má za lubom. Dnes je všetko celkom inak, ale predsa: poďme sa pozrieť, ako sa krúti kolo mlynské.
K mlynárskemu remeslu, ako k jednému z kedysi najrozšírenejších remesiel, sa viaže zrejme najviac piesní, povier, prísloví, a iných, často už aj pozabúdaných ustálených výrazov. Napríklad vypiť toľko, že by aj mlynicu utiahlo, platí na vás podľa toho, koľko vládzete. Viaceré zvraty – napríklad keď nemelie mlynár, tak melú jeho, či mlynár bez vody padne do chudoby, alebo mlynár sedí na kolese a voda mu všetko nesie – narážajú na materiálne postavenie mlynára v dedine, či na skutočnosť, že práca v mlyne je nepretržitá a bez chleba sa žiť jednoducho nedá. A keď niekomu ‚naženieme vodu na mlyn‘, znamená to, že či chceme, či nie, výdatne ho podporíme.
Keď sme sa stretli s etnológom Ladislavom Mlynkom, práve prebiehali horúce prípravy na štvrtý ročník medzinárodného mlynárskeho sympózia, ktorý sa mal konať uprostred mája tohto roku na rodinnej farme v zrekonštruovanom Mašekovom mlyne vo Vrábľoch. Každoročne ho usporadúva Slovenská mlynologická spoločnosť, ktorá tu má aj svoje centrum. Pri tejto príležitosti sa stretávajú desiatky fanúšikov mlynárstva nielen zo Slovenska. Chcú postupne mapovať históriu, ľudové zvyky a zaujímavosti tohto pradávneho remesla.
Keď kvitol agát
Mlyny patria u nás medzi najrozšírenejšie tradičné výrobné prostriedkom. Odjakživa boli centrom rozvinutej dobovej technológie a zohrávali významnú technickú, ekonomickú a civilizačnú úlohu. Mlynári patrili medzi majetnejších občanov dediny, mali výnimočné sociálne postavenie v spoločenstve a nie raz zastávali aj občianske riadiace funkcie. Každý zamestnanec v mlyne sa pokladal za príslušníka domácnosti. Budova sa nikdy nezaobišla bez izby zvanej šalanda. Bývala miestom stretnutí miestnych obyvateľov, slúžila aj ako jedáleň, ubytovňa či odpočiváreň, bola pripravená prichýliť náhodného pocestného – krajanka.
„V našej dedine bolo veľa lodných mlynov. Neviem, či si dnes ešte niekto vie predstaviť 36 lodných mlynov - jeden za druhým. Bol to krásny pohľad. Ich podvečerný klepot sa ozýval po celom Považí a doliehal až do dediny. Bývali to poetické večery, najmä v máji, keď kvitol agát,“ píše vo svojej knihe o mlynoch na Slovensku Rudolf Kulich. Je uvádzaný ako posledný žijúci praktický mlynár na Slovensku. Narodil sa v malom mlyne na Váhu v Šoporni, dnes má 86 rokov a otcovskému remeslu zostal verný po celý život. Jeho Zamúčené histórie z roku 2002 sú ojedinelou publikáciou. Okrem toho, že sú zbierkou vzácneho fotografického materiálu, rozprávajú o histórii mlynárstva, zvykoch a poverách a prinášajú autorove osobné zážitky a dlhoročné skúsenosti.
Naivne len v predstavách
„Mlyn, ktorý by skutočne fungoval na základe starej tradičnej technológie a mlel aj múku, dnes u nás nemáme. Keby sme mali, musela by to byť chránená pamiatka in situ,“ tvrdí etnograf a šéf Slovenskej mlynologickej spoločnosti Ladislav Mlynka. V múzeách v prírode sa podľa neho s takýmto využitím nepočíta, často ide o premiestnené a v istom zmysle umŕtvené objekty, hoci ambícia predstavovať ich ako dynamické exponáty tu určite je. Mlyn je vo viacerých prípadoch pekne zrekonštruovaný, ale mechanizmus stojí.
