Niekedy v roku 1947 sa dvaja švajčiarski podnikatelia, hotelier - Teddy Stauffer a hudobník Hazy Osterwald, rozhodli zanechať šedivý stereotyp bežného života. V úmysle opustiť vojnou zničenú Európu chceli začať nový život kdesi za veľkou mlákou. Usadili sa na pacifickom pobreží Mexika, v bohom zabudnutej rybárskej osade Acapulco a s vervou sa pustili do práce.
Prvé hotely vysoko v útesoch nad pobrežím vyrástli čoskoro. Čas ukázal, že začať s výstavbou práve v neschodnom kamenistom teréne oblasti nazývanej La Quebrada bolo správnym rozhodnutím. Punc tomuto miestu dodávajú takzvaní lietajúci Indiáni, ktorí sa z najvyššieho útesu vrhajú do štyridsaťmetrovej priepasti a spenených vĺn oceánu. Svoje krkolomné skoky, vzbudzujúce nepríjemné mrazenie na chrbte, zvládajú s bravúrnou profesionalitou vo dne aj v noci pred pohľadmi stoviek užasnutých turistov. Predovšetkým to večerné vyráža dych. Končia ho pôsobivým dopadom na hladinu s horiacou pochodňou v ruke.
Tak ako tieto „živé kométy“ padajúce z útesov, aj švajčiarski priekopníci zostúpili na pobrežie a začali šíriť slávu Acapulca. Počas viac než tristoročnej španielskej nadvlády bolo Acapulco, vtedajšie (Escapulco), oficiálnou spojnicou a námorným prekladiskom medzi Novým svetom a pobrežím Filipín (jedinou dŕžavou Španielov v juhovýchodnej Ázii). Z tohto miesta smerovalo mexické zlato i najjemnejšie ázijské korenie na starý kontinent. Po vymanení sa kolónií z područia Španielska stratil na význame aj dovtedy prekvitajúci pacifický prístav.
K jeho znovuzrodeniu došlo práve na rozhraní päťdesiatych rokov 20. storočia a svoj boom Acapulco prežilo o dve desaťročia neskôr. Mesto je dnes výkladnou skriňou najväčších hotelových konzorcií. Štíhle mrakodrapy zvučných mien ako Sheraton, Hayatt, Hilton či Mariott lemujú dvanásťkilometrový oblúk medzi rušnou avenidou Miguel Alemán a cukrovo bielymi pieskami pláže Condesa a Icacos strácajúcimi sa v azúrovom príboji.
Spomienku na španielskych kolonizátorov tvorí len akýsi malý skalnatý ostrov kúsok bokom od rušných pláží. Povesť hovorí, že večer čo večer sa k nemu na člne plavil jezuitský mních v hnedej sutane a v modlitbách tu prosil nebesá, aby utíšili rozbesnené morské živly. Ostrov skutočne z určitého uhla pohľadu vytvára dojem, akoby na ňom stála postava kajúcneho mnícha. Možno práve preto dostal názov Isla del Obispo (Biskupov ostrov). O jeho hnedú farbu sa však nepostarala mníchova sutana, ale kŕdel pelikánov hnedých.
Nebesá mnícha však napokon predsa len vypočuli a to na radosť všadeprítomných turistov. Po stáročia rozbúrené vlny Pacifiku dorážajúce na brehy Acapulca si rozdelili svoju úlohu. Zatiaľ čo dopoludnia bičujú pláž Icacos, popoludní sa vybúria na Condese. Turisti tak majú možnosť vybrať si.
Skutočnou čerešňou na hŕbe tejto šľahačky je však bezpochyby hotel Acapulco Princess. Dvanásťpodlažná budova v tvare aztéckej pyramídy utopená v zeleni subtropickej záhrady s množstvom bazénov, vodných kaskád a nekonečnou spleťou golfových ihrísk spôsobí v tomto pompéznom prímorskom letovisku hotový šok. V prekrásnych priestoroch hotela s tisícdvadsiatimi miestnosťami a jeho priľahlými večne zelenými záhradami môžete zažiť skutočne všetko. K prepychu patrí aj prepychová kuchyňa. A ak vás večer uspávajú sladké tóny neopakovateľných mariachis (mexických hudobníkov), nenechajte sa vyviesť z miery, ak sa na rannej toalete stretnete napríklad s Čajkovským. Bude znieť z reproduktorov umiestnených v stenách.
Acapulco je jednoducho také. Plné lesku a extravagancie. Nedá sa poprieť, je snáď komerčnejšie než samotný Hollywood. Ale či si krajina s takou neopakovateľnou históriou, nádhernou prírodou, úžasnou metropolou a priateľskými obyvateľmi, akou Mexiko určite je, takéto miesto nezaslúži?
STANISLAV ZACHAR
FOTO - AUTOR