na ploty a zátarasy

Tesne po desiatej hodine večernej sme dorazili na iránsku stranu hraničného prechodu. Striktné ukazovania policajtov a vojakov nám opäť potvrdzujú profesionalitu a neústupčivosť v žiadnom ohľade a dostávame sa k prvým papierovačkám ohľadom nás aj auta.

Maťo šoféroval auto, zvyšok tímu musel absolvovať prechod pešo, každý máme teda inú skúsenosť. My naľahko bez batožiny iba s pasom v ruke sme sa prechádzali labyrintom prechodu a v priebehu desiatich minút sme boli vybavení už aj na tureckej strane. Maťo zatiaľ ukázal iránskym vojakom auto, tí ho skontrolovali a poslali na tureckú stranu, kde bola už kontrola dôslednejšia, keďže sa jednalo o vstup do krajiny. Po pol hodine sa ale všetci stretávame na rovnakom bode a plní nadšenia, ako to rýchlo a hladko prebehlo stojíme pred výstupnou bránou.

"Mister, go back" zaznelo nekompromisne od tureckého vojaka. Nieeeeee, zarezonovalo v našom vnútri, pretože kedykoľvek sa máme vrátiť o jeden meter, stojí nás to hodinu nášho vzácneho času. "Insurance" (poistenie) a ukazuje na auto. Vydýchneme si, nájdeme zelenú kartu, odovzdáme ju a o 23:11 sa na pozdrav "Welcome" otvára brána do Turecka. V Turecku sa šoféruje takisto na pravej strane strane, po tisíckach kilometrov naľavo sme sa zotavili na iránskych "pravých" stranách a Turecko je už lahoda. Navigácia nás vedie smerom k hotelu vzdialenému takmer štyridsať kilometrov, na začiatku mesta odbočujeme podľa inštrukcií doľava.

V tme ťažšie rozoznávame po obidvoch stranách cesty ploty s ostnatým drôtom, svietia na nás svetlá a nahlas nadávame na tých, ktorí to takto hlúpo nastavili. Zrazu je krížom cez cestu odparkovaný obrovský obrnený transportér a my zneistieme. Vošli sme do neoznačenej vojenskej zóny, v ktorej sa opatrne otáčame a pozvoľna, pripravení na akýkoľvek zásah vojakov, sa vraciame na hlavnú cestu.

Cesta do hotela už prebehne bez väčších problémov, zoznamujeme sa s policajnými zátarasami, označením jednosmernej cesty pomocou v asfalte uložených ostňov a už sme pri hoteli. Miestny exot kúsok od kontajnera zapaľuje veľkú obývačkovú sedačku a my dúfajúc, že ďalšie na rade nebude naše auto odchádzame na izby. Na raňajky od rozospatého recepčného čakáme asi hodinu, ale jeho výber miestnych produktov si pochvaľujeme aj v aute, kde sme nasadli asi okolo desiatej.

Dlho sme v ňom nesedeli, blízky pneuservis nám dal nádej na otočenie z vnútornej strany zodratej pneumatiky z indických ciest. Tam sme totiž spozorovali zmenu geometrie, ale prvá možnosť kde sme to reálne vedeli riešiť bol až Irán. Majiteľ pomohol, my sme zaplatili vypýtaných 5 amerických dolárov a spokojne sme pokračovali v našom mesačnom road-tripe.

Turecko, teda aspoň tie časti cez ktoré ideme k Čiernemu moru, je nádherná krajina. Zvrásnenie jednotlivých vrstiev vytvára úžasné scenérie, každú chvíľu chceme stáť, fotiť, filmovať a lietať, veľmi silno nám pripomína Slovensko. Cesty sú väčšinou vo výbornom stave, mestá sú čisté, výstavba v nich napreduje míľovými krokmi. Naša cesta vedie cez veľké množstvo tunelov, kratších, dlhších. Najdlhší, čo sme si všimli mal takmer 2 km. Exoticky znejúce názvy tunelov, ako Üzkürtun Tüneli, vodné priehrady, ktorú lemuje horská cesta, a zapadajúce slnko pôsobí famózne. Máme radosť v akej časti krajiny sa nachádzame.

Podvečer pred príjazdom do prímorskej oblasti nás v meste Ketençukuru mávnutím ruky posúva vpred policajno-vojenská kontrola. Keď zblízka zbadajú na našom aute značky, okamžite svoje rozhodnutie menia, ozbrojený vojak nám skáče do cesty a zastavujú nás na kontrolu pasov. Čudujú sa vízam z predošlých krajín, počujeme len udivené: "Pakistan?" Pýtajú sa na naše zamestnania a po pár minútach nás s úsmevom posielajú ďalej. Jednu vec robíme pri kontrolách automaticky, zasvietime v interiéri svetlo /samozrejme večer/, stiahneme okná na tej strane odkiaľ sme "vyšetrovaní" a milo s úsmevom pozdravíme "Dobrý večer." Funguje to na sto percent, nikde sme problém nemali, v Pakistane sme to dopĺňali aj vrúcnym obojručným podaním ruky.

Hotel ktorý sme si vytipovali cez internetový portál booking.com je asi 50 metrov od brehu Čierneho mora, cena je priaznivá, tak sa ideme ubytovať. Cena z portálu už neplatí, dajú nám omnoho vyššiu, ale Peťo sa nedá a razantne dohodne cenu ešte lepšiu ako bola na internete. Izby sú pekné, čisté, výhľad bude ráno priamo na more. Rovno pred hotelom je stánok s pivom. Večera v reštaurácii s rybami na pešej zóne uzatvára dnešný deň a spolu dávame Turecku veľké vyspelé a čisté plus.

25 Nekonečné Iránske cesty

Dnešný deň sme poňali od začiatku ako určený na presun, chceli sme odjazdiť čím viac kilometrov Iránom smerom na tureckú hranicu. Cesta dva a dva prúdy je tu ponímaná ako bežná, rýchlostný limit je 95 km/h cez deň a 85km/h v noci a povrch je ako na našich diaľniciach.

Diaľnica je zase tri a tri prúdy, povrch výborný, dalo by sa švihať omnoho rýchlejšie ako povolených 120km/h. Policajti sú na každom kroku, radary sú stacionárne aj prenosné. Už nás aj raz zastavili, že sme prekročili limit o 5km/h, pohybom ruky nám vysvetlili, že máme spomaliť a pustili nás ďalej.

Jazdíme všade podľa predpisov, ale stúpania a klesania iránskych ciest občas zmenia našu cestovnú rýchlosť, keďže nemáme tempomat.

Diaľnica po ktorej ideme smeruje takmer stále cez púšť, výseky v krajine, kadiaľ cesta vedie sú miestami dychberúce. Na jednom takom mieste zastavujeme, musíme vytiahnuť našu lietajúcu hračku a vylietať jednu celú batériu, čo je 20 minút záberov nádhernej krajiny.

Pokračujeme v ceste do mesta Tabriz, kde sa chceme pozrieť na jeden z najstarších bazárov v Ázii, ktorého výnimočnosť potvrdzuje aj zaradenie do pamiatok Unesco. Od začiatku však tušíme, že moslimský sviatok, ktorý práve prebieha, nám neumožní uvidieť Bazár otvorený.