Rudolf Kulich vo svojej knihe uvádza, že niektoré priemyselné mlyny sa vrátili k mletiu, sám ich pomáhal zrekonštruovať. Tým však už podľa Mlynku chýba historické čaro. Predstava oprášiť zreštituované mlyny po roku 1989 totiž bola naivná, pretože mlyny by v konkurencii neobstáli. Ak sa chcelo niečo podniknúť na trhu, tak sa za pôvodnými obvodovými múrmi využila súčasná technológia. To už s tradičným mletím nemalo veľa spoločné a mlyny z minulých období sa takto v istom zmysle znehodnotili modernizáciou.
Kumšt cez stovky rokov
Mlyn je predovšetkým stroj, až potom stavba, hoci tá je šitá presne na mieru technológie. Najstaršie vodné mlyny na našom území pochádzajú z obdobia stredoveku. Ich výbavu tvorilo vodné koleso s vodným náhonom, pár kameňov – behúň a ležiak a hriadeľ s palečným kolesom, ktorý cez ozubenie otáčal horný mlecí kameň. Kamene boli za lubom uzavreté v drevenom obale, aby sa múka pri mletí nerozprskovala. (Tento najarchaickejší typ mlyna sa u nás zachoval napríklad v humenskom múzeu v prírode.)
Časom pribudol k mlynskému stroju osievací mechanizmus. Česi si tento vynález privlastňujú a majú preň dokonca špeciálny názov – hasačert. Ide o múčnu truhlicu s múčnym vrecom, do ktorého prepadá múka. Čo sa preosialo, to sa zboku z múčnej truhly vybralo už ako kvalitná múka. Čo sa nepreosialo, prepadávalo sa do takzvaného pritruhlíka a znova na viackrát vymieľalo.
V 18. storočí opäť nastal pokrok. K jednému výkonnému vodnému kolesu sa začali pripájať viaceré mlynské kameňové zloženia, jedno koleso mohlo poháňať aj viac mlecích sústav, ich účinnosť sa zvyšovala hlavne v prípade potočných mlynov s vrchovými kolesami. Tie sa ukázali časom takmer dvakrát účinnejšie než lodné, riečne mlyny – voda z potoka dopadala zhora a otáčala koleso proti smeru vodného toku, stačilo jej menej a koleso sa točilo rýchlejšie, lebo naň pôsobila nielen kinetická energia vody, ale aj jej hmotnosť. Na lodných mlynoch naopak voda otáčala lodné lopatkové koleso zospodu po smere toku.
Voda a nezávislosť
Veľkou zmenou v polovici 19. storočia bol vznik umelých alebo umeleckých mlynov, takzvaných kunst mlynov. K mlynskému zariadeniu pribudli vodné turbíny, neskôr spaľovacie a elektrické motory, v prevodovej sústave zase ďalšie čistiace a osievacie zariadenia. Viacnásobný prevod sa získaval cez takzvaný transmisný hriadeľ – stroje poháňali kovové kruhy s remenicami. Namiesto klasických kameňových zložení začali fungovať francúzske umelé kamene a valcové stolice, ktoré mleli zrno tak, že sa točili proti sebe.
Začala sa priemyselná éra vodných mlynov. Mlynári fungovali skôr ako vlastníci mlynov a priamo v mlyne už nepracovali. Nastúpili malé továrne, nezávislé od vodných zdrojov, ktoré postupne prechádzali na elektrický pohon. Budovy sa dodnes vyznačujú majestátnosťou – typickým príkladom je napríklad mlyn vo Svätom Petre z roku 1926. Vodné mlyny sa však aj v takejto konkurencii udržali.
Veľké obchodné mlyny sa vo veľkom začali stavať v dvadsiatych rokoch 20. storočia po nástupe elektrifikácie. Elektrinu často zavádzali do dediny práve mlynári. Už predtým vedeli vyrobiť elektrinu na vodných turbínach na svojom mlyne, vďaka tomu si vedeli osvetliť aj vlastný mlyn a čo prevýšilo, zavádzali smerom do dediny.
