FOTO - AUTOR
V polovici 19. storočia spojila mestá Holíč a Senica nová cesta vedúca popri Kunove. Kunovská zvonica, stará drevená, sa ocitla tesne pri jej okraji. Dosť nevýhodná poloha bola dôvodom, prečo sa vtedajší richtár rozhodol, že sa za obecné peniaze musí postaviť nová. Moderná a murovaná.
V roku 1860 sa prvýkrát rozozvučali jej dva nové zvony. Jeden s hmotnosťou asi 76 kilogramov a menší asi 42,5-kilogramový. Sprevádzkovanie tejto, v čase svojho vzniku dôležitej stavby, bolo spojené s uzavretím osobitej dohody. Týkala sa spoločného užívania zvonice evanjelickou aj katolíckou cirkvou. Spísali ju v troch exemplároch a 19. augusta 1860 ju podpísal evanjelický farár Samuel Tesák, katolícky kňaz Štefan Belica a obecný richtár Pavol Harnoš.
29. augusta sa zvonica dočkala posviacky, ale už 20. augusta na Štefana sa konali na jej počesť predčasné kunovské hody. Tie bývali obyčajne až na Martina. Odpor proti narúšaniu tradícií prezentovali kunovskí mlynári. Nové hody ignorovali a počkali si až na pôvodný termín.
Na zvonici sa podpísala aj prvá svetová vojna. Armáda veľký zvon zrekvirovala a predpokladá sa, že zvonil ako hrana v delových nábojoch. Kunov sa nevzdal, uvoľnil z rozpočtových prostriedkov peniaze a už v roku 1928 dal uliať nový zvon u bratov Fischerovcov v Trnave. Čuduj sa svete, ani druhá svetová vojna, ani budovanie komunizmu na území Československa nevzniesli nárok na tento zvon a tak visí vo zvonici do dnešných dní.
Nielen zvonica je zaujímavá, časom k nej totiž dostavali márnicu. Okrem toho, že v nej mali náradie hrobári, ukladali sa tu aj pohrebné fakle. Počas pohrebov ich nosili príbuzní, rovesníci alebo priatelia nebohého. Nakoľko však nespĺňali kritériá protipožiarnej ochrany pri pochode pomedzi stodoly so slamenými strechami, rozhodlo sa o ich modifikácii. A tak ich presne 18. novembra 1958 použili poslednýkrát a nahradili ich lampáše.
Márnici sa okrem miesta pietnej rozlúčky so zosnulými dostalo aj iného využitia. Vystavovali v nej mŕtvoly neznámych utopencov, tulákov či žobrákov, ktorí zomreli v katastri obce. V 30-tych rokoch 20. storočia tu vykonali pitvu novorodenca pohodeného v tunajšom potoku. Aktérkou trestného činu bola vraj slúžka Irena, priezviska neznámeho.
Nielen mŕtvym poskytla márnica strechu nad hlavou. V prvej polovici 20. storočia sa do nej nasťahovali chudobní rodičia Martina Zuščíka, ktorého sestre sa tu 22. októbra 1931 narodil syn. O tri roky neskôr, v márnici priamo na slame, spávala Katarína Kuklišová-Adamová. V lete v roku 1934 sa jej totiž zrútil dom.
Dnešnú podobu nadobudla stavba v roku 1987. Mestečko ju zrekonštruovalo a prebudovalo na Sieň spomienok.
Pre zaujímavosť - po pravej strane od schodov vedúcich k zvonici je vchod do Starej ledovne, výrobne a skladu ľadu. Hoci sa dnu asi nedostanete, aj pohľad zvonka stojí za to.
Autor: Ľuboš Vodička