Niekoľko metrov nad konečnou staničkou zubačky Nid d‘Aigle s výhľadom na masív Mt. Blancu.
Koncom júla býva v Savojských Alpách na Mont Blancu (Biela Hora) podľa štatistík najlepšie počasie pre zvládnutie jeho vrcholu. Najvyššia hora Európy siahajúca do nadmorskej výšky 4810 metrov láka nielen horolezcov, ale aj turistov, pretože je relatívne ľahko dostupná. Pravda, mnohí môžu namietať, že prvenstvo patrí Elbrusu (5642 m), ktorý sa nachádza v pohorí Kaukaz v južnom Rusku v blízkosti Gruzínska. Pomyselná hranica medzi Európou a Áziou totiž prechádza práve touto oblasťou.
Najskôr aklimatizácia
Ešte pred samotným Mt. Blancom sme sa rozhodli zdokonaliť si kondíciu dvojdňovou aklimatizačnou túrou na Castor (4228 m). Nachádza sa na taliansko-švajčiarskej hranici vo Walliských Alpách v blízkosti druhého najvyššieho masívu Álp Monte Rosa, ktorý siaha do výšky 4634 m. Stúpajúc naň sme po ľavej strane videli hrdý skalnatý Matterhorn (4478 m), sen mnohých horolezcov. Už tu sme v plnej miere využili výstroj potrebný pre ľadovcovú turistiku. Pozostáva zo stúpacích želiez (mačiek), úväzu, karabíny, cepínu a lana. Samozrejme, nechýbalo kompletné zimné oblečenie a dôležité slnečné okuliare s vysokým stupňom ochrany pred UV-žiarením. Ťažký zostup a v niektorých fázach i výstup zmiernili teleskopické či lyžiarske palice.
Východiskom je Chamonix
Z vysokohorskej talianskej obce Gresoney (1800 m), ktorá bola východiskom pre Castor, sme sa po dvoch dňoch presunuli do francúzskeho zimného strediska Chamonix, kde sa v roku 1924 konala olympiáda. Z pohraničnej talianskej obce s francúzskym názvom Entréves sme do Chamonix prešli tunelom, ktorý pretína celý masív Mt. Blancu a meria jedenásť kilometrov. Cesta osobným autom tam aj späť stojí 32 eur.
V nádhernom slnečnom, aj keď veternom počasí sme ráno z kempu autobusom vyrazili smerom k „Bielej hore“. Z Les Houches sa ide lanovkou, pokračuje sa zubačkou a počínajúc konečnou staničkou Nid d‘Aigle (2372 m) dobrodružstvo závisí už iba od vlastných schopností. Po skalnatej cestičke sme po hodinke a pol míňali chatu Tete Rousse (3167 m) a po stále ostrejšom hrebeni, ktorý bol zabezpečený oceľovými lanami, sme vystúpili na chatu Gouter (3817 m). Rozložili sme stany a prebivakovali - snehová búrka a silný vietor nás každú chvíľu budili.
Voda = sneh + varič
Pre počasie sa druhý deň začal namiesto pôvodne plánovanej tretej hodiny až o tri neskôr. Už v plnej ľadovcovej výbave sme spojení lanom pomaly v riedkom vzduchu (na vrchole Mt. Blancu je iba 55 percent kyslíka) stúpali na Dôme du Gouter (4304 m). V blízkej plechovej chatke, ktorú neobsluhuje personál, sme si uvarili čaj. Voda sa na tomto mieste aj na chate Gouter získava pomocou snehu a variča. Strmé stúpanie na hrebeni sa po ďalších dvoch hodinách zmenilo na príjemný chodníček, až sa postupne vytratil - sme na vrchole!
Zima okolo mínus 10 stupňov, silný vietor a nedostatok tekutín nám nedovolili zdržať sa dlhšie ako štvrťhodinku, a tak sme z priestranného vrcholu začali rýchlo zostupovať. Dole k stanom nám stačil polovičný čas než pri výstupe. KAROL SVOZIL
FOTO - AUTOR