Osud väčšiny
História vodných mlynov na území Slovenska siaha do dvanásteho storočia, dokonca prvé neoverené zmienky sa objavujú ešte skôr. Oficiálne sa ako prvý spomína mlyn na Hrone v obci Pavlová ako majetok bzovíckeho kláštora v roku 1135. Etnograf Ján Hanušin následne dokladá existenciu ďalších štyroch miest s mlynmi v 12. storočí, a v 13. storočí je to už na území dnešného Slovenska dohromady asi 160 mlynov.
Svoj vrchol u nás dosahujú mlyny na konci 19. storočia, v čase rušenia cechov ich bolo viac ako 4500, z čoho absolútnu prevahu mali vodné mlyny, ktorých bolo vyše štyritisíc. Ich pomery sa začali meniť z hľadiska výkonov. Fungovali tu však i suché a veterné mlyny. Vodné mlyny stáli takmer v každej dedine, často však fungovali povedzme štvrť roka v sezóne, keď mali vodu. Tie na riekach sa s rozvojom lodného priemyslu začali premiestňovať na menšie, nevyužívané toky a strácali svoj význam.
Víťazstvo socializmu nad zdravým rozumom mlyny úplne položilo. Ich prevádzka bola umelo zastavená, mnohé zatvorili, len niektoré fungovali ďalej ako v prevádzke jednotných roľníckych družstiev a slúžili na šrotovanie či výrobu kŕmnych zmesí. Časť ich ostala zaplombovaná ako štátna rezerva pre prípad vojny, a potom sa už chránili len ako pamiatky.
Šanca prežiť sa stráca
„Keď som robil pamiatkové výskumy na mlynoch v osemdesiatych rokoch, chránených bolo na Slovensku okolo päťdesiatpäť mlynov,“ hovorí Ladislav Mlynka. „Väčšina z nich však bola chránená ako pamiatka už so zmenenou funkciou, mlyny sa väčšinou nijako nevyužívali a vlastne chátrali.“ Obnovovaných a rozvíjajúcich sa pamiatok tohto typu narátal docent Mlynka v tom čase len dvanásť, okrem nich sa nachádzalo ešte deväť zrekonštruovaných mlynov v múzeách v prírode.
„Tieto vcelku zodpovedne reprezentujú život mlynskej architektúry u nás, od najarchaickejších typov, ako je napríklad mlyn z Vyšnej Jablonky, až po novodobejšie, priemyselné mlyny, akým je ten z Cakova,“ hovorí. Je veľkým obdivovateľom série vodných kolových a lodných mlynov na Malom Dunaji. Za výnimočný považuje okrem Mašekovho mlyna vo Vrábľoch, kde sa majiteľ Demeš chystá zriadiť malú vodnú elektráreň, napríklad aj Schaubmarov mlyn na pezinskej Cajle.
Spomína aj zrekonštruované mlyny v Holíči, mlyn z Bogliarky v múzeu vo Svidníku, Hrončákov mlyn v Múzeu oravskej dediny či Turzov mlyn v Bohuniciach pri Pukanci. A nezabúda ani na časy, keď ešte existovalo na Slovensku koleso s najväčším priemerom v chátrajúcom mlyne Michaličkovcov v Hradišti pod Vrátnom. Napriek tomu, že záujem o využitie historických pamiatok tohto typu na spoločenské vyžitie u nás stále narastá, je žiaľ realitou, že väčšina z nich na Slovensku nedostala šancu prežiť.
Scenárista a režisér Roman Sorger má zvyk čítať si v knižniciach staré časopisy a kopírovať si články, ktoré ho zaujímajú. Keď natrafil na článok o mlynoch na Slovensku a o ich význame, dozvedel sa, že sme boli mlynárska veľmoc. Tak sa začalo jeho pátranie po mlynoch a mlynároch. Výsledkom sa stal dokument Mlyny na Slovensku, ktorý so štábom STV nakrútil v roku 2004.
