Javorinku objavili pred štyridsiatimi rokmi, no stále sa v nej robí výskum. My sme jej časť prešli s jaskyniarmi.
Bol október 1973 a Vlado Vadovský s ďalšími šiestimi jaskyniarmi prečesávali mladý les na vrchu Kolový úplaz na severnej strane Vysokých Tatier. Kedysi tam boli pastviny a domáci neraz hovorili o akejsi diere do zeme.
Po hodinách hľadania ktosi zakričal: „Tu je nejaká diera!“ Muži sa zhŕkli okolo balvanov, z ktorých vanul prúd vzduchu. Diera zahádzaná kamením bola pre chlapov sotva dosť široká.
„Vôbec to nevyzeralo, že by tam mohla byť jaskyňa,“ spomína Vlado Vadovský. „Kamarát natiahol lano a začali sme sa po ňom spúšťať. Len preto, aby sme sa presvedčili, že o nič veľké nejde. Ale išlo.“
Rastúca jaskyňa
Jaskyňu chlapi pomenovali ešte v ten deň v autobuse cestou domov. Z prvotného názvu Jaskyňa siedmich sa nakoniec stala Javorinka.
Polomom asi hodinu kráčame spolu s jaskyniarmi z oblastnej skupiny Spišská Belá k štartu našej výpravy do podzemia. Jaskyňa Javorinka je prevýšením 480 metrov druhou najhlbšou na Slovensku.
„Má 11 700 metrov,“ hovorí jaskyniar Ľubo Plučinský. Dĺžkou si Javorinka zatiaľ vyslúžila piate miesto. Výskum v nej stále prebieha.
„Rastie každý rok. Keď som pred desiatimi rokmi prišiel ja, mala asi osemtisíc metrov,“ spomína jaskyniar Michal Grivalský. Ročne skupina jaskyniarov zmapuje asi 500 metrov, nových častí prejdú o čosi viac. „Práve to ťa tam ťahá. Stále môžeš niečo nájsť,“ usmieva sa nadšene ďalší jaskyniar Igor Michlík.
Vstup do jaskyne vedie cez kovovú rúru.
FOTO – PETER REHÁK
Rúrou do tmy
Dnes už je vchod do jaskyne iný, než keď ho objavili jaskyniari. Do zeme vrazili v roku 1980 štvormetrovú oceľovú rúru, aby sa jaskyňa dala zavrieť a v zimnom mrazivom období tak predísť tomu, že z priepasti, cez ktorú sa do nej spúšťa, sa stane šmykľavý ľadopád.
Denné svetlo po chvíli nahradí svetlo čelovky, každý výdych sa vlhkosťou mení na hmlu, ktorá viditeľnosť ešte sťaží. Úzky priestor, svišťanie vzduchu okolo, chlad, tma a vôňa, ako keď po daždi stojíte na veľkom štrkovisku. Po provizórnom rebríku zliezame približne do osemnásťmetrového prázdna priepasti.
Navôkol sa začne rozprestierať celkom iný svet z kameňa. Balvany pripomínajú krivoľako poskladané lego a miestami vzbudzujú pocit, že s hukotom spadnú. „Jaskyňu vytvorili ponorné a priesakové vody, ktoré rozpúšťali vápence. Voda prinášala aj úlomky žuly a kremenca, ktoré vápence postupne obrusovali,“ rozpráva Michal.
Javorinka je zložitý viacúrovňový systém riečnych chodieb, priepastí s jazierkami, troch vodopádov, majestátnych dómov a úzkych komínov. Raz máte miesto na skákanie, inokedy sa musíte krčiť či plaziť.
Strážca podsvetia
Kdesi v diaľke hučí voda. Plazením sa ocitneme v takzvanom sifóne. Meno má Cerberus, po bájnom trojhlavom psovi, ktorý stráži podsvetie.
Niekoľko rokov toto úzke miesto pre jaskyniarov znamenalo obmedzenie vstupu do jaskyne len na zimné mesiace. Keď sa oteplí, vody z Kolového potoka, ktorý jaskyňou preteká, je priveľa. Odtokové hrdlo jaskyne nestačí odviesť miestami až 1200 litrov riavy za sekundu. Cerberus sa zaplaví a odreže od sveta všetko, čo je v jaskyni.
