Dnes si už vieme mnohé prírodné javy vysvetliť a často ich aj predvídať. V minulosti to tak nebolo. Mnohé búrky či hromobitia naši predkovia pripisovali nadprirodzeným bytostiam, diablom a bosorkám.
Meteorit nad Bratislavou
Bezoblačné nebo, srieň na okolitých lúkach, zamrznutá zem, čistý mrazivý vzduch. Také bolo ráno 20. novembra 1833 v Bratislave. Občanov mesta, ale aj okolia až do vzdialenosti štyroch míľ prekvapilo silné zahrmenie. Tých, čo sa však tesne pred ohlušujúcou ranou, okolo pol ôsmej, pozerali ponad les pri Dunaji v blízkosti Cisárskej cesty, fascinoval neobyčajný úkaz. Ponad les preletel ohnivý meteorit. Plameň, z konca ktorého odlietali ohnivé hviezdy a iskry, osvietil celý les. Vzápätí sa s rachotom otočil na sever, no začal klesať k zemi. Keď sa ocitol asi 3-4 stopy nad zemou, vyhasol. Nato sa širokým okolím rozoznelo silné zahrmenie.
Vymodlené blesky
Na svahu Tribečského pohoria ležia už len zvyšky hradu Gýmeš, ktorý v čase obliehania Turkami vlastnil Ondrej z rodu Hunt-Poznanovcov, zakladateľ rodu Forgáčovcov. V 15. a 16. storočí bol pôvodne menší obytný palác prestavaný a ešte aj počas nájazdov Turkov ho majitelia opevnili. Turci sa viac ako polstoročia nevzdávali a snažili sa Gýmeš dobyť. Ich vodca, človek zvieracích čŕt a vojenskej náruživosti, nakoniec rozhodol o rozhodujúcom útoku. Nepriateľ sa stal hrozbou pre obrancov hradu, ktorí posily nemali a ich preriedené rady len ťažko mohli odolať Turkom.
Keď sa už nepriateľské vojská prebojovali do podhradia a začali rozbíjať brány, vyzeral byť osud Gýmešského hradu spečatený. Manželka hradného pána zašla do kaplnky, kde sa modlila k Pánu s úpenlivými prosbami o pomoc či zázrak. Zrazu sa nad hrad prihnal mohutný mrak a v okolí sa zotmelo. Z oblakov medzi Turkov udrelo niekoľko obrovských bleskov, mraky sa sfarbili do červena a na nepriateľove vojská začal padať ohnivý dážď. Zatiaľ čo sa Turci rozutekali, z mračien im vraj hrozila obrovská ruka zovretou päsťou. Nikdy viac sa už Turci nepokúsili Gýmeš dobýjať. (jmp)