„Na príprave scenára som pracoval viac ako tri roky. Prešiel som asi osemdesiatpäť mlynov na Slovensku, stretol som sa s potomkami mlynárov, ale aj s niektorými mlynármi, ktorí už na svoje remeslo len spomínajú. Čím viac som skúmal túto tému, tým viac som si uvedomoval, ako je spojená s naším terajším životom – v jazyku, piesňach, architektúre, technike, spoločenskom živote. Mlyny ovplyvnili vzhľad našich obcí a miest, mlynári boli tí, ktorí ovplyvňovali verejnú mienku, boli majstrami mnohých remesiel a dorábali to najhodnotnejšie – chlieb. Na Slovensku pritom boli vodné, lodné aj veterné mlyny. Mali sme tu mlyny gréckeho aj rímskeho typu, sú medzi nimi svetové unikáty. Napriek tomu nebola na Slovensku jediná kniha o mlynoch a mlynároch, okrem knihy pána Rudolfa Kulicha. Preto som sa naňho nakontaktoval. Nakrúcanie bolo fantastické, najmä preto, že sa stretol dobrý štáb. Režisér Milan Štelbaský patrí medzi ľudí, pre ktorých je tradícia a história inšpiráciou pre moderne filmársky prerozprávaný príbeh.
A hlavne stretávanie sa s ľuďmi, ktorí žili v mlynoch a v ich okolí, bolo nezabudnuteľné, inšpiratívne a určite ma ovplyvnilo na celý život. Udržiavanie tejto tradície na našom území je veľmi chabé. Okolo Malého Dunaja a teraz už aj okolo Žitavy žije skupina ľudí, ktorí sa o túto časť našej histórie starajú vzorne. No videl som počas nakrúcania aj strašné veci – mlyny v Jelšave, Michalovciach a inde, zničené a rozobraté na súčiastky.“
Bol to tak trochu môj detský sen
Malebné mŕtve rameno Malého Dunaja pri Kolárove skrýva jednu zo vzácnych mlynárskych pozostalostí na Slovensku. Lodný mlyn pôvodne pochádza z Radvane nad Dunajom a v sedemdesiatych rokoch bol v
komárňanských lodeniciach zrekonštruovaný. Dlho sa nevedelo, čo s ním. Aj vďaka tomu si jeho dnešný správca a majiteľ Ivan Šáli tak trochu splnil detský sen. Prevádzkuje areál, kde má miesto kultúra, agroturistika, zábava aj tradícia. Práve chystá novú výstavu o dnes už neexistujúcich kolárovských mlynoch.„Pri Dunaji, hneď oproti rieke na obrovskom sedliackom dvore, som vyrastal. Bývalo nás tam päť rodín. Naša chalanská partia si hovorila Mládenci z malej ulice. V nej som ako decko po prvý raz prehodil Dunaj kameňom a prvý raz som ho preplával. Urobili sme si pri ňom futbalové ihrisko, hneď vedľa boli veľké ovocné sady, kde rástli najkrajšie jablká. Zlikvidovali ich, keď sa stavalo Vodné dielo Gabčíkovo. Neďaleko sme chodievali na Žabí hrad, kde bola strelnica a zbierali olovo z nábojov, ktoré sme potom používali ako závažie na udice, keď sme išli na ryby. V lese sme sa hrávali na indiánov, zachraňovali vtáčiky. Vždy som sníval, že si tu raz postavím indiánsky tábor,“ hovorí Ivan Šáli.
Po skončení veteriny v Košiciach sa k svojmu snu skúsil vrátiť. Vtedy ešte nevedel, že v Komárne je zreštaurovaný unikátny lodný mlyn. Dozvedel sa o ňom až v osemdesiatych rokoch, keď ako ochranár začal chodiť na Kvačianske mlyny. Naozajstný projekt kolárovského mlyna sa začal rodiť až po roku 1989.
„Hneď po revolúcii som sa toho chytil a po roku vybavovačiek a papierovačiek sme začali s rekonštrukciou. Vtedy bol ešte Malý Dunaj pri Kolárove tečúcou riečkou, tak sme mlyn dotlačili remorkérom,“ vraví. Dostal päťročnú správcovskú zmluvu a začal investovať.