Pešo prechádzame mestom, ktorým prúdia húfy domácich oblečených v tradičných sviatočných čiernych odevoch. Sme raritou, tak ako takmer všade, nenavštevujeme typické turistické miesta. Môžeme si teda ”vychutnávať" usmievavé pokrikovanie po nás, každú chvíľu otázku "Hello, how are you?” no po odpovedi sa rozhovor vždy končí.

Málo Iráncov hovorí po anglicky, musíme sa teda dohadovať rukami-nohami, či už je to v obchode, na pumpe alebo v hoteli.

Dozvedáme sa informáciu, že hraničný prechod, ktorý máme naplánovaný je otvorený 24 hodín denne. Pred sebou máme ešte 181 kilometrov, je niečo krátko po siedmej hodine večernej a dali sme si za cieľ byť v Turecku ešte dnes.

12.10.2016 23:11 Znie to neuveriteľne, práve nám na tureckej strane povedali: WELCOME. Stihli sme to podľa plánu.

24 Ľudia v Iráne sú neuveriteľní

Už ráno sa ukázalo, akí sú ľudia v Iráne. Noc v hoteli sme strávili s tým, že ráno pôjdeme do centra mesta Bam, a skúsime vymeniť nejaké doláre či eurá za rialy. K tomu sme sa však nedostali. Pri balení našej batožiny do auta sa okolo nás zišiel celkom slušný dav.

Hostia a zamestnanci hotela sa nás neustále vypytujú odkiaľ sme, čo tu robíme, kam ideme. S úžasom na ich tvárach im vysvetľujeme cieľ našej cesty, 15.000 kilometrov za 30 dní, na vlastnom aute, naprieč Áziou. V skratke dodávame aj situáciu s hotelom, a hneď sa zopár z nich ponúkne, že oni nám peniaze radi zmenia hneď.

Ešte pred tým, než zjednávame pomer dolár : rial, dostávame do rúk presne toľko, koľko nám včera z ceny hotela chýbalo. Protihodnotu v dolároch, ktorú im dávame odmietajú so slovami, že sme ich hostia. Prekvapení vyjednávame pomer na zmenu väčšieho množstva, a keď súhlasia s výmenou výhodnejšou ako tou, ktorú sme robili včera, meníme si hotovosť, ktorá by nám mala vystačiť na celý náš pobyt v Iráne.

Mesto Bam ale navštevujeme aj tak, pretože sa tu nachádza jedna zo svetových pamiatok Unesco: najrozsiahlejšia stavba z nepálenej hliny. Chceli by sme si spraviť zopár záberov zo vzduchu, a tak anglicky nehovoriacemu strážnikovi ukazujeme našu "lietajúcu hračku".

Vyberá mobilný telefón a za pár sekúnd nám ho núka do rúk, hovoriac: "English". Nevedno s kým presne, ale dohadujeme si podmienky letu a o chvíľku je už náš dron vo vzduchu. Stavba je rozsiahlejšia ako sme si predstavovali, sme veľmi radi, že máme možnosť vyhotoviť aj takéto zábery. Za pár minút je dolietané, a vyrážame na cestu.

Jednu záhadu sme zatiaľ nerozlúskli. Akým spôsobom si vojaci a policajti zvolia, či nás cez checkpoint pustia mávnutím, alebo nám prezrú batožinu. Každých približne 100 kilometrov prechádzame kontrolným bodom. Niekedy nám stačí spomaliť, usmejeme sa, kývneme na pozdrav a ideme ďalej. Inokedy je kontrola veľmi dôkladná, začíname pasmi, končíme rozbalovaním batožiny.

Aj napriek takýmto zastávkam sme odkrojili zo zostávajúcich kilometrov poriadny kus. Kvalitná vozovka a malý počet áut na cestách kvôli štátnemu sviatku Tasu’a nám umožnili precestovať až vyše 1000 kilometrov. Samotná cesta je niekedy až uspávajúca, medzi mestami je krajina pustá, suchá, jednofarebná a diaľnice rovné, a monotónne. 

Na takýchto kvalitných cestách sa prejavia aj tie menšie problémy s autom, ktoré sa nám za predošlých 10 tisíc kilometrov podarilo nazbierať. Geometriu zadnej nápravy je potrebné po ťažkom teréne v Indii napraviť, tak zastavujeme na odpočívadlách a dúfame, že ešte nájdeme otvorený aspoň jeden autoservis. To šťastie nemáme, a tak po príchode na hotel sa Vlado s Ferom púštajú do práce.

Okrem šťastia pri hľadaní nemáme ani správne nástroje, na takéto opravy sú jednoducho priveľké aby sme si všetko mohli zobrať zo sebou. Aj napriek macgyverovským schopnostiam Vlada sa problém so zadným kolesom nepodarilo odstrániť.

Pýtame sa recepčnej, či by nám vedela poradiť, kde sa v okolí môžme navečerať, najlepšie lokálnej stravy. Aj teraz dostávame odpoveď: "všetko je zatvorené kvôli sviatku”. Odporúča nám skúsiť maličké potraviny na druhej strane cesty. Kým sa vrátime s rybacími konzervami a chlebom, na recepcii nás čaká teplá večera. Akékoľvek množstvo peňazí za objednané a donesené jedno odmietajú. Ľudia sú tu neuveriteľní.

23 Pakistan vs. Irán, a ako sa stravovať

Ranný odchod o 7:00 s ozbrojenou Levies eskortou nám dáva nádej, že ešte dnes prejdeme pakistansko-iránskou hranicou, ktorá je otvorená medzi 8:00 - 16:00. Ideme presne podľa tempa, ktoré nám udávajú naši ozbrojení priatelia a po absolvovaní 294 kilometrov rôznych povrchov sa ocitáme priamo na hranici tesne pred dvanástou hodinou pakistanského času.

Posledné tri kontroly nás v priebehu hodiny posúvajú pred na iránsku stranu. Máme pocit, že sme v inom svete, všetko je tu také kultivovaného a čisté, že sa cítime ako naspäť v Európe. Ihneď nám ponúkajú vodu, Vladovi sa ale zacnie za priateľskými gestami z Pakistanu, za priamosťou, s akou poctivo vybavujú všetky povinnosti z hlineného kontrolného postu a aj na čaj, ktorý sme dostali na jednom kontrolnom stanovišti do špinavých šálok, ale so cťou, že nás môžu ponúknu .

V Iráne je cítiť profesionalitu, ale zároveň aj odmeranosť. Všetko má svoje pravidlá a nič sa nedeje bez kontroly a presného postupu. Naša batožina putuje kompletne z auta von, každé zariadenie musí byť vyskúšané, či to náhodou nie je zneužitá atrapa. Sme ubezpečovaní, že to čo sa deje v Pakistane v Irane určite nehrozí. Žiadne eskorty, žiadne kontroly a máme sa tešiť na ich krásnu krajinu.

