Tam, kde sa európska civilizácia stretá s Afrikou, víťazi vždy Afrika.
ntickejšia nemecká komunita. Pre úplnosť treba dodať, že Namíbia je väčšia ako Texas.
V turistickej kancelárii na ulici Bismarckstrasse, ktorú možno ťažko opísať inak ako „gemütlich“ (príjemná), sa toho podľa dobových fotografií vo výklade za posledných sto rokov zmenilo len málo. Pôvodným dojmom pôsobí aj sám majiteľ, postarší pán s rovnou chrbticou a úhľadnou menovkou HERR WOLFGANG LOHSE. „Rozhodne nie Good morning,“ nahnevá sa naoko, „u nás sa predsa povie Guten Tag.“ A ešte dodá: „Herzlich willkommen in Lüderitz. (Srdečne vítame v Lüderitzi.)“ Skupinke nemeckých turistov, ktorí práve dorazili do mesta na pobreží z namíbijského vnútrozemia, je jeho prízvuk smiešny. „Tak nejako museli artikulovať moji prastarí rodičia,“ tvrdí mladík, ktorý sa predstavil ako Udo z Berlína.
Nemecká disciplína
Pre pána Lohseho je Berlín stále hlavným mestom Pruska a Reichstag zatiaľ bez kupoly architekta Normana Fostera. Po obligátnej slovnej prestrelke na tému kto je tu vlastne Nemec nasleduje turistický program. Miesta ako Haus Goerke, Felsenkirche a Hohenzollern by podľa zvuku mohli stáť kdekoľvek v Nemecku. „Tieto celkom určite stoja v Afrike,“ pripomína všetkým naokolo sprievodca. Prehliadka päťsto rokov starého kresťanského kríža Padrâo, ktorý v blízkosti budúceho prístavu postavil portugalský moreplavec Bartolómeo Díaz, je naplánovaná na 11.45. „Na oneskorencov sa nečaká, Urlaub oder nicht (Dovolenka alebo nič),“ zavelí pán Lohse na dôkaz toho, že v bývalej nemeckej kolónii dodnes vládne nemecká disciplína.
Bez nej, to je po prehliadke jasné každému turistovi, by v nehostinnej púšti nikdy nebolo vyrástlo mesto ako Lüderitz. Napriek snahám vládnej propagandy dokázať opak, to určite nie je africké mesto. S tými v susedstve ho spájajú najmä neprehliadnuteľné európske prvky: stredomorská atmosféra Kapského Mesta, germánske plánovanie Pretórie, viktoriánsky poriadok Blantyre a koloniálna uvoľnenosť Harare. Zo všetkých týchto miest je Lüderitz s desiatimi tisíckami obyvateľov najmenší. Ani Afrika v jeho okolí nie je taká, ako ju videli a opísali Karen Blixenová a Joy Adamsonová. V miestnom rannom opare by sa skôr odohral Kafkov román. Optimistickejšie naladený pán Lohse svoje rodisko považuje za „vydarenú karikatúru bavorského mestečka“.
Africký luxus
To, rovnako ako Lüderitz, pozostáva z upravených verejných priestranstiev, útulnej pošty a železničnej stanice, skromných luteránskych kostolov, odstavených bicyklov a rohových Bäckerei-und-Konditorei (pekární a cukrární) s terasami, ktoré zacláňa veľkoplošná reklama na miestne pivo, v tomto prípade Windhoek Lager. Veľkomestský duch sa v Lüderitzi ukrýva na jedinej a súčasne najlepšej adrese: Hotel Hohenzollern. Hoci ho slávnostne otvorili už v roku 1909 v Afrike, jeho interiér dýcha konzumom medzivojnovej belle époque v Európe. Hostia tu automaticky sedia rovnejšie a vyjadrujú sa spisovnejšie ako v lacnejších ubytovacích zariadeniach. Luxus si však ani tu netreba pomýliť s namíbijskou potrebou šetriť vodou: sprcha sa aj v najdrahšom rohovom apartmáne na prvom poschodí nekompromisne odstaví po desiatich sekundách.
Ani historická obytná štvrť Altstadt nenecháva nikoho na pochybách o tom, že Nemci rovnako ako Briti a na rozdiel od holandských Búrov, ktorí sem prišli farmárčiť, sa do Afriky prisťahovali za zábavou. Z niektorých impozantných víl sa časom stali kaviarne, kde sa obradne konzumuje Apfelstrüdel (jablková štrúdla) a ležérne listuje v novinách Namibia Nachrichten. Atmosféru ruší len púštny piesok, ktorý sem hostia vnášajú na topánkach a ktorý personál z času na čas odstraňuje hlučným vysávačom. Ako miestne múzeum funguje opulentná rakúsko-uhorská vila Haus Goerke z roku 1909. Pozoruhodná je tým, že by mohla stáť kdekoľvek v strednej Európe, aj na Slovensku. V jej blízkosti sa rozprestiera svojrázny golfový areál. Nepokrýva ho tradičný trávnik, ale piesok.
