FOTO - ARCHÍV
Je pätnásty júl, minúta pred piatou hodinou rannou. Starou časťou Fukuoky s názvom Hakata zaznie tak ako každý rok z chrámu Kušida úder bubna s názvom taiko a vozy (yama) s hmotnosťou okolo jednej tony sa dajú do pohybu. V päťminútových intervaloch na pleciach dvadsiatich šiestich do pol pása vyzlečených mužov sa postupne vydá na štvorkilometrovú trasu ulicami Hakaty sedem vozov, na ktorých sedia mnísi. Kým z mužov držiacich ťažký náklad sa rinú kropaje potu, mnísi nad nimi intenzívne spínajú ruky a za mohutného spevu požehnávajú divákov na preplnených uličkách. Tí naťahujú krky, aby si jedinečnú chvíľu užili čo najviac. Iní usilovne lejú vedrá vody na spotené čelá nosičov, ktorým od ťarchy nákladu ihrá na tele vari každý sval. Také je veľké finále pätnásťdňového festivalu Hakata Gion Jamakasa - najväčšieho sviatku v meste.
V momente, keď unavení nosiči dobehnú s vozmi do chrámu Kušida, dlhý čas pripravované vozy počas odriekavania modlitieb zničia. Festival sa končí a do mesta v tom okamihu prichádza leto.
Prípravy už v januári
Podobný festival sa koná vo viacerých mestách v Japonsku, kjótsky a hakatský sú však najznámejšie. Ich zrod sa datuje do roku 1241, keď budhistického kňaza Šoiči Kokušiho podobným spôsobom niesli mestom na drevenom koči. Rozlieval ulicami svätenú vodu, aby tak zabránil šíreniu moru, ktorý vtedy sužoval mesto. Podarilo sa a veriacich začalo rapídne pribúdať. Podľa inej verzie sa koná na pamiatku potlačenia náboženskej rebélie na ostrove Kjúšú v chráme Gion, po ktorej sa časť veriacich presťahovala práve do Hakaty, ktorá je dnes jednou polovicou Fukuoky.
Tak či onak, slávnosti sa konajú už viac ako 750 rokov a vrcholia spomínaným behom. Ten nesie názov Ojama a mesto i nosiči sa naň pripravujú dlho predtým, než si na plecia vyložia náklad.
Mítingy (nagara), kde sa členovia tímu dávajú dokopy a navzájom spoznávajú, sa konajú už od polovice januára, v apríli sa začne kryštalizovať náklad, ktorý povezú a v máji sa doťahujú posledné detaily oblečenia (tzv. happi), v ktorom členovia tímu nastupujú na štart. Na spevnenie pružnosti a odolnosti tela majú okrem iného hrubé povrazy tuho utiahnuté okolo pása a medzi nohami.
Hotové vozy s ručne vyrábanými svetoznámymi bábikami z Hakaty (tradičné japonské umenie) a inými dekoráciami sa svetu predstavujú 1. júla. Výzor vozov, resp. nosidiel sa región od regiónu líši, v niektorých miestach sa vozy tlačia, v iných zasa nesú zásadne na rukách. Iný je aj náklad, v ktorom okrem tradičného umenia nechýbajú ani figúrky samurajov, športových hviezd či fotografie filmových hrdinov.
Po predstavení vozov nasleduje rituál Ošioi - tori, počas ktorého sa bežci obradne očisťujú morským pieskom, ktorý si za spevu modlitieb sypú na hlavu. Piesok má v tomto prípade symbolizovať talizman na ochranu proti nešťastiu. Rovnaký zmysel má i celý beh - ochrániť mesto na ďalších 365 dní od pohromy. Zostávajúci čas potom členovia trénujú dvíhanie a beh, aby v určenú chvíľu podali čo možno najrýchlejší výkon. Čím rýchlejšie náklad do chrámu dopravia, tým väčšiu úctu získavajú. Tí najrýchlejší vraj dokážu zvládnuť trať za tridsať minút.
Bez sexu a uhoriek
Všetko má presne stanovený scenár, každý muž presne určenú úlohu. Dané sú aj posvätné piesne, hlavnú s názvom Iwaimedeta smie spievať len posádka prvej yamy. Tradícia počas festivalu zakazuje okrem iného jesť uhorku, pretože vrch chrámu Kušida vraj pripomína prierez uhorkou. A účastníci sa musia vyvarovať sexu. Tí, ktorí sa proti tomuto nariadeniu prehrešia, počas nasledujúceho roku utrpia zranenie. Podobné zákazy dnes už mladým veľmi nevoňajú, o festivaly je však v Japonsku stále záujem. Ulice sú počas dvoch týždňov trvania Hakaty Yamakasy doslova preplnené. A mesto sa sviatkom pýši každý rok.
RASTISLAV HRÍBIK