Po približne dvoch hodinách sa konečne dostávame preč z hraničných kontrol, pri východe ešte zbadáme bankomat a s nádejou a tromi rozličnými kartami k nemu pristupujeme. Našim sprievodcom predpokladaný neúspech je potvrdený a bez peňazí pokračujeme pešo k autu. Tam nám vojenská eskorta, ktorú podľa predošlých tvrdení vôbec nepotrebujeme, odoberá doklady od auta a naše pasy. Nevzpierame sa, sme na to už naučení z viacerých krajín.

Vyštartujeme a o tristo metrov ďalej zastavujeme na výstupnej hraničnej kontrole, prichádza k nám vojak zo sprievodného auta a požaduje od nás Carnet a pasy. Zdesenie v našom aute nabralo neskutočný rozmer, bez pasov a dokladov od auta, ktoré nám zobrali 300 metrov predtým sa nedostaneme nikam!

Silno argumentujeme, že ich majú oni, čo sa po prezretí ich auta potvrdilo, len oni na to zabudli, že nám ich zobrali. Následne sa snažíme si všetky doklady ponechať, čím sa strhne vášnivá hádka o to, kto bude mať so sebou naše doklady.

Po desiatich minútach však kapitulujeme, nechávame im pasy a pokračujeme ďalej. Kontrolné body sú v Iráne vojenské s jemným náznakom priateľstva, stačí sa usmiať a zdvihnúť pravú ruku, v ktorej by nemala by  žiadna technika.

Sú veľmi hákliví na fotografovanie a filmovanie, samozrejme pokiaľ to nerobia oni. Treba si v celej krajine počínať veľmi opatrne, čo sa tohto týka. Na každú fotku, alebo záznam je odporúčané sa dopredu pýtať, takže sa tým riadime už od prvého kontaktu s krajinou.

Prichádzame do mesta Zahedan, na čiernom trhu sa nám darí vymeniť americké doláre za iránske rialy v kurze 1:35.000 po dlhých dohadovaniach. Iránci volajú svoju menu aj "tuman", ktorý je ochudobnený o jednu nulu, takže pri prvej ponuke od veksláka na 3.200 skoro odpadávame. Keď sa ukáže, že to je vlastne 32.000, tak iba vyjednáme kurz a môžeme ísť jesť.

Tak ako celý čas nášho road-tripu, tak aj dnes uprednostňujeme malú jedáleň na ulici pred ponúkanou luxusnou hotelovou reštauráciou. Grilované kurča, kozia pečienka, paradajky a k tomu skvelý nekvasený chlieb zmiznú zo stola závratným tempom. V jedálni sa striedajú ľudia a my sme presvedčení, že Peťova voľba bola správna v každom ohľade. Jeho odporúčanie, aby sme chodili jesť iba do tých miest, kde je veľký pohyb ľudí sa už niekoľkokrát ukázalo ako naozaj opodstatnené.

Po večeri ideme natankovať, míňame asi piatu pumpu a náš sprievodca stále tvrdí "No diesel", na čo sme my už znervózneli a informácie o nafte zistené už na Slovensku sa potvrdili - proste nafta je problém. Riešenie je v okrajových štvrtiach miest, kde na pumpách tankujú nákladné autá. Natankovať sa dá iba v prípade, ak máme identifikačnú kartu, ktorú samozrejme nemáme, ale požičia nám svoju šofér vedľa stojaceho nákladného auta.

Natankujeme nádrž doplna, 52 litrov a zaplatíme 8 dolárov. Nie je to preklep, platíme OSEM dolárov. Celý vysmiaty nasadáme do auta a smerujeme na mesto BAM, kde máme naplánovanú rannú prehliadku Unesco pamiatky Bam Castle.

22 Ako sme potrápili eskortu našim dronom

Sme vďační za ubytovanie, na chodbu posadený ozbrojený policajt nás uchránil a my sme sa skvele a bezpečne vyspali. Raňajky sme si kúpili na trhu, samozrejme s ozbrojeným sprievodom, pobalili sme sa do auta a vyrazili na cestu do mesta Quetta, ktoré leží blízko hraníc s Afganistanom.

Za hranicou mesta nás odovzdali na "check poste" a naša nebezpečno-bezpečná cesta smerom na Irán môže pokračovať. Pomaly stúpame k horám, fotíme a natáčame prírodné scenérie dúfajúc, že budeme môcť aj polietať a priniesť vám zábery z vtáčej perspektívy vďaka našej "lietajúcej hračke", ako sme si ju obozretne nazvali.

Všetky informácie, ktoré sme si pred samotnou cestou zistili jednoznačne hovorili, že akékoľvek lietajúce kamery nie sú v Pakistane povolené. Náš včerajší hostiteľ nám síce povedal, že to nie je problém, ale máme sa spýtať eskorty a nemáme natáčať vojenské alebo policajné body. Ťažko sa to dá splniť, keď na každom kroku je vidno takýto jasne identifikovateľný bod a my o konflikty a pobyt vo väzení naozaj nemáme záujem.

Priamo pri jednom kontrolnom bode, keď sa policajti menili, bola však úžasná možnosť natáčať v kaňone a museli sme sa ich na možnosť lietania spýtať. Vyvolalo to veľa otázok v reči Urdu, a keďže nikto zo sprievodu nehovoril po anglicky, museli sme sa dohovoriť rukami-nohami. Okamžite po vybalení z obalu, keď zbadali že tá biela vec má štyri vrtule, začali telefonovať. Našťastie výsledkom bolo súhlasné "Dži Dži" a mohli sme vzlietnuť. Maťo takto bezpečne ešte nepilotoval, mal okolo seba asi desať policajtov pripravených strieľať s nabitými samopalmi.

Naša cesta zo Sibi cez Quetta do Taftan meria skoro 800 kilometrov. Vieme že to nedáme ani so sprievodom, ani bez neho za jeden deň. Väčšina ciest je vo vynikajúcom stave, ale nevymeníme bezpečnosť za rýchlosť. Rovnako ako včerajšie hliadky, aj dnešné sa menia spolu s dopravnými prostriedkami, takže občas ideme 40 km/h za motorkou a občas 130 km/h za novou Toyotou Hilux. Ležérne položené automaty AK47 na kolenách našej eskorty mieria z ložnej plochy ich auta smerom von, priamo na nás. Rozprávame sa v našom aute o tom, koho by trafila guľka, keby zlyhala zbraň a vystrelila.

Na každom kontrolnom bode sa musíme zapísať, už sme ich absolvovali asi dvadsať, keď žiadame sprievod o zastávku na natankovanie. Pumpa na ktorej stojíme má rozbitý mechanický číselník, ale podľa nášho odhadu meria správne a platíme za 52 litrov nafty 2860 pakistánskych rupií, čo je málo cez 24 eur. Spomíname si na Janove slová v Bratislavskej pripravke, že pohonné hmoty budú na tejto ceste tou najmenšou záťažou.

Je práve sedem hodín večer a náš trpezlivý eskort na modrej Toyote je s nami 48 km pred mestom Dalbandin, v ktorom by sme radi prespali. Nemáme žiadne informácie o možnom ubytovaní, nevieme či sa dá vybrať potrebná hotovosť. Toto mesto nám môže ešte spôsobiť v našich plánoch problémy.

