„Radšej vás pošlú nesprávnym smerom, akoby priznali, že niečo nevedia,“ hovorí Milan Lešický, futbalový tréner, ktorý žije už štvrtý rok spolu s manželkou v Tokiu. V danej chvíli ste však Japoncom ochotní odpustiť všetko. Ich tvár zdobí totiž široký úsmev, po ktorom nasleduje hlboký úklon.
Vždy ochotne a s úsmevom
Hoci sa vo Fukuoke, 1,3 miliónovom meste na ostrove Kjúšú, koná každý rok svetoznámy maratón i tenisový turnaj, cudzinec je tam stále raritou. Nebolo to inak ani počas júlových majstrovstiev sveta v plávaní. Gaidžinovia, ako cudzincov v krajine vychádzajúceho slnka nazývajú, pútali na uliciach zvýšenú pozornosť. Deti pri pohľade na nevídanú tvár prekvapene žmurkali, iné energicky mávali na pozdrav a tie odvážnejšie neváhali neznáme tváre nasledovať. Ak sa dočkali z ich strany zakývania či pozdravu, v ich očiach sa zjavila radosť, ktorú často sprevádzalo tlieskanie.
Potešenie zo stretnutia však dávajú najavo aj dospelí, ochotní vodiť vás po ulici napriek tomu, že v momente, keď ste ich oslovili, vyzerali, akoby sa veľmi ponáhľali. Kaderníčke sa aj so zákazníčkou nelení vyjsť na ulicu, len aby vám ukázala autobus, na ktorý máte ísť, predavačka v supermarkete je ochotná prejsť 150 metrov na druhú stranu obchodu, len aby vám ukázala tovar, o ktorý máte záujem. Samozrejme, s úsmevom na tvári.
Úsmev neschádza Japoncom z tváre ani pri odchode z baru. Na dobrú náladu im stačia dve-tri malé pivá. Na rozdiel od našincov totiž veľa alkoholu neznesú. Na ulici potom jeden do druhého narážajú a donekonečna sa ospravedlňujú. Tento jav je výrazný najmä v piatok a sobotu, keď si Japonci užívajú chvíle oddychu po namáhavom týždni.
V ranných hodinách pracovného dňa sú však celkom iní. Slušne oblečení úradníci sedia v metre zamračení, vidina dlhého pracovného dňa ich viditeľne neteší. Rovnako ako pravidlá, ktoré musia dodržiavať, hoci je pravda, že mnohí z nich si to vôbec neuvedomujú. V Japonsku je napríklad nemysliteľné prísť v horúcich letných dňoch do práce v letnom oblečení. Sako možno nechať doma len vtedy, keď vláda vyhlási horúce dni nasledujúce po období dažďov za začiatok leta. Vtedy každé noviny prinesú správu, že je čas na košele s krátkym rukávom.
Po práci striptíz
Po práci sa Japonci nezvyknú ponáhľať domov. Oveľa väčším lákadlom sú bary a reštaurácie. Najobľúbenejšou pijatikou je whisky, ktorú si objednávajú po fľašiach. Ak v ten deň nedopijú, dá sa fľaša odložiť a na druhý deň sa k nej vrátia.
Dobrým zvykom japonskej strednej vrstvy je zájsť si cestou domov do striptízového baru. Niektoré sa otvárajú už o druhej popoludní. Muž ide sám, prípadne s kolegyňou, zatiaľ čo manželka doma naňho poslušne čaká. Pripravená byť mu kedykoľvek k dispozícii. Umyť ho, uložiť do postele.
Slobodné Japonsky si sexu užívajú rovnako ako muži. Bujnie aj neviazaná láska mimo pracoviska. Po sobáši je však už všetko iné. Žene sa začína nový život. Už nemusí chodiť do práce, zato nastupuje starostlivosť o deti a nevyhnutnosť byť vyvolenému správnou manželkou. Manžela nemôže dokonca ani veľmi kritizovať, prípadnú nespokojnosť mu smie len veľmi jemne naznačiť. Neumožňuje jej to ani jazyk, ktorý sa od mužského výrazne líši.
