Najznámejším cieľom cestovateľov vo Venezuele je národný park Canaima, v ktorého dažďových pralesoch sa skrýva najvyšší vodopád na svete s prevýšením 903 metrov. Obyvatelia mu vybrali honosný názov Salto Angel Svätý Anjel. Cesta k nemu však nie je jednoduchá. Najskôr musíte prejsť asi 700 kilometrov z Caracasu do Ciudad Bolívaru. Autobus odchádza z Caracasu na východnom
termináli a lístok stojí desaťtisíc bolívarov (asi 800 korún). Aj keď na diaľkových linkách jazdia veľké a kvalitné autobusy, ktoré sa s našimi karosami nedajú ani porovnať, predsa len bola cesta autobusom utrpením. Vodič klimatizoval vnútorný priestor na 15 stupňov, takže sme museli sedieť vo vetrovke. Vonku však bolo minimálne 30 stupňov.
Autobus doráža do Ciudad Bolívaru nadránom. O šiestej mesto ešte spí. Panoráma ranného provinčného mesta s asi 250-tisíc obyvateľmi je nádherná. Mestom preteká rieka Orinoco, ktorá dáva život celej priemyselne rozvinutej delte na juhovýchode krajiny. Jednou z najväčších rarít je však obrovský most cez Orinoco. Podľa rozprávania tamojších obyvateľov je to vôbec jediný mostcez Orinoco. 
V meste ponúka niekoľkodňové výpravy k vodopádu viacero hotelov a cestovných agentúr. Trojdňová cesta stojí asi 180 dolárov. Zahŕňa úplne všetko, čo sa s "dobývaním" Salto Angela spája cestu, bývanie, stravu a sprievodcu. Pri výbere ubytovania sme boli opatrní. Mnohé z hotelov totiž verne pripomínajú scény zo starých filmov z čias zlatokopov, kde pred zanedbaným hotelom posedáva tučný mastný chlapík v špinavom tielku s klobúkom na hlave a s cigaretou v ústach, hojdajúc sa na rozpadávajúcom kresle. Jedinú aktivitu tam vykonávajú iba muchy lietajúce okolo. Aj dnes sú vo Venezuele takéto hotely, na ktorých sa za posledných sto rokov nič nezmenilo.
Cestovanie do Canaimy začíname na letisku v Ciudad Bolívare. Do národného parku nevedie žiadna cesta, preto letíme malou päťmiestnou Cessnou. Asi po hodine nepokojného letu pristávame na nespevnenej dráhe z prašnej červenej hliny. Hneď
pri vystupovaní na pevnú zem pribehne malý snaživý úradník a vyberie od každého návštevníka daň národného parku 8000 bolívarov (asi 15 dolárov). "Uvítací výbor" určí miesto dočasného bydliska v neďalekej osade, kde je väčšina obyvateľov potomkami pôvodných Indiánov. V našom Wey Tepu Campe nefungoval v tom čase elektrický prúd. Ventilátory v izbách boli nepoužiteľné. Teploty dosahovali na slnku až 50 stupňov, v tieni "iba" 40. Naša výprava sa v osade rozrástla o ďalších turistov. Do Venezuely jazdia predovšetkým Nemci, Američania, ale aj Belgičania. Na potulkách sme stretli aj Čechov.
Na druhý deň sme prešli, tentoraz už pešo, asi tri kilometre. Výprava ďalej pokračovala na drevených motorových lodiach. Po jednodňovej plavbe po riekach Rio Carrao a Rio Churun, ktoré sa vinú hustým dažďovým pralesom, konečne dorážame pod vodopád. Sprievodcovia, hoci je neskoro večer, pripravia
skromnú večeru a natiahnu siete na nočný spánok. Noc pod vodopádom plná jasných hviezd je o poznanie chladnejšia a aj dobiedzajúce moskyty nás nútia používať dlhé rukávy. Samotný peší výstup k Salto Angelu trvá na druhý deň asi
tri hodiny. A potom sa zrazu objaví obrovský prírodný monument obmotaný večnou dúhou.
Naspäť už cesta netrvá tak dlho. Plavbou po prúde sa nám podarilo dostať do Ciudad Bolívaru ešte v ten istý deň.
Autor: archív SME
