Na jeho pohreb v Detve prišlo aj mnoho turistov, ktorí mali jeho malú chalúpku neraz ako svoju turistickú základňu. Ľudia vlastnia všeličo, skalu má však zrejme iba málo Slovákov. Dedko Melich ju mal - a nie hocijakú. Skala, ktorá stojí akoby na stopke, pripomínala ľuďom ženu s batohom, prípadne ťavu. Stala sa miestom turistických výletov. Stála na Melichovskom grunte a podľa toho dostala aj meno.
Dedko Melich, ktorý sa dožil 84 rokov, mal turistov veľmi rád. „Aspoň tu nie som sám. Ľudia, ktorí idú hore, sa u mňa zastavia, porozprávame sa, posedíme si pri kalíšku,“ zafilozofoval si niekoľko týždňov pred koncom.
Pod skalou sa narodil, prežil tu celý život a jeho najväčšou túžbou bolo, aby mu tu zatlačili oči. Rokmi mu ubúdalo síl, dolu do doliny už nechodieval. Všetko, čo potreboval, mu na samotu pod skalou nosili vnučky a vnuci. Najviac sa bál, že ochorie a zo samoty bude musieť ísť dolu, do dediny.
V pekný septembrový deň si ľahol vo svojom domčeku a už sa nezobudil.
V zime mával ujo Melich turistov najradšej. Niekedy sa stalo, že ho tu zavialo na celé týždne a iba turisti mohli na lazy vychodiť cestičku. Zvykol ich vyzerať z okna domu a vždy sa potešil, keď sa v dverách objavila známa tvár. Nikto od neho neodchádzal bez darčeka. Mnohí turisti si uchovajú ako pamiatku na neho pekne vyrezávané hrable, cepy, drevené vázy.
„Uja Melicha pochovali v Detve, ale chceme, aby sa na neho nezabudlo ani tu, pod Melichovou skalou. Uvažujeme o tom, že mu blízko skaly postavíme malý pamätník,“ hovorí jeden z turistov. (eta)
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK