Múr nárekov má viac ako 2000 rokov, ale zvyk vkladať do neho prosby, modlitby a želania je oveľa mladší. Bez ohľadu na to v ňom každý rok pribudne milión nových lístočkov s prosbami k Bohu.
Legenda hovorí, že niekedy v 18. storočí sa marocký študent kabaly Azulai opýtal svojho slávneho učiteľa Ora Chaima, či si myslí o tom, že by sa mal presťahovať do Jeruzalema. Učiteľ mu to vrelo odporúčal a povedal mu, aby po tom, čo docestuje, vložil so škáročky v Múre nárekov lístok, ktorý mu napísal.
Azulai do Jeruzalema prišiel, ale na lístok od učiteľa zabudol. Nedarilo sa mu, lebo v Jeruzaleme bolo plno znalcov kabaly a on sa nevedel presadiť.
Keď sa smutný prechádzal po Starom meste, spomenul si na lístok od učiteľa. Vložil ho do múra a odvtedy sa mu začalo dariť. Keď sa ho ostatní pýtali, ako to dosiahol, spomenul lístok od učiteľa. Išiel si ho prečítať. Stálo na ňom: "Ó Bože, nech sa môjmu študentovi darí v Jeruzaleme."
Aj steny majú uši Podobných príbehov je neúrekom, má ich takmer každá kultúra, ale tomu jeruzalemskému sa mimoriadne darí. Prečo? Nuž vraj pre to, že sa verí, že z Jeruzalema je najbližšie k Bohu a že modlitby vyrieknuté v tomto meste idú priamo k Bohu.
A múr je dobrým prostredníkom a poslucháčom. Hovorí sa, že výraz "aj steny majú uši", ktorého význam sa trochu posunul v rôznych totalitných režimoch a špionážnych filmoch, pôvodne odkazuje na Múr nárekov.
Písomné prosby Bohu nie sú v judaizme nezvyčajný fenomén a objavovali sa už pred zvykom vkladať ich do Múru nárekov. Nikdy však nedosiahli takej masovosti ani presahu do iných náboženstiev. Azda každý, kto navštívi Izrael sa vyberie k Múru nárekov. Obíde ju asi len máloktorá štátna návšteva zo zahraničia. A napríklad fotografia Jána Pavla II. vkladajúceho papierik do Múra nárekov je jednou z tých, ktorým sa zvykne hovoriť ikonická.
S rozvojom komunikačnej techniky sa prístup k Múru nárekov zvirtuálnil. Najprv tu bolo špeciálne faxové číslo izraelskej pošty, potom e-maily, ktoré denne tlačia na miniatúrne papieriky (žartuje sa, že Boh vie prečítať aj malé písmo) a vkladajú do múra študenti náboženskej školy - ješivy. Potom sú tu, samozrejme, lístočky, ktoré ľudia prinášajú osobne. Niekedy je o ich uloženie taký záujem, že musia stáť v rade a čakať.
Upratovať s gráciou Lístočkov je v múre toľko, že vzniká obava, či ho nepoškodzujú, či nenarušujú jeho štruktúru. Rabín Šmuel Rabinovic, ktorý dohliada nad Múrom nárekov, však prednedávnom v BBC povedal, že sa na to dá pozerať aj inak. Lístočky sú to, čo drží múr pokope. A asi to myslel doslovne aj symbolicky. Keďže ich stále pribúda (podľa webovej stránky Múru nárekov sa ich každý rok nazbiera okolo milióna), dvakrát do roka sa múr čistí. Ako všetko spojené s týmto miestom, nie je to obyčajné upratovanie.
Judaizmus prísne zakazuje nedôstojné zaobchádzanie s predmetmi, na ktorých je uvedené Božie meno. Preto sa lístky nemôžu len tak vyhodiť. Musia sa pochovať na Olivovej hore. To je tiež proces. Lístočky sa z múra vyškrabávajú špeciálnymi drevenými paličkami, ktoré sa predtým vykúpali v rituálnom kúpeli - mikve. Upratovanie sa robí na jar pred židovským sviatkom Pesach, keď sa do veľkého upratovania tradične púšťajú aj židovské domáce panie a pred židovským novým rokom, čo je zase na jeseň.
Niektorí ľudia by však chceli, aby ich odkaz Bohu zostal v múre dlhšie a tak sa pokúšajú ich vyškrabať klincami alebo kľúčmi. To je hriech, ale ešte väčším sú pokusy vyčistiť to. Zaobchádzanie s kameňmi múra má svoje prísne pravidlá. A tak sa už stalo, že niekto nechal na múre hanlivé grafity, ale umyť ich nemohli. Museli čakať, kým sa časom "zmyjú" samy.
FOTO - FOTOLIA
Smutný múr K múrovej etike ešte patrí aj to, že sa nečítajú lístočky, ktoré tam zanechávajú iní, hoci sa stalo, že odkaz, ktorý tam zanechal Barack Obama, niekto predal izraelským novinám.
K Múru nárekov sa tiež pristupuje vo vhodnom oblečení, muži a vydaté ženy musia mať pokrývku hlavy. A niekedy dávno sa pri ňom ľudia dokonca modlili bosí.
Pre židov a Izraelčanov má Múr nárekov oveľa hlbší význam ako pre turistov, čo si tam chodia odniesť prosby k Bohu. Mnohí starší Izraelčania si presne spomínajú, čo robili v deň, keď vo vojne v roku 1967 izraelskí vojaci prišli k Múru nárekov. Múr devätnásť rokov okupovalo Jordánsko a židia sa pri ňom nemohli modliť, čo bolo bezprecedentné.
Pre Izraelčanov je Múr nárekov symbolom hlbokého smútku, lebo je jediným, čo im zostalo z druhého chrámu a zároveň symbolom ich novodobého štátu a nádejí. Možno preto sa tu neujal názov spájaný so slovom nárek.
Teraz k Múru nárekov chodia celé rodiny (muži a ženy sú, samozrejme, oddelení) oslavovať významné udalosti ako narodenie dieťaťa, bar micva či svadbu. Ľudia tam chodia aj pre svoje súkromné prosby a tiché modlitby k Bohu.
Námestie pri múre je plné prakticky stále a stretnete tam turistov s najmodernejšou technikou, ako sa premiešavajú s rabínmi v odevoch, ktorých strih sa posledných tristo rokov nezmenil. Múr býva zatvorený len niekoľko dní v roku. Je pri ňom živo ako pri akejkoľvek atrakcii, ale napriek tomu si stále zachováva atmosféru.
Mnohé odkazy v židovských náboženských textoch hovoria o tom, že z Múru nárekov Najvyšší nikdy neodchádza. Niektorí židovskí svätí muži ho tam vraj aj videli.
Možno preto je Múr nárekov viac ako vychytené turistické miesto, možno preto je objektom pýchy pre nábožných aj sekulárnych Židov, možno preto sa dostáva do médií všetko, čo sa tam udeje.
Pre vieru, že Boh odtiaľ neodchádza, že ľudí nenecháva samých na seba a počúva ich prosby. Niekto by mohol povedať, že je to len povera. Tých milión lístočkov ročne a nespočítané vyslovené prosby pri múre však dokazujú, že mnohí ľudia potrebujú veriť, že za ich šťastie je zodpovedné aj niečo neuchopiteľné. Tak ako kedysi Azulai. Hanblivý študent, z ktorého sa stal veľký učenec.
FOTO - FOTOLIA
Židia ho volajú inak Židia o poslednom fyzickom pozostatku svojho druhého chrámu takmer nikdy nehovoria ako o Múre nárekov. To len nežidom sa ich modlitby a v minulosti často až dobrodružné a nebezpečné putovanie k slávnemu jeruzalemskému múru zdalo také srdcervúce, že si vytvorili takýto výraz. Tak to tvrdia niektorí rabíni.
Lingvisti zase vysvetľujú, že výraz Múr nárekov je prevzatý z arabčiny a do západného sveta sa rozšíril v 19. storočí. Židia Múr nárekov volajú oveľa prozaickejšie - Západný múr, čo však vôbec neznamená, že k nemu majú aj pragmatický vzťah.
Práve naopak: ako všetky náboženské a národné symboly, aj Múr nárekov na seba viaže silné emócie, ktoré sú takmer univerzálne. Aj preto k Múru nárekov prichádzajú so svojimi prosbami k Bohu aj nežidia a dokonca aj veriaci z polyteistických náboženstiev.