Keď s ním nový primátor zrušil zmluvu, mlyn sa stal rajom pre potulné partie, ktoré na ňom napáchali škody. Až po ďalších rokoch, s príchodom nového vedenia mesta, sa mu podarilo mlyn opäť získať. Z Dunaja vylovili vytrhané dvere a okná mlyna, zachránili dlážku, na ktorej si spomínaní zúfalci chceli založiť oheň. Odvtedy ubehlo ďalších pätnásť rokov a prírodný
areál sa vďaka ochranárom rozrástol. Do jeho fungovania vlani zasiahla kríza, Ivan Šáli však dúfa, že sa ju postupne podarí prekonať. Kvačianske koleso vyrába elektrinu pre mlyn aj pílu
Keď sa z Veľkého Borového, zastrčenej dedinky na pomedzí Liptova a Oravy, pustíte smerom do lesa, neprejde ani polhodinka a pred očami sa vám vynorí nádherná scenéria. Tu ležia Oblazy, vodné mlyny v Kvačianskej doline, obklopené strmými skalami, horami hučiacim potokom. Už pred mnohými rokmi sa toto miesto stalo alternatívnym rajom ochranárov a dobrovoľníkov, ktorí sa rozhodli schátralé objekty horného, Gajdošovského a dolného, Brunčiakovského mlyna zachrániť.
Sedemdesiate roky rozložili aj kvačianske mlyny. Pôvodní majitelia ich opustili a hoci horný mlyn odkúpili pamiatkari, rekonštrukcia bola v nedohľadne. Akoby zázrakom sa záchranné práce začali dariť. Trvajú dodnes a aj vďaka nim sa darí mlyn udržiavať ako živý objekt. Občianske združenie Oblazy láka do mlyna dobrovoľníkov, ktorí vydržia trochu organizovaného štýlu, znesú latrínu, ľadovú vodu z potoka a sú ochotní spraviť niečo pre rekonštrukciu a prevádzku mlynov. Za to môžu stráviť čas skutočne v lone nádhernej prírody, spať priamo v mlynárskej izbičke alebo v drevárni na slamníku.
Vždy je čo robiť – zbierať, rúbať, píliť drevo a pripravovať ho na obnovu ďalších častí budov. Všetko sprevádza klepot zrekonštruovaného mlynského kolesa, ktoré pre mlyn a pílu vyrába elektrinu. Pretrpieť treba ešte zo dve-tri popoludňajšie hodinky náporu turistov, ktorí sa, hlavne v lete, prichádzajú každodenne v rámci svojich túr do mlynov pozrieť. Dá sa to zvládnuť, hlavne, ak ste vzali so sebou posilu menších detí, ktoré sa rady hrajú na obchod. Dopyt je hlavne po pohľadniciach a turistických mapách, ale aj po tatranskom čaji, ten sa však v týchto končinách vzhľadom na bojové
podmienky nepodáva. Letné večery môžu byť naozaj čarovné, ak si s aktivistami zo združenia navzájom sadnete.Mlyn ako galéria
Príjemným zážitkom je návšteva mlyna na pezinskej Cajle. Schaubmarov mlyn je jedným z najskvostnejších mlynárskych objektov na Slovensku, tiež však neslúži svojmu pôvodnému účelu. Za bránkou od ulice sa rozprestiera dvor so zelenou trávou, budovou mlyna a dvoma priľahkými nízkymi farebnými domčekmi. Celý objekt dala zrekonštruovať Slovenská národná galéria a v roku 1997 tu zriadila Galériu insitného umenia. V budove mlyna vám predvedú, ako mlyn pracuje, samozrejme, nasucho. Okrem kolesa, ktoré bolo v päťdesiatych rokoch odstavené od vodného zdroja, funguje celá mlynská technika. V areáli sa konajú rôzne akcie pre deti či výtvarné sympóziá.