21 Druhý deň v Pakistane

Pakistan nie je tá krajina, v ktorej sme si predstavovali, že si budeme dávať raňajky v posteli. Ale stalo sa, keďže hotelík na ktorom sme nocovali prvú  noc v krajine neponúkal inú možnosť. Tak nám, síce o pol hodiny neskôr ako sme boli dohodnutí, donášajú "Pakistanské" raňajky. Posilnení domácou stravou vyrážame na pakistanské diaľnice.

Ďaľším prekvapením je policajná hliadka, ktorá pri nás zastavuje ani nie dve minúty potom, čo sme sa rozhodli zastaviť sa na toaletnú prestávku. Ako sa už na takýchto dlhých cestách stáva, nie vždy sa podarí nájsť odpočívadlo, ubytovňu či reštauráciu po ceste, tak to iba odstavujeme pri krajnici. Hliadka sa iba ubezpečuje, že sme v poriadku a nepotrebujeme pomoc, a ide sa ďalej.

Niekoľko sto kilometrov do mesta Jacobabad nám ubehlo rýchlejšie ako sme plánovali, a tak sa rozhodujeme, či neísť ešte o mesto bližšie ku hranici s Iránom. Poslednou provincou Pakistanu, ktorú navštívime je Balochistan. Naše informácie o nebezpečí, ktoré tu na cudzincov môže číhať nám potvrdzuje aj kancelária konzula, a hľadáme policajnú stanicu. Do piatich minút nám sú pridelení samopaľmi ozbrojení motorkári, ktorí sa ale pred odchodom s nami chcú odfotiť.

Každých pár kilometrov sa naša stráž strieda za inú - raz je to motorkár, inokedy auto plné strážnikov. Striedanie prebieha na naše prekvapenie veľmi hladko, na každej stanici nás ďalšia hliadka už čaká, z tej predošlej nám len kývnu: "choďte, chodťe". Za tých pár minút na policajnej stanici v Jacobabade sa do pohybu dalo niekoľko desiatok ľuďí.

S doprovodom to ťaháme až do zotmenia, keď nám jedna hliadka chystá prekvapenie: máme pokračovať sami. Do mesta to už nie je ďaľeko, tak sa na cestu s menšími obavami vydávame. Po pár kilometroch si nás ale odchytí ďaľšie vozidlo, za nami doslova priletí, blikajúc, trúbiac, pútajúc na seba pozornosť. Zjavne sme prešli nejakým checkpointom, ktorý sme si v tme nevšimli. Nedorozumenie sme si za pomoci telefonátu na koznulát vysvetlili, a spolu pokračujeme až do Sibi, kde prenocujeme.

Privítanie v chránenej ubytovni bolo na podmienky veľkolepé: pokiaľ nám pripravovali večeru, vymieňali sme si kultúrne zážitky a jední druhím predstavovali naše krajiny. Zisťujeme, že majiteľ ubytovne je režisér a herec, a má veľký záujem o folk našej krajiny. Ktovie, možno sa podarí dohodnúť aj nejaký výmenný pobyt tanečných súborov a prinesieme na Slovensko aj autentickú kultúru Pakistanu.

Od večere si nič viac nemôžme priať. Čerstvo pripravené, domáce jedlo rýchlo mizne z našich tanierov a my sa s veľkým poďakovaním vydávame spať. To môžeme urobiť úplne v pokoji, pretože na chodbe pred našimi izbami je strážnik so samopalom. Nikto sa k nám dnu nedostane. Ale čo my von…

20 Schukria, Ďakujeme - prvý deň v Pakistane

Lúčime sa s personálom hotela v Amritsare a vyrážame na cestu. Netrvá dlho, po asi päťsto metroch vidíme miestnu raňajkovú "reštauráciu", kde nám takmer až na sporáku sediaci kuchár pripravuje vynikajúcu omeletu s chlebom a špeciálnym čajom. Personál kmitá ako o život, samozrejme, že naša objednávka bola opäť domotaná a namiesto troch jedál dostávame jedno. S úsmevom objednávame zvyšné dve a s chuťou sa najeme.

Platba 370 rupií, čo je asi 6 dolárov, musí smerovať do ruky pána v žltom tričku, ktorý sediac na bambusovej stoličke nohami silno zviera veľký kovový trezor s tržbou. Musíme sa s ním odfotiť, poďakujeme za skvelé raňajky, rozlúčime sa a smerujeme ďalej na indicko-pakistanskú hranicu Attari-Wagah. Po ceste neodoláme ešte jednému veľkému trsu zrelých banánov a míňame posledné rupie na miestnej pumpe.

Hranica medzi Indiou a Pakistanom je upravená a čistá, na indickej strane vybavujú naše dokumenty vcelku svižne a v priebehu hodiny a pol sme na pakistanskej strane, na ktorej najdlhšie trvalo vybavovanie Carnetu.

Každý štát nám do Carnetu dal na strane či už vstupnej alebo výstupnej dve pečiatky, ale pakistánsky úradník, hoci veľmi milý, trval na tom, že nám jedna pečiatka musí stačiť. Nepomohlo ani pol hodinu ho presviedčať a ukazovať mu ostatné potvrdené strany, tak sme to nakoniec vzdali.

Pomaly odchádzame k autu a pýtame sa, na aké ďaľšie kontroly máme ísť a nechce sa nám veriť, keď počujeme tretíkrát "You can go". Nemáme čo schovávať, ale bez prehliadky auta a batožiny sme odchod z hranice naozaj nečakali. Už po prvých minútach jazdy krajinou máme vzácne rovnaký názor na krajinu a obyvateľov tejto časti: všade čisto, doprava koordinovaná, príjemné a ohľaduplné obyvateľstvo.

Dohodnuté stretnutie na honorárnom konzuláte v Lahore si vážime, snažíme sa na mieste byť čím skôr, aby sme získali potrebné informácie o bezpečnosti prejazdu krajinou. Pred pár dňami sa totižto opäť rozpútala menšia lokálna vojna medzi Indiou a Pakistanom.

Doslova to volajú "vojenská vojna", do ktorej nechcú zaťahovať civilné obyvateľstvo a strohé informácie nám nepomáhajú v zorientovaní sa, preto sa snažíme získať čo najviac informácií na tom najpovolanejšom mieste, u honorárneho konzula, váženého pána Malika Muhammada Asifa. Všetci o ňom rozprávajú s úctou a z fotografií na konzuláte začíname chápať prečo, množstvo osobností, s ktorými je pán Asif odfotený sa nevidí len tak ľahko. 

Prišli sme si po bezpečnostné rady, hneď sme však pohostení džúsom, vodou, čajom a všetko to prebieha prirodzene, nenútene, ako keby sme boli dlhoroční priatelia pána konzula. Dostávame všetky potrebné informácie, zisťujeme podrobnosti o doprave, cestách, prípadných problémoch.