Japonský muž však nestráca voľnosť ani po svadbe. Do soboty si užíva, starostlivým manželom sa stáva až v nedeľu, keď si vyjde s manželkou, cupitajúcou s dáždnikom pár metrov za ním, a s deťmi na pravidelnú prechádzku. Manželka má však jednu výsadu – drží ochrannú ruku nad rodinným rozpočtom.
O rozvode Japonci príliš nerozmýšľajú. Manželstvo sa uzatvára takmer vždy na celý život, hoci možnosť odlúčiť sa jeden od druhého predsa len existuje. V takom prípade však musí muž ženu finančne zabezpečiť. Na oplátku mu ju potom vymažú z jeho rodokmeňa.
Za manželskými povinnosťami do hotela lásky
V Japonsku je všetko stiesnené. Maličké sú aj hotelové izby aj byty, v ktorých často žijú celé generácie. Nie je teda nič nezvyčajné, ak si manželia idú užívať jeden druhého do niektorého z nespočetného množstva hotelov lásky, tzv. love hotelov.
Užívať si však majú kde aj cudzinci. V Tokiu existuje dokonca ulička lásky, kde sa Japonky oddávajú výlučne gaidžinom. Cena za hodinu sa pohybuje od 5000 jenov (1250 korún) vyššie, náročnejší si môžu zaplatiť celú noc. Ale stále ich to vyjde lacnejšie ako v hoteli, kde je taxa 30-tisíc jenov úplne bežná.
Sexom je dnes nasiaknuté celé Japonsko. Plné nemravných a často až perverzných obrázkov sú komiksy, ktoré na každom kroku ponúkajú kiosky otvorené 24 hodín denne. Erotika, násilie a obscénnosti sa však v komiksoch začali udomácňovať už v sedemdesiatych rokoch. Podľa spisovateľa Frederika L. Schodta je japonský komiks ukážkou potlačených túžob tamojšej spoločnosti. Dnes má mnoho vášnivých vyznavačov, ktorí sa po japonsky nazývajú otaku.
V hlavnom meste existovali donedávna dokonca automaty na použitú spodnú bielizeň. Vláda ich už síce zakázala, v Tokiu však štvrť s takýmto „špecializovaným“ tovarom funguje dodnes.
Vežiak na pobreží
Vo Fukuoke nijaké „sexuálne“ automaty nenájdete, zato uličiek lásky je aj v hlavnom meste prefektúry dosť. Hlavnou atrakciou a pýchou ôsmeho najväčšieho mesta japonského súostrovia je však Fukuoka Tower. Najvyšší pobrežný mrakodrap v krajine. Má 234 metrov a tvorí ho osem tisíc sklených tabúľ. Z výšky 116 a 123 metrov majú turisti možnosť prehliadnuť si celé mesto. V zime využívajú Japonci Fukuoka Tower ako vianočný megastromček, ktorý vraj najmä v noci poskytuje nádherný pohľad.
Najúchvatnejší výhľad sa zhora, kam stojí cesta skleným výťahom 800 jenov, naskytá na severnej strane veže. Pred vašimi očami sa rozprestiera Japonské more a záliv Momočihama, kde sa počas nedávnych MS konali súťaže v diaľkovom plávaní a kam si chodia japonské rodinky schladiť rozhorúčené telá.
Súčasťou pobrežného parku je starobylá mongolská dedina pripomínajúca vpády Mongolov v 13. a 14. storočí, ale aj miesto, kde o celej historickej dobe vznikal film. Dedinka, kde sa na vás usmievajú skutoční Mongoli v historickej zbroji, pôsobí dodnes autenticky.
Fukuoka sa môže pochváliť aj prvým zenovým kláštorom v krajine. Volá sa Šófukudži Temple a vznikol vďaka zakladateľovi zenovej sekty Eisaiovi v roku 1195. Počas druhej svetovej vojny bol z troch štvrtín zničený, takže turisti si môžu prezerať len zostávajúcu štvrtinu.
Oddych v Ohori parku
Miesto na oddych ponúka park Ohori, v ktorom sa ticho mieša s mohutným cvrlikaním cikád. Prístupová cesta k nemu vedie popri ruinách mestského hradu, ktorý vo feudálnych časoch staval panovník Nagamasa Kuroda sedem rokov. Pozostával zo 47 malých vežičiek, z ktorých dnes stoja už len dve.
