Na prvý pohľad romantika. Domčeky v pralese na brehu riek sú postavené z dreva a trstiny.
Puerto Maldonado. Na prvý pohľad malé, zaprášené a bezvýznamné mestečko na juhovýchode Peru. Ako hlavné mesto štátu Madre de Dios, v ktorom na rozlohe skoro dvakrát takej veľkej ako Slovensko žije len 71 796 obyvateľov, sa stáva prvým dotykom turistov z celého sveta s kráľovstvom večnej zelene – dažďovým pralesom.
Ak nerátame možnosť štvordňovej namáhavej cesty nákladným autom cez hory a prales, je lietadlo jedinou možnosťou dopravy. Hneď, ako z neho vystúpite, ovalí vás horúčava a čudná nepoznaná vôňa. Tak vonia exotika.
Už o hodinu vyrážate na trojdňový výlet za krásou trópov. Sprievodca Felix je zhovorčivý. Ako každý Európan, aj vy sa chcete dozvedieť niečo o živote miestnych obyvateľov, a aspoň raz v živote stretnúť živého Indiána.
Ozajstných domorodcov je málo
Mestečko obývajú indiánski prisťahovalci z Ánd, vedci z celého sveta a zopár pôvodných obyvateľov. Niektorí z nich žijú vo svojich komunitách, iní sa už celkom prispôsobili životu bielych ľudí. Práve o nich sa hovorí, že sa snažia byť viac bieli ako samotní gringos (označenie pre belochov z USA a Európy) a najradšej by chodili po pralese v košeli a kravate. Sprievodca však prezrádza, že ďaleko v hĺbke pralesa ešte žijú kmene nepoznačené západnou kultúrou, ktoré sa kontaktu s bielymi vyhýbajú. Majú s nimi zlé skúsenosti zo začiatku 20. storočia, keď bolo v Južnej Amerike veľa domorodcov zotročených a zabitých pri práci na kaučukových plantážach. Nie je ich veľa – počítajú sa na stovky.
Pri náhodnom kontakte s nimi by mal človek dodržiavať určité nepísané pravidlá. Dôležité je neusmievať sa, lebo vycerené zuby sa považujú za prejav nepriateľstva. Ľahko sa môže stať, že sa domorodcom zapáči váš fotoaparát či kamera. Najlepšie je hneď na začiatok čosi podarovať – najradšej majú konzervy tuniaka alebo zrkadielka.
O obyvateľoch selvy, ako Peruánci po španielsky volajú dažďový prales, sa dozviete rôzne príbehy. Domorodci najradšej rozprávajú o krásnych dievčatách, ktoré na sebe veľa nemajú a rady si vychutnávajú život s gringos. Dúfajú, že sa do nich zaľúbia a vezmú ich so sebou. Dostanete dokonca aj varovanie pred nápojom lásky, ktorý sa v pralese pre tento účel špeciálne pripravuje.
Prales a rieka dávajú aj berú
V živote tamojších ľudí sú rieka a prales neodmysliteľné. Prinášajú chorobu aj smrť, ale i život a uzdravenie. Väčšina obyvateľov sa živí farmárčením, obchodom, cestovným ruchom. Zvláštnu skupinu tvoria madereros. Živia sa ťažbou vzácnych stromov, ktoré neskôr predávajú drevárskym spoločnostiam. Keď si potrebujú zarobiť, vyberú sa na loďkách peke-peke ďaleko do pralesa, kde strávia minimálne dva mesiace. Ich základnou potravinou je ryža, tú jedinú si berú so sebou a obohacujú ju ulovenou zverinou. Keď majú dosť dreva, postavia z neho plť a splavujú ho späť do Puerta Maldonada.
Takto si zarobia hromadu peňazí. Tie potom veľmi rýchlo minú v pochybných podnikoch a opäť sa vracajú do pralesa. Aj ich zásluhou prales a jeho obyvatelia zo dňa na deň nenávratne miznú. „Madereros už nenachádzajú vzácne drevo blízko mesta, tak za ním celé týždne putujú po rieke hlbšie do pralesa. Ak zmizne z niektorej oblasti určitý druh stromu, miznú aj niektoré rastliny, hmyz a neskôr ich nasledujú aj drobné živočíchy, vtáky a napokon aj väčšie zvieratá – oceloty či jaguáre,“ vysvetľuje Felix a dodáva: „U nás nie sú dobré zákony, ktoré by prales chránili. Situáciu zhoršujú aj európske a americké firmy, ktoré výrub dreva podporujú a predávajú ho doma s veľkým ziskom.“
Prežiť znamená poznať
Rieky sú cestami, po ktorých sa dopravujú ľudia aj tovar, prevážajú turisti a lovia ryby. Pomocou času, ktorý trávite na rieke pri presune z jedného miesta na druhé, meriate potrebné vzdialenosti.
Ako postupne zdolávate širokú a očarujúcu rieku Rio Madre de Dios, na brehoch sa vám kde-tu zjavujú malé usadlosti z dreva a trstiny, pasúce sa zvieratá. Postupujete proti prúdu, až sa dostávate na menšiu rieku Rio Pariamanu. Je to cieľ cesty, ktorý pretínajú kmene spadnutých stromov. Kde-tu vidno malé kajmany, korytnačky alebo pestrofarebné vtáky.
Stráviť noc pozorovaním zvierat znamená nezabudnuteľné zážitky. Potvrdíte si, že život v pralese je krásny aj čarovný, ťažký aj nebezpečný. Aby v ňom človek prežil, musí poznať jeho zákonitosti, výhody i možné nástrahy. Každý nesprávny krok či pohyb vás môže stáť život, ktorý má v pralese celkom inú hodnotu. Žije sa „iba“ pre danú chvíľu.
PETER SLOVÁK
Autor pracoval v Peru vo vládnej
organizácii na podporu exportu