Chceme sa poďakovať a vyraziť na cestu, keď nás volajú na večeru. Wau. To, čo nás na stole čakalo reprezentovalo typickú pakistánsku kuchyňu a nikto z nás nemal najmenšie výhrady, okrem hostiteľa, ktorý sa zaujímal, že prečo nám nechutí, keď už po troch jedlách nejeme. Vysvetlenie, že sme skutočne dobrotami napráskaní napokon akceptuje. Zostáva iba opäť vyjadriť veľké "SCHUKRIA" za všetko /prirodzene je to Ďakujem/.

19 Prelet Indiou

Je pol deviatej ráno a po včerajšom náročnom presune sa zobúdzame oddýchnutí a s čistou hlavou dávame emocionálnu šancu krajine, v ktorej sa práve nachádzame. Dnes je to už piaty deň v Indii, sme otrlí voči trúbiacej doprave a pomaly sa posúvame vpred smerom na New Delhi.

Čím sme bližšie k hlavnému mestu, tým je menej neporiadku, krajina je silne poľnohospodársky založená a všade sa rysujú či už väčšie alebo menšie trstinové, banánové alebo ryžové polia. Farby sú úžasné, cez mraky presvitá slnko a polia hrajú všetkými odtieňmi zelenej. V každom mestečku alebo dedine lemujú hlavnú cestu predajcovia všetkého, od ovocia a zeleniny až po motorky.

Zastavujeme a kupujeme si trs banánov. Skvelá chuť sa dá opísať ťažko, necítiť škrob ako v u nás kúpených banánoch, sú sladké a samozrejme dužina vonia. Sme spokojní aj s cenou dvadsať rupií za dvanásť kusov, čo je niečo cez tridsať centov. Banány si môžeme vybrať od zelenkavých až po úplne zrelé žlté. 

Cesta nám príjemne ubieha, ideme po ceste 709 A, na ktorej štyroch pruhoch je natiahnutý nový asfalt a z dnešného dňa máme príjemný pocit. Šoféri všetkých možných dopravných prostriedkov sú tu ohľaduplnejší a doprava je plynulejšia.

Je 16:00 a ozývajú sa naše hladné bruchá, tak začíname intenzívne pátrať po miestnej reštaurácii. Treba hľadať hlavne reštaurácie s väčším množstvom ľudí, tu je väčšia záruka obratu jedla a tým pádom nižšie riziko odstáteho alebo pokazeného jedla.

V priebehu niekoľkých kilometrov takú nachádzame a púšťame sa do objednávania. Prvýkrát počas našej cesty sme množstvo neodhadli a totálne naprataní pikantnou papanicou sa ledva dovlečieme k autu.

Zostáva posledných 260 km pred cieľom našej cesty, mestom Amritsar, kúsok od indicko-pakistanskej hranice. Na hotel prichádzame tesne pred jedenástou hodinou večernou a spokojní s celým dňom odpadávame do postelí.

18 Späť v Indii, pred nami Pakistan

Rozlúštenie nočného tajomstva: O pol siedmej ráno nás potichu zobudil recepčný hotela, v ktorom sme sa rozhodli prespať, aby sme z hotela rýchlo odišli, lebo prichádza šéf. Zjavne si takto prilepšil k nízkemu platu, keď nás nepriznal majiteľovi. Naložili sme do auta všetky veci, ktorých máme neúrekom a po celý čas silnel dážď, ktorý nás sprevádzal až na hranicu Nepál-India. 

Prudký dážď pretrvával aj počas úvodného vybavovania nepálskych výstupných colných a pasových formalít, ktorých síce nebolo veľa, ale zabrali asi hodinu a pol. Úradníci boli milí, snažili sa, ale cestovateľov s vlastným autom tu často nemávajú. Pri hľadaní úradníka, ktorý má tú správnu pečiatku a je oprávnený podpísať nám Carnet (pas pre auto) sme mali možnosť vidieť celý dovozno-vývozný komplex z vnútra, keďže nás ním vodili skrz naskrz.

Na indickej strane sme si všetky formality zopakovali, ale pre istotu to všetko trvalo tri a pol hodiny a boli sme konečne s úsmevom vpustení na územie Indie. Vlastne na území Indie sme sa pohybovali celé 3,5hodiny, keďže už prvé dôkladné kontroly auta a batožiny sme absolvovali za tesnou hranicou týchto dvoch krajín. Na indickej strane, tesne vedľa vojenského ozbrojeného postu. Vlado prišiel do blízkosti ozbrojených vojakov, tí ho ponúkli sladkosťou, ktorú si práve rozdávali a s prstom na spúšti ho poslali ďalej od ich stanoviska.

Po objasnení prečo nás toľko kontrolujú "We're looking for drugs" sme sa všetci rozosmiali a mohli sme sa pripraviť na absolvovanie colnej deklarácie a kontroly, na ktorú sme sa mali presunúť približne 150 metrov dovnútra mesta. Začíname hľadať informačnú tabuľu "Customs Office". Totálne upchatý hlavný ťah v obidvoch smeroch nám v tomto vizuálne vôbec nepomáha.

Konečne sme zbadali vytúženú tabuľu a zostávame pri nej trčať asi dve hodiny, kým preveria platnosti všetkých dokumentov a VIN číslo automobilu. Už v priebehu prvých minút sa ukázala pohostinnosť, priniesli nám keksíky, vodu, čaj. Fero a Maťo boli aj označení typickou hinduistickou červenou bodkou na čelo, mali sme príjemný pocit, len to trvalo dlho. Túžime cestovať a nie sedieť na colnici, spoznávať krajinu, ľudí a zvyky a nie pozerať na ošúchaný stôl. 

Po dvoch hodinách konečne môžeme pokračovať v našej jazde mestom a po ďalších 300 metroch opäť očami hľadáme "Immigration Office". Túto procedúru zvládame hravo za pomoci ďalších úradníkov, ktorí zároveň vybavujú cestujúcich z autobusov. Kopy pasov na stole nás znervózňujú, ale všeto je vybavené asi za pol hodinu.

Na neprehľadnosť umiestnenia jednotlivých vybavovacích postov si treba dávať pozor - takmer na každom prechode a dôkladne sa informovať, čo je pre nás ďalší potrebný krok. Trochu nepozornosti a môže sa nám udiať, že po precestovaní celej krajiny sa budeme musieť vrátiť naspäť pre jednu pečiatku. Sadáme do auta a vychutnávame si väčšinou kvalitné indické cesty.

Po viac ako štyroch hodinách strávených na hraničných kontrolách sme opäť v Indii. Rýchlovka na nepálskej strane a zdĺhavá, kompletná prehliadka auta a batožiny v daždi na tej indickej. Po hranice s Pakistanom nás čaká vyše 1200 kilometrov, z ktorých konečne začíname ukrajovať.

Tankovanie v Indii je kapitola sama o sebe. Tak ako aj v ostatných ázijských krajinách kde sme tankovali nás kompletne obslúžia, začína sa to otázkou na množstvo. Namiesto platbou v hotovosti uprednostňujeme platbu kartou a naša protiotázka "Credit card?" nenachádza pochopenie už na štvrtej pumpe. Piata pumpa a súhlas s platbou kreditnou nám aj tak situáciu neuľahčuje.