Ohori park slúži domácim na aktívny oddych. Na dvojkilometrovom asfaltovom chodníku umožňuje beh na kolieskových korčuliach, jogging či bicyklovanie. Romantickejšie založení sa môžu poprechádzať po múzeu japonskej záhrady, vybudovanej pred sedemnástimi rokmi na pamiatku 50. výročia vzniku parku Ohori. Jej malebné jazierka sú plné rýb a korytnačiek.
Pár zastávok metrom od Ohori leží chrám Kušida, kde sa každoročne 15. júla úderom na bubon minútu pred piatou hodinou rannou končí najpopulárnejší festival Hakata Jamakas, čím sa v meste začína leto. Triumfálny záver festivalu zabezpečujú posádky 26 dobrovoľníkov, ktorí nesú štyri kilometre ulicami mesta na pleciach takmer tonu vážiace drevené vozy plné všakovakého nákladu. Sprevádza ich množstvo divákov, ktorí dobrovoľníkov v dusnom počasí polievajú vedrami vody. Fukuoka totiž leží v subtropickom pásme s vysokou vlhkosťou vzduchu. Deje sa tak na pamiatku kňaza Šouči Kokušiho, ktorého v roku 1241 niesli mestom na drevenom koči, pričom polieval veriacich svätenou vodou. Tým sa mu podarilo zažehnať šíriaci sa mor.
Zážitkom pre oči turistu sú aj veľké obchodné domy a nákupné uličky, ktoré sa večer po zasvietení reklamných panelov či obrazoviek zmenia na nepoznanie. Ako huby po daždi vyrastú aj malé bufety, v ktorých domáci vysedávajú dlho do noci.
Skúsiť priamo na ulici opekané mäso či dary mora chce odvahu, od ohňa sa často šíri taký ukrutný smrad, že si to človek radšej rozmyslí.
Kópia Sochy slobody na ostrove Odaiba. Japonci radi kopírujú cudzie atrakcie.
Odaiba – ostrov 21. storočia
Fukuoka je však v porovnaní s Tokiom len dedinkou. Tokio, dnes už takmer 30-miliónová metropola Japonska, hrá v noci všetkými možnými farbami z reklám a vysvietených obchodov. A do toho sa z každej strany rinie hudba. Japonci si mesta, v ktorom si už vďaka svojej mánii kopírovať cudzie atrakcie postavili Sochu slobody, alcatrazské väzenie i Champs Elysée, užívajú do sýtosti. V luxusných reštauráciách, krčmičkách i striptízových baroch. Centrom zábavy sú najmä štvrte Ropongi a Šindžuku.
Radi si tiež zájdu aj na umelý ostrov Odaiba, ktorý je víziou 21. storočia. Zážitkom je tam návšteva výstavy automobilov. Môžete ju absolvovať na aute, ktoré si požičiate zadarmo stisnutím jediného tlačidla. Automobil sa k vám dostane bez cudzej pomoci. Vo virtuálnej vízii si môžete vyskúšať, ako chutí napríklad jazda za volantom formuly 1, prípadne navrhnúť vaše vlastné auto budúcnosti.
Strach z otrasov
Život v Japonsku a špeciálne v Tokiu sa dá vychutnávať plnými dúškami. Napriek tomu však v ľuďoch pretrváva pocit strachu. Tokio leží totiž v seizmickej oblasti. Ročne sú v tomto regióne stovky malých otrasov, silné zemetrasenie vraj príde raz za 100 až 150 rokov. Posledné katastrofické bolo v roku 1854. Predpokladá sa, že ďalšie bude mať silu ôsmich stupňov Richterovej stupnice, čo by mestu spôsobilo obrovské škody. Pri zemetrasení o sile 7,2 stupňa v Osake-Kóbe v januári 1995 prišlo o život 5200 ľudí.
Japonské stavebníctvo sa na to snaží pripraviť, takže budovy sa stavajú len z kovu a dreva a otrasy určitej sily by mali vydržať. Pri veľkom zemetrasení však ani súčasná rada prvej pomoci – utekať pod stôl a chrániť si hlavu – príliš nepomôže.
RASTISLAV HRÍBIK
FOTO – AUTOR