Ako sa to nedá

Je to drobnosť, ale nedá spávať. Ako je možné, že v Česku dokážu upraviť jeden - dva autobusy a ponúknuť ich ľuďom. Nie na to, aby sa dostali do práce, ale aby mohli ísť relaxovať. Oplatí sa im to? Ak nie, nezruinuje to dopravné podniky alebo mestá? A u nás nie je pre koho? V Česku je zrejme viac cyklistov aj cyklochodníkov. Navyše ich majú pedantne vyznačené na desiatkach cyklomáp. Ale žeby u nás nebolo kde urobiť cyklotrasy, či nemá kto?

Mestá aj dopravné podniky tvrdia, že nie sú peniaze - počuli ste za posledných sto rokov iný dôvod, prečo niečo nejde? Nie je to o tom, že u nás sa akékoľvek služby robia len pre biznis? A keď sa na tom nedá veľa zarobiť, tak sa do toho ani netreba púšťať?

Čo ak to je o stave kultúrnosti národa? Urobiť niečo len tak - pre ľudí, nad rámec tradičných služieb. Nemusí to byť práve zadarmo, ale snaha čo najviac zarobiť na všetkom by nemala dominovať. Pretože ak niečo kúpim za päť korún a nepredám za pätnásť, tak sa to u nás neoplatí.

Alebo sme bez fantázie? Dokonca ani nevieme prevziať už vymyslené a dobre fungujúce. A netýka sa to len cyklobusov, ale napríklad aj bezbariérových vstupov do múzeí, divadiel alebo na úrady, verejných toaliet, údržby parkov, čistoty miest a okolia - teda drobností, ktoré zväčša závisia od samospráv. Ani nespomínam drobných podnikateľov - na mimoriadne nepriaznivé podnikateľské prostredie sa vyhovárajú takmer všade, nielen u nás. Aj miestne špecifiká majú všade na svete. Pritom v susednom Česku (aby sme nešli do Rakúska s inou historickou skúsenosťou) je takmer v každej dedinke reštaurácia (nie krčma) s miestnymi špecialitami a množstvo remeselníckych dielní, kde si môžete kúpiť suveníry. U nás nie. Nechce sa nám, lebo sa to neoplatí? Nikto to nebude kupovať, prípadne prídu výpalníci? Alebo to nemá zmysel? Mávnuť rukou nám ide výborne.