Po natankovaní plnej nádrže platobný terminál vytrvalo odmieta tri rôzne platobné karty. Míňame posledné rupie a s pár drobnými sa púšťame hľadať bankomat. Tri za sebou z rôznych dôvodov odmietajú výber hotovosti. Štvrtý konečne funguje, vydáva potrebnú hotovosť a dáva nám šancu sa navečerať. Pomaly sa posúvame vpred v preplnenej premávke mesta Lucknow.

Tlačenica je z každej strany, je počuť trúbenie každého na každého. Dvojprúdová cesta je pre štyri automobily vedľa seba, míňame ťahajúce sa traktory, ktoré nasleduje valec na asfaltovanie vozoviek.

Ponechávam si pred sebou odstup asi meter od predošlého automobilu. Cez túto medzeru v krátkej chvíli prekľučkuje asi tridsať motorkárov. Malé asi sedemročné dievčatko uvidí naše auto, ide popri nás a búchaním na okno chce získať peniaze, vraj na jedlo. Nielen krásna príroda a pamiatky, ale aj toto je India.

17 Pokračujeme, už len štyria

Stretnutie s honorárnym konzulom, odovzdanie všetkých informácií a návšteva Jana v nemocnici. Taký bol náš posledný spoločný deň, ďalej už pokračujeme len štyria.

Ostať v Kathmandu už pre nás nemá zmysel, nijako nášmu kamarátovi pomôcť nevieme. Vydávame sa, už len autom, na západ. Aj keď je dobré byť opäť na ceste, trpký pocit z nešťastia, ktoré sa stalo, ostane s nami až do konca.

16 Operácia v Káthmandu a otázka, čo ďalej

Zobúdzanie v nemocnici nie je to, čo sme si pri plánovaní expedície predstavovali. Podľa lekárov v nočnej smene, ktorí Jana po príchode sanitkou prijímali, sa malo operovať už o siedmej ráno. Avšak ráno vysvitlo, že lekár príde do nemocnince až o desiatej.

Po krátkej konzultácii s lekárom, rýchlom CT ruky bolo opäť jedinou úlohou čakať. Následná štvorhodinová operácia bola utrpením aj pre blízkych doma, čakajúcich na správy z Kathmandu. To, čo si lekári vytýčili sa však podarilo, ostáva dúfať, že svaly, kosti a väzivá v ruke sa rozhodnú spolupracovať a za pár dní sa Jano bude môcť vrátiť domov.

Dnešnú dávku čakania pre Jana a Martina uzatvára neskorý príchod zvyšku tímu. Opäť spolu, sme radi, že operácia prebehla bez komplikácií. Na hoteli nás čaká rozhodovanie čo ďalej, ako zabezpečiť Janovi pohodlie a odlet domov, ako prepraviť havarovanú motorku domov a ako dokončiť expedíciu. Trasa domov nás vedie cez krajiny ako Pakistan, ktoré nie sú pre európskeho cestovateľa tie najbezpečnejšie.

15 Vážna nehoda v Nepále

V neprehľadnej zákrute v Himalájach sa stala vážna nehoda medzi našou expedičnou motorkou a dvomi protiidúcimi motorkármi.

Miestami nie je vidno ani na tri metre, prach je zvírený neuveriteľným spôsobom a iba občasný asfalt nám umožní zahliadnuť úžasné scenérie začínajúcich pohorí. Konečne sa dostávame na asfaltovú cestu a prach opadáva.

Bleskurýchly zásah miestnej polície, odvoz všetkých zranených do nemocnice a vypočúvanie všetkých nám zobralo chuť cestovať. Asistenciu spoločnosti Union sme žiaľ museli využiť a patrí im vďaka, za promptnú pomoc. Kiež by sme ju však nepotrebovali.

Martin išiel do nemocnice spolu so zraneným Janom sanitkou. Pôvodne zavolaný vrtuľník nepriletí, pretože je už po 18:00 a už sa nelieta. Očakávaný čas prepravy sanitkou do Kathmandu, hlavného mesta Nepálu, je tri až päť hodín po cestách, ktoré sú pre zraneného človeka utrpením. Polámaná ruka potrebuje operáciu.

Špecialista v Kathmandu ju plánuje vykonať zajtra. Jano aj keď s bolesťou, ale s úsmevom, odkazuje: Dávajte si všetci pozor na cestách. Vlado, Peťo a Fero pokračujú do ospevovaného mesta Pokhara, kde prichádzajú okolo 22:00. Nálada je na bode mrazu, náš tím je opäť rozdelený.

Prečítajte si viac o celom dni v Nepále >>

14 Pokračujeme Nepálom

Je dvanásty deň expedície a my sme sa konečne pohli z Indie smerom cez Nepál a ďalej. Mesto Shilliguri, v ktorom sme prespali predošlú noc (na obrázku), ležalo takmer na hranici týchto dvoch veľmi odlišných krajín.

Vynútený servis motorky bol naplánovaný na skoré ráno a vjazd s ňou do servisu susediaceho s vývarovňou bol šok pre majiteľa. Na najbližší rok bude hrdinom mesta, že takú motorku servisoval.

V priebehu pol hodiny sme vyrážali na hranicu, neustále sa sťažujúc na smrad, špinu a aroganciu na cestách. Takmer krokom sme absolvovali posledných pár sto metrov pred hranicou s obavami, koľko času nám opäť zaberú colné a pasové formality na obidvoch stranách.

Našťastie to netrvalo dlho, môžeme upalovať Nepálom.

13 Smer Nepál a hneď nehoda v Indii, už tretia

Vyrazli sme zo Shillongu ďalej, smer Nepál. Dúfame, že nás pustia cez hranice. Podľa mapy by sme dnes mali prísť na diaľnicu. Na asfalt sa veľmi, veľmi tešíme. Bude to príjemná zmena oproti včerajšej ceste, ktorá vyzerala ako testovací priestor delostrelectva. Nehovoriac o súvislom oblaku hustého štipľavého prachu, ktorý lemoval celú "cestu”. Jano s Peťom sa ho nadýchali na celý život dopredu.

Po predošlej prebdetej noci a bojom s bahnom to nebolo vôbec jednoduché. Jano rovno z motorky po dvoch dňoch vyliezol do sprchy kompletne oblečený v motorkárskom oblečení, a aj po 10 minútach z neho tieklo bahno. Dopriali sme si až šesť a pol hodiny spánku v posteli, čo nám výrazne zlepšilo náladu spolu s vidinou asfaltovej cesty.

O malú chvíľu sme mali menšiu nehodu. Trafil nás zboku nákladiak, ktorý sa rozhodol, že zmení pruh a nevadilo mu, že vedľa neho ideme my. Klasická arogancia miestnych vodičov nákladiakov - on ide a je na ostatných, kam sa uhnú. My sme nemali kam. Auto sme skontrolovali za jazdy vylezením z okien. Sme trochu odratí, jemne pokrčené plechy, ale nič zásadné. Ideme ďalej.

