O pol siedmej ráno nás potichu zobudil recepčný hotela, v ktorom sme sa rozhodli prespať. Máme z hotela rýchlo odísťi, lebo prichádza šéf. Zjavne si prilepšil k nízkemu platu, keď nás nepriznal majiteľovi. Naložili sme do auta všetky veci, ktorých máme neúrekom a po celý čas silnel dážď, ktorý nás sprevádzal až na hranicu Nepál - India.
Prudký dážď pretrvával aj počas úvodného vybavovania nepálskych výstupných colných a pasových formalít, ktorých síce nebolo veľa, ale zabrali asi hodinu a pol. Úradníci boli milí, snažili sa, ale cestovateľov s vlastným autom tu často nemávajú.
Pri hľadaní úradníka, ktorý má tú správnu pečiatku a je oprávnený podpísať nám carnet (pas pre auto) sme mali možnosť vidieť celý dovozno-vývozný komplex z vnútra, keďže nás ním vodili skrz naskrz.
Na indickej strane sme si všetky formality zopakovali, ale pre istotu to všetko trvalo tri a pol hodiny a boli sme konečne s úsmevom vpustení na územie Indie. Vlastne na území Indie sme sa pohybovali celé 3,5 hodiny, keďže už prvé dôkladné kontroly auta a batožiny sme absolvovali za tesnou hranicou týchto dvoch krajín.
Sledujte postup expedície Vietnamsko.sk
Vlado sa na indickej strane dostal tesne vedľa vojenského ozbrojeného postu. Vojaci ho ponúkli sladkosťou, ktorú si práve rozdávali a s prstom na spúšti ho poslali ďalej.
Po objasnení prečo nás toľko kontrolujú "We're looking for drugs" sme sa všetci rozosmiali a mohli sme sa pripraviť na absolvovanie colnej deklarácie a kontroly, na ktorú sme sa mali presunúť približne 150 metrov dovnútra mesta.
Začíname hľadať informačnú tabuľu "Customs Office". Totálne upchatý hlavný ťah v obidvoch smeroch nám v tomto vizuálne vôbec nepomáha.
Konečne sme zbadali vytúženú tabuľu a zostávame pri nej trčať asi dve hodiny, kým preveria platnosti všetkých dokumentov a VIN číslo automobilu. Už v priebehu prvých minút sa ukázala pohostinnosť, priniesli nám keksíky, vodu, čaj.
Fero a Maťo boli aj označení typickou hinduistickou červenou bodkou na čelo, mali sme príjemný pocit, len to trvalo dlho. Túžime cestovať a nie sedieť na colnici, spoznávať krajinu, ľudí a zvyky a nie pozerať na ošúchaný stôl.
Po dvoch hodinách konečne môžeme pokračovať v našej jazde mestom a po ďalších 300 metroch opäť očami hľadáme "Immigration Office".
Túto procedúru zvládame hravo za pomoci ďalších úradníkov, ktorí zároveň vybavujú cestujúcich z autobusov. Kopy pasov na stole nás znervózňujú, ale všetko je vybavené asi za pol hodinu.
Na neprehľadnosť umiestnenia jednotlivých vybavovacích postov si treba dávať pozor - takmer na každom prechode a dôkladne sa informovať, čo je pre nás ďalší potrebný krok.
Trochu nepozornosti a môže sa nám udiať, že po precestovaní celej krajiny sa budeme musieť vrátiť naspäť pre jednu pečiatku. Sadáme do auta a vychutnávame si väčšinou kvalitné indické cesty.
Z Vietnamu do Bratislavy za 30 dní?
Pätica cestovateľov na jednom aute a jednej motorke chcela dokázať, že áno. Sledujte ich cestu. Stihnú to?
Už len štyria kamaráti na ceste z juhovýchodnej Ázie do Bratislavy autom a bez motorky. Tak v skratke teraz vyzerá Expedícia Vietnamsko. Po Nepále ich teraz čaká India, Pakistan či Irán. Púšť, more aj cesty vo výške 5300 metrov nad morom. Dokážu kus sveta precestovať za menej ako mesiac? Ale naozaj sa to dá? A budú ich zážitky za to stáť?
Cesta sa uskutočňuje aj vďaka vydavateľstvu Petit Press a denníku SME, poisťovni UNION, ORANGE, Motoshopu Žubor a Viza travel.
Autor: vietnamsko.sk