Pohľad na Budvu
Čiernohorské pobrežie má 200 kilometrov pláží, ktoré patria k najkrajším a najobľúbenejším v Európe a tvoria ho štyri riviéry – Budvianska, Barská, Ulcinjská a Tivatská. Hlavným strediskom prímorského čiernohorského je však každopádne starobylé mestečko Budva. Jeho stará časť, obkolesená kamennými hradbami sa rozkladá na malom výbežku do mora, nová časť mesta sa tiahne hlboko do vnútrozemia. Tunajšie pláže sú dokonca vyhľadávaným miestom, kam chodia dovolenkovať aj známi umelci, športovci, alebo politici.
Budvianska riviéra
Budviansku riviéru preslávila predovšetkým Slovenska plaža (založená v roku 1920 a nazvaná podľa jej prvých pravidelných návštevníkov, českých a slovenských turistov) a letovisko Bečiči (tunajšia piesková pláž patrí na južnom Jadrane nielen medzi najväčšie, ale aj najobľúbenejšie a už v roku 1935 získala v Paríži Grand Prix ako najkrajšia pláž Stredomoria). Okrem nich je tu však niekoľko ďalších, väčších či menších letovísk a pláží, ktoré sa v nejednom prípade rozprestierajú od strmých vrchov pohoria Lovčen až k moru. Najvyhľadávanejšími pieskovými plážami sú (okrem už spomínaných) Jaz, Mogren, Kamenovo, Pržno, Miločer, Drobni pijesak, alebo Petrovac. Všetkým tunajším letoviskám však bezkonkurenčne kraľuje ostrov Sveti Stefan, ktorý je najatraktívnejším a najluxusnejším strediskom Budvianskej riviéry. Toto hotelové mestečko sa nachádza niekoľko kilometrov za Budvou a je určené predovšetkým náročným (a tým pádom aj solventným) turistom. Ostrov, ktorý bol kedysi rybárskou osadou, spája dnes s pevninou úzka cesta. Cena za jednu noc tu niekoľkonásobne prevyšuje ceny za ubytovanie v hoteloch a penziónoch na pobreží. Vstupné na ostrov však musia zaplatiť aj tí, ktorí sa tu nechcú ubytovať. Sprievodca tu každému ochotne ukáže hotelové domčeky, v ktorých počas svojich dovoleniek bývali napríklad Willy Brandt, Sophia Lorenová, Monica Vittiová, Ingemar Stenmark, Sylvester Stallone, či Claudia Schifferová.
Atmosféra útulného prímorského mestečka sa dá najlepšie precítiť pri večernej prechádzke úzkymi uličkami starej Budvy, kde je medzi hradbami ukrytých množstvo malých reštaurácií, kaviarničiek a obchodíkov. Pri temperamentnej južanskej hudbe a skvelom čiernohorskom víne sa tu dá vydržať až do rána.
Kamenné mesto Kotor
Kto nechce stráviť celú dovolenku iba na pláži, môže absolvovať výlet do Kotoru, starého prístavu na druhej strane pohoria Lovčen. Cesta z Budvy sem trvá necelú hodinu a vedie úzkymi serpentínami, ktoré koncom 19. storočia vytesali priamo do skál. Na jednom mieste má táto cesta tvar písmena M. Povesť hovorí, že projektant cesty Josip Slade bol tak očarený krásou čiernohorskej kňažnej Mileny, manželky kniežaťa Nikolaja, že vysoko nad Kotorom zvečnil v ceste písmeno, ktorým sa začínalo jej meno.
Cestou do Kotoru sa dá zastaviť v Njeguši, malej dedinke, z ktorej pochádzal veľký čiernohorský vládca a básnik Petar II. Petrovič Njegoš, a ktorá sa preslávila výrobou vynikajúceho pršutu, sušenej šunky. A keď sa kľukatá cesta na vrchole prehupne dolu, ako na dlani je vidieť Boku Kotorskú, miesto, kde sa po stáročia písala história (v roku 1918 tu napríklad vzplanula vzbura v radoch rakúsko-uhorského vojnového námorníctva, ktorá predznamenala definitívny rozpad monarchie a vznik Československa), a ktorá je označovaná za jednu z najkrajších zátok na svete. Na jej brehu je Kotor, kamenné mesto ukryté v hradbách, ktoré se týčia až hore do skál, k pevnosti Svätého Ivana. Kedysi bol Kotor významným centrom obchodu a námornej dopravy a o mocenskú a obchodnú prestíž súperil s Dubrovníkom.
Približne po polhodinovej plavbe výletnou loďou sa dá z Kotoru dostať na ostrov Gospa od Škrpelja, uprostred zátoky, ktorému kraľuje rovnomenný kostol, zasvätený Bohorodičke. Kedysi bol na tomto mieste iba jeden veľký kameň, ktorého vrchol vytŕčal z mora. Podľa miestnej legendy tu rybári z neďalekého ostrova Perast našli v 15. storočí ikonu Bohorodičky s Kristom, čo považovali za znamenie, aby na tomto mieste postavili chrám. Viac ako dvesto rokov trvalo, kým najskôr uprostred zálivu vytvorili umelý ostrov. Na malých člnoch sem z pevniny privážali kamene, ktoré hádzali do dvanásťmetrovej hĺbky na morské dno. Stavba chrámu, v ktorom je dnes možné okrem diel sakrálneho umenia vidieť rôzne predmety zanechávané tu po dlhé veky námorníkmi, trvala potom ďalších sto rokov. Nenadarmo sa teda o Čiernohorcoch hovorí, že keď sa do niečoho pustia, len tak ľahko sa nevzdajú. V ich histórii by sa o tom dalo presvedčiť na mnohých príkladoch. O typickej čiernohorskej pohostinnosti sa však dá presvedčiť len tak, že túto malú krajinu človek navštívi.
ANDREJ ŠIMONČIČ
FOTO – AUTOR
Upozornenie pre vodičov
Zelená karta je na území Čiernej Hory a Srbska neplatná! Pri vstupe do Čiernej Hory treba zaplatiť poistné poplatky za vozidlo a to 30 DEM za osobné motorové vozidlo, plus vodič 20 DEM. Za autobus alebo nákladné motorové vozidlo sa platí 120 DEM, plus vodič 50 DEM. Turistický poplatok za jeden deň pobytu je 1 DEM na osobu.
Mena
Oficiálnou menou je v Čiernej Hore nemecká marka (DEM). Juhoslovanský dinár je tu od minulého roku neplatný, slovenské koruny sa v zmenárňach nedajú meniť.