To bola už tretia nehoda v Indii. Raz nedobrzdil za nami skúter a trafil nás zozadu, oškrel nám kufor aj nárazník. Iný skúter v protismere nám zas trafil zadný blatník. Mimo Indie bola nehoda iba jedna v Barme - ťuknutie zboku so skútrom kompletne naloženým čerstvo natrhanymi banánmi. Bolo to bez následkov, lebo banány sú mäkké.

V Indii je to na cestách nebezpečnejšie, cítime sa tu zatiaľ najviac ohrození. Platí právo väčšieho, prípadne, kto má hlasnejšiu trúbu. Motorka sa má väčšinou kam pichnúť, ale s autom je to horšie.

 

12 Cez Bangladéš to nepôjde

Po totálne zničených cestách sme sa konečne dostali na hranicu s Bangladéšom. Indický úradník nás síce pekne pohostil čajom a keksíkami, ale musíme sa otočiť a celý Bangladéš obísť severom.

Po zdĺhavom telefonáte so svojím proťajškom zistil, že Bangladéš už Carnet (pas pre auto a motorku) neuznáva a do krajiny nás na nich jednoducho nepustia.

Veci sa aj takto môžu zmeniť, odkedy sme si cestu plánovali. Veľmi neradi, zničení po celonočnom trápení v blate, ale otáčame sa a hľadáme novú trasu severom.

 

11 Pokračujeme Indiou

Štyri hodiny sme museli čakať na hranici Barma-India. Ale konečne sme v Indii. Krajiná je stále pomerne hornatá, máme krásne výhľady. Cesty sú však také, že miestami ideme krokom. Bežne chýba aj polovica cesty, pretože je zosunutá po zráze aj na niekoľko sto metrov. Preto pomalšie tempo, nechceme sa tam skotúlať.

Arogancia vodičov nákladiakov nemá zdá sa vrchol, akoby im bolo jedno, či nás vytlačia v ústrety istej smrti. Niektoré zákruty sú čisté blato, úzke a vychodené na jedno auto, ďalej je zosunutá cesta a posádka má výhľad na stovky metrov takmer kolmého zrázu. Nároky na šoférov rastú a sústredenie musí byť maximálne.

V meste je to iná káva. Neriadený chaos bez pravidiel, špina a puch. Z dvoch pruhov urobia šesť, z nich je päť zrazu protismer. To všetko nás baví, treba to zažiť. Bojujeme ďalej, držte nám prsty!

10 Zostávame v Barme, hranice sme nestihli

Dnes sme plánovali prejsť do Indie, žiaľ už je jasné že to nestihneme. Hranice tu nie sú otvorené 24 hodín denne, večer ich zatvárajú.

Barma je neskutočne krásna, ale cesty má strašné. Aj napriek spolupráci motorky a auta cez vysielačku sa nám nedarí držať tempo, ktoré potrebujeme. Navyše cez hranice neprejdeme bez nášho prideleného "vládneho spoločníka", ktorý s nami už vôbec nestíha. Tak či tak ho musíme na hraniciach počkať.

Mali sme niekoľko nebezpečných situácií na cestách, najmä nákladiaky sa správajú šialene nebezpečne. Zaberú celu úzku cestu a neuhnú sa, ani nespomalia, je na každom vodičovi, kde sa uhne a ako. Často tak skončia skútristi v blate alebo v jarku pri ceste.

Dnes sme videli aj haváriu. Jeden skútrista zrejme zadriemal a zalietal si pár metrov mimo cestu. Nič vážne sa mu našťastie nestalo. Pomohli sme mu dostať skúter nazad na cestu a veselo pokračoval ďalej.

Pokračujeme tak po ceste barmsko-indického priateľstva a veríme, že zajtra nám bude cesta Indiou ubiehať rýchlejšie.

9 Tretí deň v Barme, hory nám nič nedarujú

Predošlý deň sme museli akútne meniť brzdové platničky. Bolo to vďaka náročným horským prechodom a vysokému tempu, ktoré si držíme. Krajina naokolo je stále nádherná.

8 Pokračujeme cez Barmu, pomaly, veľmi pomaly

Dnešné ponáhľanie sa začíme na hraničnom prechode - na thajskej strane odovzdáme dokumenty o vozidlách, ktoré sme získali pri vstupe do krajiny a prekračujeme malým mostom na barmskú stranu.

 Samozrejme vieme, že je tu na to, aby sledoval nás. Aj z takýchto dôvodov je Barma najdrahšiou časťou našej expedície. Za predošlé dni sme v priemere zaplatili do 20 dolárov na osobu (nocľah, benzín, strava). Jeden deň nás tu stojí viac ako tisícku pre všetkých. Iba za možnosť prejsť krajinou za 4 dni od nás žiadali 4100 amerických dolárov. Bez nocľahu, bez stravy a bez tankovania. Preto takáto cesta nie je možná bez sponzorov, akými sú denník SME, Orange, poisťovňa Union, Motoshop Žubor a Víza Travel.

Môžme si ale povedať, že dodržujeme predpisy, pretože maximálna povolená rýchlosť v týchto oblastiach je 32km/h. Dlho nám to však nevydrží. Sprievodca nám oznamuje, že po ceste máme most, ktorý o šiestej hodine večernej zatvárajú. Skúsenosti, ktoré sme doma nazbierali ako jazdci v Rally SR tu prišli veľmi vhod.

Prichádzame na most o hodinu neskôr, ale "náš vládny špión" vyťahuje zložku papierov, ktorá nám otvára závory na oboch stranách mosta a pokračujeme podľa plánu.

7 Barmou to ide pomaly, ale je tam krásne

Všetci sme sa zhodli, že je to zatiaľ najkrajšia krajina, ktorou prechádzame. Krásna príroda a vysoké hory lemujú našu cestu. Problém je, že cesty nie sú ani zďaleka tak priaznivé ako v Thajsku. Keď sme doháňali stratu, išli sme rýchlosťami ako na nemeckých diaľniciach a nebol problém. Tu to možné nie je.

Naša priemerná rýchlosť dosahuje asi 30 km/h a aj z toho sa veľmi tešíme. Ide to fakt pomaly. Cesty sú úzke, neprispôsobené, a aj keď po nich skoro nikto nechodí, rýchlejšie postupovať nevieme.

6 Krásne Thajsko za nami, pred nami Barma

Asi takáto je naša rutina cestovania: 'zabaliť, cestovať, rozbaliť, spať,' a dokola.

Ďalšie ráno, znova všetko balíme. Tretíkrát, odkedy sme spolu, riešime priestorový hlavolam: ako dostať batožinu pre piatich na mesiac, do jedného auta. Darí sa nám to stále rýchlejšie, na thajské diaľnice vyrážame zavčasu.

Opäť sme prekvapení z kvality ciest, čas stratený v Kambodži pomaličky dobiehame. Keďže v Ázii nie je samozrejmosťou, že hranice sú otvorené 24 hodín denne, rozhodli sme sa trošku zvoľniť tempo aby sme naše vozidlá nepoškodili. Musia vydržať ešte tisíce kilometrov, ktoré máme pred sebou.

