ké chodníky zívajúce prázdnotou – bez šialene sa rútiacich cyklistov (typické pre Malé Karpaty), hlučných motokrosárov (nič neobvyklé v Malej Fatre) a sviatočných turistov značiacich svoj pohyb lesom odpadkami.
Vtáčnik patrí do celku Slovenského stredohoria. Na západe, severe a severovýchode je ohraničený Hornonitrianskou kotlinou, na východe Kremnickými vrchmi a Žiarskou kotlinou, na juhu Pohronským Inovcom a Tríbečom. Pôvodná sopečná podoba horstva bola tektonickými pohybmi, eróziou a denundáciou rozdelená na štyri podcelky: Vysoký Vtáčnik, Nízky Vtáčnik, Župkovskú brázdu a Raj. Prvenstvo vo výške si drží Vtáčnik so svojimi 1345,8 metra. Mohutné bralo najvyššieho vrchu pokrýva ihličnato-listnatý les, samotný vrchol je čiastočne obnažený. Súčasne je ôsmou zastávkou náučného chodníka Vtáčnik, ktorý sa začína v Gepňárovej doline neďaleko obce Bystričany. Skalné povrchové tvary (kotly, kužele, skalné stupne) bohato zastúpené v celom pohorí vznikli činnosťou mrazu v priľadovcových oblastiach, alebo rozpadom andezitových prúdov, ktorým ku kráse pomohlo aj zvetrávanie (steny, skalné veže).
Každý informačný materiál o Vtáčniku uvádza, že v pohorí sa vyskytuje okrem bežných zvieracích obyvateľov – srny hôrnej, muflóna, divej svine - aj medveď hnedý, mačka divá aj rys ostrovid.
Zaujímavosťou pohoria je relatívny nedostatok stredovekých pamiatok. Z hradov sa na západnej strane pri obci Podhradie nachádza Sivý Kameň z druhej polovice 13. storočia. Východná strana má povstaleckú históriu. Obce ako Kľak a Ostrý Grúň jednotky Edelweiss na sklonku II. svetovej vojny vypálili. A severná oblasť má svoje priemyselné monumenty svedčiace o pomaly utíchajúcej baníckej činnosti.
Autor: Ľuboš Vodička