Thak-Thok - jeden z mnohých budhistických kláštorov, ktoré Kali počas svojho pobytu v malom Tibete navštívil.
Vydavateľ a literárny agent Koloman (Kali) Kertész Bagala prvýkrát vycestoval do sveta, teda mimo Európy, ešte v roku 1994. Rozhodol sa byť na chvíľu Smelým Zajkom v Afrike a zdolal Kilimandžáro. Odvtedy uplynulo deväť rokov, počas ktorých zdolával iba hory literárnych rukopisov a budoval funkčné vydavateľstvo. „Konečne sa mi podarilo pozbierať dostatok financií na poriadnu dovolenku. Splnil som si ďalší detský sen – vidieť Himaláje. Preto viedla moja cesta do Indie,“ rozpráva.
Na severe Indie je spôsob života celkom iný ako v zaľudených južnejších oblastiach. Po prílete sa Kali zdržal v Dilí len pár dní, hneď potom odišiel do hôr, za Tibeťanmi. V severoindickom kráľovstve Ladakh prežil takmer mesiac. Našiel tam všetko, čo doma nie je dostupné: ozajstnú prírodu, ozajstnú samotu a ozajstných ľudí.
Himaláje zo žabej perspektívy
Ladakh sa rozprestiera v okolí rieky Indus. Má niekoľkotisícročnú históriu a slangovo sa mu hovorí malý Tibet. „Žil som v nadmorskej výške nad 3.500 metrov v mestečku Leh, odkiaľ som podnikal túry a výlety do okolia. Bol som tam bez kamarátov, rodiny, celkom sám,“ hovorí.
Denne prešiel osamote aj dvadsať-tridsať kilometrov. Príroda sa v marci pomaly prebúdzala, prechádzky pri teplotách tesne nad nulou sa dali v pohode zvládnuť. Zato v noci bývalo aj mínus dvadsať. „Údolie rieky Indus je široké a na mierne sa zvažujúcom teréne nerastie temer žiadna vegetácia. Človek sa celý čas pozerá na vzdialené vrcholky hôr, ale chodí po rovinatom štrkovisku. Šesťtisícové štíty vôkol boli krásne, ale liezť na ne som si netrúfol, štvormetrové snehové záveje, to je predsa len trochu priveľa,“ priznáva.
Prečo sa stále usmievajú
Na vzdialenejšie výlety poslúžil prenajatý džíp. Cieľom bývali budhistické gompy. „Navštívil som ich asi dvadsať. Ak som sa dostal do nejakej dediny, obdivoval som miestne kláštory, mnohé mali tisíc a viac rokov. Keďže som bol sám a mimo sezóny, mnísi mi ukázali aj miestnosti, do ktorých turistov bežne nepúšťajú. Takže som videl aj pôvodné, nezreštaurované maľby, niektoré už úplne začmudené od olejových kadidiel,“ spomína. Budhizmus je tiché náboženstvo – žiadne výstrelky. Nezažíval ich ani Kali. Snažil sa však zistiť, prečo sa budhisti po celý čas usmievajú a prečo jedia iba zeleninu. Chtiac-nechtiac sa do ich kultúry vžil. Navyše, od pobytu medzi nimi akosi prirodzene prestal jesť mäso. „Som zvedavý, dokedy mi to vydrží,“ vraví.
Šok z Európy
„Odkedy som sa vrátil, mám šok. Zdá sa mi, že Európania majú k chudobným ľuďom dešpekt a pozerajú sa na nich, akoby boli chudobní aj mentálne. Po mesiaci bez médií mi zrazu udrelo do očí, o čom všetkom sa u nás ľudia bavia. Preto venujem omnoho menej času povrchným informáciám. Televízor nevlastním už roky, ale teraz som prestal čítať aj väčšinu novín a nepočúvam rádiá. Bleskové správy o ničom už prestali ovplyvňovať môj život. Radšej sa venujem svojim deťom a manželke, akosi viac ma to k nim púta,“ uvažuje Kali.
Na to, čím je život v Himalájach iný, prišiel normálne, bez hlbokých filozofických debát a podrobného štúdia budhizmu. Stačilo sledovať obyčajných ľudí: to, že obživu si môžu dopestovať iba počas štyroch mesiacov v roku, lebo inak je pôda stále zamrznutá, ich vedie k prirodzenej skromnosti. Nie sú velikášski, nezávidia si, sú dobroprajní, pokorní. „Nezapodievajú sa hlúposťami, idú tvrdo po podstate, po tom, čo má pre ich osobný život zmysel,“ dodáva. (ea)