Všade piesok
Ten sa stáva virtuálnou realitou na kopci za gigantickým luteránskym Felsenkirche, kde sa prakticky končí celé mesto. Pohyblivé duny sa tu opierajú priamo o steny kostola. Pred inváziou do mesta ich odrádzajú len chumáče nenápadnej, ale svetoznámej rastliny welwitschia mirabilis s priemernou dĺžkou života 1500 rokov! Ako o jeden z chýbajúcich článkov vo vývoji novodobej flóry sa o ňu zaujímal aj Charles Darwin. Aj praktický pán Lohse sa pri pohľade na ohnivo červené, oranžové a žlté duny a prehistorické stromy zmieni o jurskom parku. „Škoda, že Namíbiu neobjavil Vincent van Gogh,“ napísal juhoafrický autor Laurens van der Post, „nebol by márnil čas v Arles.“ V začínajúcej sa piesočnej búrke prichádza na varovné slová pána Lohseho: „Piesok sa dostane všade. Naozaj všade!“
On, jeho predkovia a – ako napovedá miestny telefónny zoznam – susedia Vogelsangovci, Krabbenhoftovci a ďalší v Lüderitzi s pieskom zápasia už vyše sto rokov. Predtým ako tu prvýkrát vztýčili nemeckú cisársku vlajku, o Namíbiu medzi európskymi dobrodruhmi nebol záujem. V minulosti pozdĺž jej 1600-kilometrového pobrežia ako prví preplávali Portugalci. Nehostinná púšť ich však v hektickom období renesancie príliš nenadchla. Uspokojili sa so stavbou spomínaného kríža pri Lüderitzi. Podobných pozdĺž juhozápadného pobrežia Afriky postavili desiatky. Do Namíbie sa na úteku pred hlukom priemyselnej revolúcie vrátili až profesionálni romantici. Dvadsaťdvaročný továrenský robotník James Bassingthwaighte z Londýna tézu o návrate k prírode pochopil doslovne a stal sa prvým permanentným európskym osadníkom v Namíbii.
Sen o kolónii
Sen o nemeckej koloniálnej ríši podľa britského a francúzskeho vzoru v Namíbii naplnil až nevýznamný obchodný cestujúci Hans Lohse z Brém, ktorý to tu menom svojho šéfa Adolfa Lüderitza v roku 1883 vyhlásil za nemecké územie. Nemecký nárok na Juhozápadnú Afriku, ako Namíbiu vtedy poznala európska kartografia, o dva roky neskôr spečatila slávna Berlínska konferencia o koloniálnom usporiadaní čierneho kontinentu. Do prímorského Lüderitzu vzápätí začali prúdiť investície najskôr do cestovného ruchu a po roku 1908, keď boli v jeho okolí objavené diamanty, do ich ťažby. Centrom európskych ťažobných spoločností, ktorým vládla Deutsche Kolonialgesellschaft für Südwestafrika (Nemecká koloniálna spoločnosť pre juhozápadnú Afriku), sa stalo neďaleké mestečko Kolmanskop.
S Lüderitzom ho čoskoro spojilo desaťkilometrové vodovodné potrubie. Vďaka diamantom tak v púšti vyrástla nemocnica s prvým röntgenovým zariadením v krajine, továreň na limonádu a aj knižnica s kompletnými spismi Goetheho a Schillera. Koloniálnu idylku v roku 1909 na chvíľu narušilo povstanie domorodých Hererov, ktoré Nemci obratom krvavo potlačili. Hererom sa za to v roku 1998 neochotne ospravedlnil nemecký kancelár Gerhard Schröder. Nemecká koloniálna ríša sa pod váhou vojnových udalostí v Európe náhle skončila v roku 1914. Namíbiu obsadili Juhoafričania, ktorí tunajších obyvateľov na tridsať rokov vytlačili do vnútrozemia, kde Nemci z núdze, ale s elánom začali farmáčiť.
Vždy zvíťazí Afrika
O tom, že najvzácnejšou namíbijskou komoditou nie sú diamanty, ale obyčajná voda, sa Juhoafričania presvedčili v roku 1950. Krátko po tom, ako sa dovoz vody z Lüderitzu stal neefektívnym, sa niekdajšie diamantové centrum premenilo na Mesto duchov. Tak ho dnes návštevníkom servíruje aj turistická kancelária Lohse & Co. „Ťažiť sa prestalo už v roku 1950, ale posledný obyvateľ to tu vzdal až o šesť rokov neskôr,“ vysvetľuje sprievodca. Dnes sa kedysi rušným mestom preháňa len ostrý vietor, ktorý časom odniesol väčšinu striech. Piesok však miestnej architektúre preukázal milosrdnú službu. Ako formaldehydový nálev zachránil aspoň kostry veľkolepých stavieb. „Za oknami okrem piesku nenájdete nič,“ informuje sprievodca, „miestami siaha až po strop.“
S pánom Lohsem, jeho rodinou a ich turistami do Mesta duchov, keď im v tom nezabráni piesočná búrka, pravidelne chodia aj miestni Nemci. „Je to pre nás symbolické miesto,“ tvrdí pán Lohse. „Poučka číslo jeden,“ hlási z tamojšej pieskom zaviatej verandy pani Lohseová, „tam, kde sa európska civilizácia stretne s africkou prírodou, zvíťazí vždy Afrika.“ Výstižnejšie by sa k tejto téme nevyjadril ani spisovateľ Joseph Conrad. V roku 2000 do Kolmanskopu mestská delegácia z Lüderitzu priviedla nemeckého kancelára, ktorý bol na oficiálnej návšteve Namíbie. „Gerhard Schröder sa nezmohol na slovo,“ spomína pani Lohseová, „nekonečne dlho a s obdivom sa pozeral do toho piesku a potom nám všetkým potriasol rukou.“
Autor: Roman LiptákLüderitz, Namíbia