Podnikateľka ponúka svoje skúsenosti s vidieckym turizmom

Pre nežnou revolúciou robila Zálešáková takmer 30 rokov diétnu sestru v kúpeľoch v Nimnici. Po revolúcii však dokázala nabrať odvahu, opustiť istotu a stereotyp a pustiť sa do podnikania. "Využila som možnosť a cestovala. Veľmi sa mi páčili penzióny vo Švajčiarsku, Nemecku aj Rakúsku. Tam je na kopcoch jeden penzión vedľa druhého a ľudia z toho žijú. Maríková nemá o nič škaredšiu prírodu, je tu tiež kopec vedľa kopca, len penzióny chýbali. Spočiatku som robila všetko sama, ako som to videla na Západe. Tí, ktorí chceli niečo dosiahnuť, museli tvrdo pracovať, každý robil všetko. Aj ja som ráno upratovačka, na obed som v kuchyni, medzitým sa venujem hosťom a večer som v bare," hovorí Záležáková.

Ešte dnes, po desiatich rokoch podnikania, pani Zálešáková zarába predovšetkým na splácanie úverov. Nič však neľutuje. "Spočiatku sme nemali ani na benzín do starej škodovky, ale s pomocou božou a mojich chlapov som to zvládla," chváli svojich troch synov a manžela. Po spustení penziónu však prišla ďalšia rana, Márii Zálešákovej zomrel manžel, jej veľká opora. "Mnohí čakali, že padnem na nos. Musela som sa však nadýchnuť a ísť ďalej, nezobrali sme si úver stotisíc, išlo o milióny."

Pre pani Zálešákovú sa svet nekončí za hranicami jej horského hotela Eva & Mária. V obciach Horná a Dolná Maríková založila občianske združenie, spojila aktívnych ľudí, ktorí sa vďaka jej posiľňujúcim slovám tiež pustili do podnikania, začali poskytovať ubytovanie, rozširovať vleky, alebo vyrábať ručné výrobky, ktoré Mária Zálešáková v penzióne predáva. Hosťov, ktorí sa už nezmestia do jej Evy & Márie, posiela do nových penziónov na okolí. No aktívnych nie je stále dosť, oveľa viac je tých, čo závidia a neprajú. "Ten, kto chce robiť, je brzdený," hovorí Zálešáková na adresu obecných úradov. To, že dobrý starosta má byť aj dobrý manažér, ktorý nečaká iba na to, čo dostane od štátu, ale snaží sa nájsť zdroje sám, v Maríkovej nepochopili. "Chceli by sme ľuďom, ktorí prídu ukázať, ako sa u nás v osadách žilo, pracovalo. Ponúkame úžasné ticho, za tým ľudia z veľkých slovenských miest aj zo zahraničia utekajú, chcú byť spätí s prírodou. Predstavovala som si, že to pôjde ľahko, ale je to dlhý proces. Nestačí mať dobré jedlo a dobrú posteľ, turisti potrebujú služby a zážitok, a to nemôže robiť jeden človek. Na tom sa musia podieľať aj iní ľudia v obci, tí, čo nemajú prácu."

Mária Zálešáková svoje rozhodnutie pustiť sa do vidieckej turistiky nikdy neoľutovala, ako hovorí, smutno je jej len, vtedy, keď narazí na úradoch na nepochopenie: "rozdala by som sa so všetkými radami, no na úradoch som nenašla partnera či partnerku". Radosť jej však robia všetci aktívni ľudia v obci, turisti, ktorí sa k nej vracajú, jej traja synovia a posledných 12 školopovinných detí v obci. S nimi Mária Zálešáková čistí potoky aj ulice, zbiera papiere a verí, že sa raz sa Hornomaríkovčania prebudia, mladí prestanú z dediny utekať a obec ožije vidieckym turizmom.