Pohraničné mesto Sae Mai nás víta otvorenou náručou v podobe nočného trhu v plnom prúde. Tak ako niekoľkokrát počas predošlých dní, hľadáme niečo extrémne pod zub. Veľmi radi by sme ochutnali vyprážané škorpióny, kobylky a podobnú zver, ale ani tentokrát sme nepochodili.

Spokojní z prejdenej cesty, aj smutní - stále bez škorpiónov v žalúdkoch, prichádzame na ubytovňu a kolobeh začína: všetko rozbaliť, spať... 

5 Ako sme prešli Mostom priateľstva číslo 2

Ranné prebudenie bolo po nočnom plánovaní dosť nepríjemné. Ostré pálivé slnko, vysoká vlhkosť a únava boli iba slabým odvarom toho, že nás v noci chcel oklamať na cene za izbu nočný vrátnik. Zmiznutý satelitný telefón sme hľadali asi pol hodinu, kompletne prehľadaná batožina a vyprázdnené auto zostrilo vzťahy a nervozita stúpla. Upratovačka síce našla na izbe zapadnutý satelitný telefón, ale namiesto rýchlej akcie z jej strany si pokojne upratovala izby a Peťo ho našiel na jej vozíku.

Cesta z okrajovej štvrte Krampong Cham na štátnu hranicu Laosu a Thajska bola vďaka navigácii úplne zúfalá, točili sme sa cez celé mesto. Absolvovali sme všetky potrebné výstupné formality. Pre istotu nás na výstupe zinkasovali "two dollars one person" a s úsmevom nás vyprevadili smerom na thajskú hranicu, cez "Most Priateľstva 2".

Prešli sme dezinfekčnú zónu a okamžite sme sa zjavne stali turistickou atrakciou. Všetci boli milí a chceli nás vidieť, niektorí sa chceli aj fotiť, alebo si posedieť na motorke, akú ešte nevideli. Tak sme si prešli z okienka číslo 3 do 2 odtiaľ do 5, potom na kontrolné oddelenie jednotlivo prichádzajúcich, následne naspäť do 2, odtiaľ do 5 odkiaľ nás s úsmevom vyhodili, že nech ideme na 1.

Jazda na opačnej strane vozovky je pre väčšinu ľudí stresujúci faktor, ale Fero mal už skúsenosti z cesty do Londýna a Vlado odšoféruje asi aj traktor bokom. Rýchlo a drzo sme sa votreli do premávky a v priebehu pár minút nás už nikto nevedel predbehnúť. Pôvodná nešťastná strata sa začína znižovať, nechceme však stráviť všetok čas na ceste, čakajú nás naplánované zastávky, skvelé jedlo a aj potrebný spánok.

 Bolo pred polnovou, keď sme vchádzali po najazdených 740km do mesta Tak. Na prvej veľkej križovatke odbočujeme doľava a vidíme pouličnú reštauráciu. Kúsok za ňou je reklama na ubytovanie v malých bungalovoch. Po pár minútach je rozhodnuté, auto a motorka zaparkované a my ideme na večeru. Bolo presne 4:14, keď sme išli späť a o na 8:00 už bol naplánovaný budík.

 

4 Laos prekvapil, ale neužili sme si ho

Zvyšok cesty po prechode hraníc do Laosu uplnynul v zrýchlenom expedičnom rytme. Asi tak sme si to predstavovali počas plánovania pred príchodom do Ázie. Strava, šoférovanie, natankovať, šoférovanie, zastávka na fotodokumentáciu, šoférovanie, a dokola až do noci.

Týmto spôsobom sa nám podarilo prejsť celú trasu, ktorú sme si v Laose naplánovali. Prespíme v pohraničnom meste a zajtra už budeme odkrajovať z kilometrov v Thajsku. Len je nám veľmi ľúto, že sa musíme tak ponáhľať. Veľmi radi by sme sa vrátili k nezrýchlenému spôsobu cestovania a pozreli si miesta, ktoré sme si už mesiace vopred vyhliadli.

3 Divoké cesty Kambodže sú za nami

Úspešne sme sa dostali do druhej krajiny našej 30-dňovej cesty. Vrásky na čele nám občas priniesla kvalita kambodžských ciest. Presnejšie to, že na pár miestach neboli.

Po dažďovom období sa inak schodná prašná cesta premení na pascu na kamióny. Nelogický a arogantný prístup účastníkov dopravy tomu vôbec nepomáha. Polhodina státia nám stačila na to, aby sme po pohľade na zmätených domácich, zobrali kontrolu do vlastných rúk. Štyria Slováci pomáhajú riešiť dopravnú situáciu v Kambodži, to je niečo!

Hranica s Laosom nás prekvapila prázdnotou, žiadne rady kamiónov, minimálne čakanie na kontrolu dokumentov o vozidlách a vízach. Síce nás to stálo 2 hodiny a približne 30 amerických dolárov, bolo to jednoduchšie ako sme predpokladali.

2 Konečne spolu

Stretávame sa po polnoci - konečne vidieť kamarátov, auto a motorku. Dodalo nám to potrebnú energiu na nočnú prípravu vozidla (pripraviť veci na zbalenie, skontrolovať a zapnúť elektrické rozvody, nabiť dokumentačnú techniku, opraviť anténu pre vysielačky).

Prečítajte si, čo sme robili v Phnomphene >> 

Navštívili sme aj najväčší chrámový komplex Angkor Wat >>

1 Štart po zdržaní v Kambodži

Vďaka kambodžským úradom sa cestovanie zdržalo takmer o päť dní. Jano s Petrom mali v prístave vyzdvihnúť auto a motorku, ktorá dorazila už pred dvomi týždňami. Colníci ale potrebovali ďalšie papiere. 

Zvyšok tímu (Feri, Vlado a Martin) dorazil podľa plánu, dva dni po príchode Jana s Petrom. Mali čakať na vyzdvihnutie na hranici Kambodže a Vietnamu. Ale pre zmenené plány sa presunuli do hlavného mesta Kambodže (Phnom Pénh) autobusom.

Čakanie na odvoz si trojica krátila cestovaním. "Naša chuť pozrieť si pamiatky pešo sa stretla s podivením miestnych tuktukárov. Pozvánky na "city tour" na kolesách za pár dolárov sme odmietali každých pár minút. Dopravná situácia sa dá v skratke popísať ako 'organizovaný chaos'. Veľké množstvo mopedov, malých motoriek a cyklistov si hľadá cestu medzi autami ako voda medzi kameňmi. Jazda v protismere, bez helmy je bežným javom," opisuje zážitok z kambodžského hlavného mesta Martin.

Cesta sa nezačala podľa plánu v stredu pätnásteho septembra, ale vyrazili sme až v pondelok devätnásteho. Nezačala sa ani z pôvodnej krajiny - Vietnamu, kvôli miestnym úradom. Preto aj na mapke vidíte, že expedícia mala začať z iného miesta. Tým miestom bol nakoniec juhovýchod Kambodže, kde sa vylodili naše prepravné prostriedky.

Prečítajte si, ako sme cestovali do Ázie >>