mali donedávna takmer porovnateľné prímorské strediská, hotely, služby, pláže.
Rumunsko som prechádzal ako sprievodca zájazdu tranzitne cestou do Grécka, pretože Juhoslávia vtedy okrem vysokých poplatkov vyžadovala aj víza. Škoda len, že skúsenosti z tohto tranzitu získali účastníci štandardného zájazdu, a nie dobrodružní cestovatelia pripravení na všetko.
Cesty sú v Rumunsku skutočne zlé, špeciálnou kapitolou je „okruh“ okolo Bukurešti. Úvodzovky si zasluhuje z niekoľkých dôvodov - nie je vôbec značený, takže sme sa naň napriek extrémnemu sústredeniu dostali až po nechcenej prehliadke centra mesta. Na samotnom „okruhu“ sa striedajú všetky druhy známych povrchov (zásadne bez čiar). Najnebezpečnejšie sú v noci neoznačené prechody z relatívne kvalitného povrchu na zlý, pričom nerovnosti a zradné jamy dosahujú výškové rozdiely často až desiatok centimetrov.
Z „okruhu“ sme našli odbočku na hlavný ťah Giurgiu - Ruse až na piaty pokus a po tretej konzultácii s vodičmi kamiónov. Hygienické prestávky sa dajú zrealizovať iba v prírode. Väčšina obydlí predstavuje aj zástupy túlavých psov s nepredvídateľným správaním.
Balkánskou špecialitou sú ostrekovacie zariadenia na hraniciach. Samozrejme, bez vysvetlenia, ale za poplatok 10 mariek. Skutočnosť je taká, že len máloktoré vozidlo prejde Balkánom bez pokuty. Čo poriadkové orgány nenavyberajú cez turistickú sezónu, to ich rodiny jednoducho neuvidia - platí to aj o pasovákoch a colníkoch, ktorí už úplatky v hotovosti ani neberú, ale dajú zarobiť aj kolegom - takže hranice sa prechádzajú za kartón značkových cigariet či fľašu whisky. Najčastejšie za oba výrobky naraz.
FRANTIŠEK MICHLÍK
(Autor je turistickým sprievodcom)